Kapitola 8

Vplyv Európskej únie na sociálnu politiku


V tejto kapitole sa dozviete:


  • Čo je obsahom európskeho sociálneho modelu.
  • Akým problémom tento model čelí.
  • Aké priority EÚ v sociálnej politike presadzuje.
  • Komu a ako pomáha Európsky sociálny fond.

Európska únia mala významný vplyv na sociálnu politiku v jej členských štátoch už od svojho vzniku, a to najmä prostredníctvom jednotného pracovného trhu. Po podpise Amsterdamskej zmluvy v roku 1997 sa však rola Únie v sociálnej oblasti rýchlo rozširuje. Napriek tomu a napriek mnohým podobnostiam medzi politikami jednotlivých členských štátov je stále predmetom diskusie, či existuje európsky sociálny model a aký je jeho presný tvar. Preto ešte pred skúmaním úlohy Únie analyzujeme otázku existencie a tvaru tohto modelu.


8.1. Európsky sociálny model


8.1.1. Ako vznikol pojem európsky sociálny model


Európsky sociálny model ako koncept prvýkrát použil v 80. rokoch vtedajší predseda Európskej komisie Jacques Delors ako alternatívu voči trhovo orientovanému individualistickému systému v USA. Európsky model vychádzal z predpokladu ekonomického rastu spojeného so sociálnym bohatstvom. Jeho základnými vlastnosťami preto mali byť:

-          Demokratické zriadenie.

-          Osobná sloboda.

-          Sociálny dialóg.

-          Adekvátna sociálna ochrana.

-          Rovnaké možnosti pre všetkých.

Európsky sociálny model však čelí viacerým prekážkam. Obsahuje síce modernizačné prvky, ktoré by mu mali pomôcť v boji proti sociálnym rizikám spojeným s globalizáciou a nástupom vedomostnej spoločnosti (Jepsen, Pascual, 2005), problémom však môže byť súčasné usporiadanie Únie (ktorého postupný vývoj nájdete tu). Ekonomickou integráciou sa totiž väčšina ekonomických politík dostala pod spoločný európsky dohľad, sociálne záležitosti však zostali v kompetencii jednotlivých členských štátov – a to prináša hrozbu slabej koordinácie ekonomického rastu a sociálnej oblasti. Národné štáty postupne stratili niekdajšiu voľnosť v používaní tradičných nástrojov na dosahovanie svojich sociálnych cieľov, akými boli výmenné kurzy, deficitné hospodárenie, menová politika a podobne. Problémom však nie je ekonomická integrácia, ale zaostávanie tej sociálnej. Práve hlbšia spolupráca v rámci spoločného európskeho sociálneho modelu by mala zabrániť takémuto vývoju a nastoliť podobné sociálne štandardy vo všetkých členských krajinách.

Európsky sociálny model je v posledných rokoch pod silným tlakom globalizácie. Tá spôsobila úbytok pracovných miest v priemysle a poľnohospodárstve, a rast v sektore služieb. Priemysel a poľnohospodárstvo zamestnávali ľudí s nižším vzdelaním, ktorých možnosti pre uplatnenie sú do veľkej miery limitované daným odvetvím. Pre skúseného roľníka alebo robotníka je totiž zložité nájsť uplatnenie v sektore služieb (verejných alebo súkromných). Európske sociálne štáty sú tak konfrontované rastúcim množstvom nízko kvalifikovaných nezamestnaných, ktorí stratili svoje pracovné miesta a spadli do sociálnej siete. Na svetový globalizovaný trh preniká čoraz viac „nízkonákladových“ krajín ako India, Čína či Brazília, ktoré priťahujú významné zahraničné investície a tvorbu menej náročných pracovných pozícií (Ferrera, Hemerijck, Rhodes, 2001).

Európsky sociálny model je politický a zároveň ekonomický koncept, ktorého účelom je zvyšovanie legitimity ďalšej ekonomickej a politickej integrácie EÚ (Jepsen a Pascual, 2005). Implementovanie európskych hodnôt aj do sociálnej oblasti má napomôcť vytváraniu jednotnej európskej identity. Model tiež podporuje identifikáciu spoločných sociálnych problémov na celoeurópskej úrovni, tvorbu spoločných riešení pre všetky krajiny EÚ a vytváranie celoeurópskeho konsenzu na nadnárodnej úrovni. Celý tento koncept však zápasí so snahou EÚ vytvárať nadnárodné politické koncepcie s kladením dôrazu na suverenitu svojich členských štátov. Vznikajú tak nariadenia a smernice, ktoré definujú určitú koncepciu, ale majú otvorený koniec, ktorý umožňuje členským štátom implementáciu s dôrazom na ich národné tradície. Analýzu trendov a rizík spojených s Európskym sociálnym modelom môžete nájsť tu.


8.1.2. Podoby európskeho modelu


Na koncept európskeho sociálneho modelu môžeme nazerať rôznymi spôsobmi, ale najčastejšie je vnímaný ako akási tretia cesta v sociálnej politike – niekde medzi liberálnejším prístupom v USA a regulovanejším prístupom niektorých krajín s centrálne plánovanou ekonomikou, spojeným s ekonomickou neefektívnosťou (Jepsen, Pascual, 2005).

Napriek rôznorodosti prístupov k sociálnej politike na európskom kontinente hrá hlavnú úlohu Európska únia (EÚ) ako normatívny aktér viacerých spoločných politík, týkajúcich sa jej členských štátov. Z pohľadu vymedzenia európskeho sociálneho modelu je viditeľná snaha o využitie sociálneho modelu USA ako anti-príkladu, nad ktorým má európsky model dominovať. 

Jepsen a Pascual (2005) zadefinovali štyri podoby európskeho sociálneho modelu:

a.) Entita so spoločnými inštitúciami, hodnotami a formami regulácie. Tento prístup by znamenal kolektívnu identifikáciu sociálnych systémov všetkých členských štátov EÚ so spoločnými cieľmi, akými sú napríklad plná zamestnanosť, adekvátna sociálna ochrana a rovnosť. Takéto zjednotenie by si vyžadovalo zosúladenie právnych systémov a implementáciu spoločných hodnôt do národných politík zamestnanosti, pracovnoprávnych vzťahov, diskriminácie a podobne. Štáty by zároveň mali garantovať vysoké výdavky sociálnych systémov na vzdelávanie, zdravotníctvo a všetky druhy sociálneho a starobného poistenia. V dôsledku najrôznejších druhov sociálnych štátov a prístupov k nim je konštrukcia jednotného sociálneho systému v tejto podobe nemožná.

b.) Ideálny model. Tento prístup považuje európsky sociálny model za ekonomicky efektívny systém, spojený s vysokou mierou sociálnej spravodlivosti. Výsledkom by mal byť model garantujúci nadpriemernú sociálnu starostlivosť pre všetkých občanov, významné kompetencie záujmových organizácií, efektívny sociálny dialóg a vysokú mieru férového prerozdelenia príjmov v rámci celej spoločnosti. Podobne by mal štát presadzovať bezpečnosť na pracoviskách a starostlivosť o zamestnanca. Takáto podoba sociálneho štátu vytvára ideálny systém, ktorý nielen že garantuje rast životnej úrovne a jej prerozdelenie pre všetkých prostredníctvom sociálneho systému, ale aj vysoký ekonomický rast hospodárstva ako takého.

c.) Celoeurópsky projekt. Európsky sociálny model je tu považovaný za proces, ktorý je určitou kombináciou jednotlivých národných sociálnych štátov. Jadro tohto modelu sa nachádza v hospodárskych vzťahoch a štandardoch pracovného trhu na národnej aj európskej úrovni. Európsky model tak slúži ako prostriedok na hlbšiu integráciu členských krajín do jednotných štruktúr a propagáciu spoločných celoeurópskych hodnôt, akými sú: ekonomická prosperita spojená s participatívnou demokraciou, rovnosť príležitostí, solidarita, uznávanie ľudských práv a podobne. Nový celoeurópsky model by mal presadzovať solidaritu medzi jednotlivými členskými štátmi na nadnárodnej úrovni, aby sa eliminoval konkurenčný boj medzi jednotlivými krajinami.

d.) Politický projekt. Európsky sociálny model je v tomto prípade vnímaný ako riešenie celoeurópskeho sociálneho problému politickými aktérmi. Nástrojom na zjednotenie EÚ prostredníctvom európskeho sociálneho modelu by neboli spoločné inštitúcie či hodnoty, ale spoločné prístupy k riešeniu sociálnej politiky.


8.1.3. Premeny európskeho modelu


Aby bol európsky sociálny model schopný fungovať aj v súčasnom globalizovanom svete s vysokou konkurenciou medzi jednotlivými krajinami, musia európske krajiny (podľa Ferrera, Hemerijcka a Rhodesa, 2001) zaviesť nasledovné zmeny:

a.)    Zefektívnenie makroekonomickej politiky prostredníctvom rozpočtovej disciplíny, ktorej cieľom bude zníženie inflácie a úrokových sadzieb. Splnenie týchto kritérií pomôže európskym krajinám zvyšovať hospodársky rast, zamestnanosť a zároveň znižovať zadlženosť. S vysokými deficitmi majú problémy viaceré krajiny únie.

b.)    Zavedenie vyššej flexibility v oblasti zamestnanosti a zníženie ceny práce. Obe zmeny prinesú zlepšenie v oblasti konkurencieschopnosti európskych krajín na svetovom trhu, čím dôjde k nárastu zamestnanosti a k poklesu nákladov na sociálny systém.

c.)    Nastavenie daňového a sociálneho systému v prospech zamestnanosti, čím dôjde k nárastu podpory sociálnych nástrojov, ktoré motivujú ľudí hľadať si prácu a zároveň pracovať. Tým by sa mal nahradiť súčasný systém, založený na udržaní adekvátnych príjmov počas celého života. Výsledkom by malo byť zníženie nákladov na sociálny systém a rast počtu prispievateľov financujúcich systém. Systém napríklad môže sprísniť podmienky pre získanie dávok v nezamestnanosti, čím núti jednotlivcov k aktivite na trhu práce, a tým prispieva k ďalšiemu poklesu nezamestnanosti.

d.)   Zvýšenie sociálnej ochrany ľudí pracujúcich na čiastočný úväzok pomôže pri budovaní trhu práce, kde bude možné jednoducho najímať zamestnancov s nižšou kvalifikáciou na flexibilný polovičný úväzok. Zároveň však štát garantuje rovnakú sociálnu ochranu a zamestnanecké zväzy rovnakú odmenu ako v prípade plných úväzkov. Vzniká tak pracovný trh, kde sa stretáva ochota menej kvalifikovanej pracovnej sily pracovať menej odborne na polovičný úväzok, a zároveň záujem zamestnávateľov flexibilne a lacnejšie zamestnávať. Výsledkom je rast zamestnanosti menej kvalifikovaných alebo mladých pracujúcich. Niektoré krajiny (napríklad Holandsko) poskytujú daňové úľavy pre zamestnávateľov, ktorí takto zamestnajú dlhodobo nezamestnaného.

e.)    Podpora rodinnej politiky vedie k vyššej participácii žien na trhu práce tým, že vytvorí kvalitné podmienky pre celodennú starostlivosť o dieťa zo strany štátu. Dánsko a Švédsko sú krajiny s najvyššou zamestnanosťou žien vďaka vysokej podpore štátu pre strediská celodennej starostlivosti. Štát tak rozširuje množstvo prispievateľov do sociálneho systému za cenu mierne zvýšených nákladov na vzdelávací a sociálny systém.


8.1.4. Kritika európskeho sociálneho modelu


Európsky sociálny model pri snahe o celoeurópsku implementáciu naráža na vážne problémy spôsobené veľkými odlišnosťami v ekonomickej úrovni európskych krajín meraných napríklad hrubým domácim produktom na jedného obyvateľa (Scharpf, 2002). Pre tieto rozdiely by napríklad nebolo možné zaviesť jednotný sociálny systém po vzore severských (bohatších) štátov v nových (chudobnejších) členských krajinách, ktoré by si to jednoducho nemohli dovoliť. Ak by bol sociálny systém menej nákladný – vhodný do podmienok nových členských krajín – nevyhovoval by zasa obyvateľom severských krajín. Špecifiká jednotlivých národných ekonomík tak tvoria výraznú prekážku pre zjednotenie sociálnych systémov na celoeurópskej úrovni. 

K zjednoteniu sociálnych systémov podľa Scharpfa (2002) ani nemôže dôjsť pre všeobecný odpor členských krajín k implementácii celoeurópskych technokratických riešení, ktoré by narúšali diverzitu medzi členskými krajinami. Realistickejším cieľom by teda mohlo byť nastolenie akceptovanej diverzity v oblastiach, ktoré nie sú pre celoeurópsku legislatívu reformovateľné. S tým by sa však ťažko zmierila Európska komisia. Najpravdepodobnejším scenárom je teda zrejme postupné zbližovanie sociálnych systémov v krajinách s podobným prístupom k sociálnej politike alebo podobnými sociálnymi problémami, čím dôjde k vyššej ucelenosti a profilácii skupín štátov podľa druhu sociálnych systémov.


8.2. Sociálna politika v nedávnom vývoji EÚ


Za posledných 10 rokov vplyv EÚ na sociálnu politiku v členských štátoch únie výrazne vzrástol a v súčasnosti už nie je možné hovoriť o sociálnej politike akéhokoľvek štátu EÚ bez toho, aby sme spomenuli nástroje sociálnej politiky, ktoré má EÚ ako nadnárodná inštitúcia k dispozícii. Tieto nástroje majú vplyv na zamestnanosť, financovanie rôznych sociálnych dávok a podobne. EÚ sa stala jedným z hlavných aktérov v oblasti sociálnej politiky nielen na medzinárodnej, ale aj na národnej úrovni, vďaka jej širokým kompetenciám v oblasti implementácie nových spoločných sociálnych politík.


8.2.1. Amsterdamská zmluva


Táto zmluva bola podpísaná v roku 1997 a ako prvá zakotvila kompetencie EÚ v oblasti sociálnej politiky. Jednou z prvých tém, ktoré sa dostali na celoeurópsku úroveň, bola zamestnanosť. Išlo o reakciu na neschopnosť viacerých členských štátov (Nemecko, Francúzsko, Španielsko a pod.) vytvárať pracovné miesta v dostatočnom počte, a tým znižovať relatívne vysokú nezamestnanosť v porovnaní s USA alebo škandinávskymi krajinami (Amsterdamská zmluva, 1997). Plné znenie Amsterdamskej zmluvy nájdete tu.

Do tvorby sociálnej politiky vstupuje EÚ na základe Amsterdamskej zmluvy (1997) najmä prostredníctvom nasledujúcich opatrení:

-          Na úrovni EÚ sa stanovili minimálne sociálne štandardy, ktoré sú záväzné pre všetky členské krajiny.

-          EÚ sa venuje aj pracovným a životným podmienkam v členských štátoch a v prípade, že poklesnú pod akceptovateľnú úroveň, je schopná vynútiť si nápravu.

-          Na úrovni EÚ sa stanovili podmienky pre rovnaký pracovný a spoločenský prístup k mužom a ženám, najmä z hľadiska platového odmeňovania.

-          EÚ sa tiež venuje oblastiam ako práca maloletých a ich ochrana pri práci, organizácia pracovného času, hromadné prepúšťanie či povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancovi.

-          Princípy voľného pohybu osôb sa začali uplatňovať aj na migrantov v rámci EÚ.


8.2.2. Lisabonská stratégia


V tomto dokumente z roku 2000 si EÚ ako hlavný cieľ stanovila zvýšenie ekonomickej moci vo svete prostredníctvom silnej konkurencieschopnosti, ktorú chcela výrazne zvýšiť v priebehu 10 rokov. S týmto cieľom sa zaviedlo množstvo indikátorov a cieľov, ktoré mali členské krajiny nasledovať (Lisabonská stratégia, 2000).

Lisabonská stratégia zaviedla presnú metodiku a ciele v sociálnej oblasti, aby sa úspech či neúspech sociálnej politiky dal jasne merať. Stratégia definovala dosiahnutie 70% zamestnanosti ľudí vo veku medzi 15-64 rokov ako mieru, ktorá zaručí naplnenie hlavného cieľa Lisabonskej stratégie. Zaviedli sa tiež metodiky merania sociálnej inklúzie, zamestnanosti žien (mala by dosiahnuť aspoň 60%), starších ľudí (55-64 rokov) a podobne. Dôležitou súčasťou bola aj starostlivosť o deti, o ktoré by sa mal starať štát prostredníctvom systému predškolských zariadení, aby sa mohli ženy čo najskôr zamestnať. Posledným významným cieľom bolo stanovenie miery výdavkov na výskum a vývoj na úrovni 3% HDP (Lisabonská stratégia, 2000).

EÚ zvolila otvorenú metódu koordinácie, ktorej cieľom bolo, aby sa krajiny navzájom delili o informácie ohľadom rôznych politík. Vďaka tomu mali byť schopné spoločne postupovať pri implementácii viacerých politík, a zároveň by mali mať zákonodarcovia či úradníci prehľad o najnovších trendoch v oblasti sociálnej politiky v celej EÚ. Išlo tiež o to, aby sa lepšie prístupy presadzovali aj v ostatných krajinách (Lisabonská stratégia, 2000).

Lisabonskú stratégiu narušili globálne ekonomické problémy, ktoré prišli tesne po jej podpísaní. Zamestnanosť však napriek nim začala mierne rásť. Implementáciu stratégie neskôr brzdila aj absencia národného politického diskurzu, spôsobená jej vnímaním ako celoeurópskeho dokumentu (a preto ako záležitosti inštitúcií EÚ a nie členských štátov), čím sa stala symbolom prázdnych európskych rečí.

V roku 2005 bola Lisabonská stratégia zrevidovaná a nový dokument predstavil nástroje, ktoré mali prinútiť štáty k jej napĺňaniu. Vlády členských krajín únie museli raz za tri roky pripraviť plán reforiem, ktoré chceli zrealizovať za toto obdobie, a tiež definovať, ako by tieto reformy mali prispieť k napĺňaniu Lisabonskej stratégie. V každej krajine si museli vybrať predstaviteľa, ktorý by bol zodpovedný za napĺňanie stratégie na národnej úrovni (Revízia Lisabonskej stratégie, 2005). Hodnotenia Lisabonskej stratégie desať rokov od jej prijatia nájdete tu.


8.3. Oblasti pôsobenia EÚ


Pôsobenie Európskej únie na sociálnu politiku, ktoré sa, ako sme si ukázali, neustále prehlbuje, sa realizuje predovšetkým prostredníctvom nástrojov, ktoré majú inštitúcie únie v tejto oblasti k dispozícii. Hlavnými sú:

-          legislatíva.

-          finančná pomoc.

-          otvorená metóda koordinácie.

EÚ sa usiluje o naplnenie štyroch základných slobôd, a to slobody pohybu osôb, kapitálu, tovaru a služieb – a tomuto hlavnému cieľu podriaďuje mnohé svoje politiky. Najdôležitejšie oblasti, ktoré Únia ovplyvňuje sú: jednotný trh práce, koordinácia sociálneho zabezpečenia, zamestnanosť, sociálna ochrana a inklúzia, bezpečnosť a ochrana pri práci, antidiskrimináciarodová rovnosť. Analýzu vplyvu EÚ na slovenskú sociálnu politiku od Daniela Gerberyho a Zuzany Kusej nájdete tu. Analýzu s názvom Slovenská sociálna politika po vstupe SR do Európskej únie od Rastislava Bednárika nájdete tu.


8.3.1. Jednotný trh práce a koordinácia sociálneho zabezpečenia


Právo na voľný pohyb pracovnej sily – hoci v rámci obmedzeného počtu hospodárskych odvetví – priniesla už Parížska zmluva z roku 1951, ktorou sa zakladalo Európske spoločenstvo uhlia a oceli. Neskôr bolo toto právo rozšírené Rímskou zmluvou na všetky odvetvia. Priniesla tiež voľný pohyb po všetkých členských krajinách Európskeho hospodárskeho spoločenstva.

Aby tieto slobody boli funkčné, je nevyhnutná koordinácia sociálnych systémov v jednotlivých členských krajinách, a tiež existencia určitého minima sociálneho zabezpečenia v celej EÚ. Išlo teda o vytvorenie systému sociálneho zabezpečenia, ktoré môže každý pracujúci uplatniť v hociktorej členskej krajine EÚ bez ohľadu na jeho pôvod či dĺžku pracovného pôsobenia v jednotlivých krajinách (Rímska zmluva, 1957).

Tento systém istej kooperácie medzi sociálnymi systémami je nevyhnutný pre mobilitu pracovnej sily, ale aj pre predchádzanie prenášania nárokov a štandardov z tej-ktorej krajiny do nárokov na sociálne zabezpečenie v iných krajinách. EÚ preto zaviedla pravidlo, že každý je sociálne poistený v krajine, v ktorej pracuje. Takto sa EÚ snaží zabrániť zneužívaniu systémov s najpriaznivejšími podmienkami. Jediná výnimka platí v situácii, ak firma vyšle pracovníka do zahraničia na určitý čas. V tomto prípade ostáva zamestnanec poistený v domácej krajine (Zmluva o Európskych spoločenstvách, 2002).

Táto koordinácia sa týka hlavne dôchodkov, materskej, prídavkov na deti a podobne. V prípade vypočítania výšky týchto dávok musia domáce inštitúcie brať do úvahy aj dobu, ktorú poistenec odpracoval v zahraničí. EÚ totiž umožňuje aj export sociálnych dávok do členských krajín, kde má poistenec svoj trvalý pobyt. Vďaka tomuto prístupu sa nemôže stať, aby zamestnaný Európan prišiel o nárok na akúkoľvek podporu len preto, že pracoval v zahraničí. Samotné podmienky na získanie sociálnej pomoci sú však ponechané v kompetencii jednotlivých členských krajín (Zmluva o Európskych spoločenstvách, 2002).

Článok 39  Zmluvy o Európskych spoločenstvách definuje v tejto oblasti nasledovné princípy:

-          Sloboda pohybu pracovnej sily bude zabezpečená v rámci Spoločenstva.

-          Táto sloboda bude spojená s odstránením diskriminácie založenej na národnosti pracovnej sily členských štátov v otázke zamestnanosti, platu a iných podmienok súvisiacich s prácou.

-          Členské štáty by preto mali na svojom území uznávať žiadosti o prácu zahraničnej pracovnej sily, slobodný pohyb po území krajiny pre občanov ľubovoľnej členskej krajiny, či umožniť pobyt zahraničného pracovníka v krajine v súvislosti s prácou.

-          Zároveň sa tieto pravidlá nebudú uplatňovať pri práci vo verejnom sektore.

Napriek celoeurópskej snahe o rovnosť pracovných príležitostí si niektoré štáty môžu uplatniť prechodné obdobie, kým otvoria svoje pracovné trhy pre pracovníkov z nových členských krajín. Toto prechodné obdobie môže trvať maximálne 2 roky, ale následne môže byť predĺžené o ďalšie 3. Ak existuje obava, že otvorenie pracovného trhu novým členským štátom by mohlo ohroziť integritu pracovného trhu danej krajiny, môže požiadať o ďalšie predĺženie prechodného obdobia o 2 roky. Takto sa môže posunúť otvorenie pracovného trhu novým členským krajinám až o 7 rokov. Túto možnosť využilo najčastejšie Rakúsko a Nemecko, ktoré posunuli otvorenie pracovného trhu novým členským krajinám z roku 2004 až na rok 2011.


8.3.2. Zamestnanosť


Otázka zamestnanosti sa dostala do popredia priorít EÚ v prvej polovici 90. rokov a na jej príklade je možné do istej miery sledovať evolúciu európskej tvorby jednotných politík (Goetschy, 1999; Goetschy, 2001). Výsledkom tohto vývoja je Európska stratégia zamestnanosti, ktorá bola prijatá v roku 1998 ako výsledok ekonomickej integrácie v európskom priestore. Počas vývoja jednotnej politiky zamestnanosti sa výrazne zmenil pohľad EÚ na túto problematiku – na nadnárodnej, ale aj národnej úrovni – a vytvorila politiky orientované na tvorbu pracovných miest, a tiež konvergenčné kritéria obsiahnuté v Maastrichtskej zmluve, ktoré nahradili predchádzajúce politiky orientované na stranu dopytu, inšpirované učením Keynesa (Zeitlin a Trubeck, 2003).

Európska stratégia zamestnanosti definuje postup pri podpore rastu zamestnanosti a nahradila predchádzajúcu politiku znižovania nezamestnanosti prostredníctvom vytláčania ľudí z trhu práce (predčasné či invalidné dôchodky). Táto stratégia tiež naštartovala široké využívanie pojmu zamestnateľnosti, čiže schopnosti jednotlivcov získať zamestnanie, pričom hľadela hlavne na vzdelanostnú úroveň nezamestnaných, ich motivácie či schopnosti.

Pri definovaní jednotnej politiky sa hľadelo najmä na skúsenosti z krajín, ktoré v tejto oblasti vykazovali najlepšie výsledky. Bližším skúmaním ich národných politík sa zistilo, že tieto štáty využívajú kombináciu opatrení obsahujúcich koordinačné stratégie i štrukturálne reformy pracovného trhu (Pisani a Ferry, 2001). Hlavnými cieľmi tejto stratégie je zbližovanie politík zamestnanosti v EÚ, skvalitnenie štruktúr pracovného trhu na národnej (a tým aj na európskej) úrovni či podpora zvyšovania počtu kvalitných pracovných miest. Konečným cieľom je plná zamestnanosť v celej EÚ.

Ďalším cieľom politík zamestnanosti je presadzovanie sociálnej a ekonomickej integrácie v rámci celej Európy. Tento cieľ by mal byť dosiahnutý prostredníctvom aktívnych politík trhu práce ako významnej súčasti jednotnej Európskej politiky zamestnanosti. Podľa štúdie Franzese a Haysa (2006), aby EÚ bola schopná dosiahnuť ciele obsiahnuté v Európskej stratégii zamestnanosti, musela by vypracovať oveľa silnejší systém nástrojov na vynútenie si akcie zo strany členských štátov. Empirické dôkazy totiž jasne ukazujú koreláciu medzi výdavkami na aktívnu politiku trhu práce, keď výdavky zvýšené v jednej krajine spôsobujú pokles výdavkov v susedných krajinách.

Táto stratégia sa snaží o zbližovanie jednotlivých národných politík zamestnanosti a podporuje výmenu skúseností a odporúčaní medzi členskými štátmi. Mnohé z návrhov, ktoré sa prerokúvajú na mimovládnej úrovni, sa prostredníctvom Stratégie dostanú pred Európsky parlament, ktorý môže o návrhoch rokovať.

Keďže je Európska únia považovaná za otvorený pracovný trh s voľným pohybom pracovných síl, pre zlepšenie jeho fungovania a skvalitnenia jeho pracovnej sily je potrebné zlepšiť najmä stratégie flexibility, bezpečnosti práce a koordinovanej decentralizácie, čo je často spojené s pojmom flexibezpečnosť (flexicurity) (Wilthagen, Tros a Van Lieshout, 2003; Wilthagen a Tros, 2004).

V oblasti zamestnanosti sú však najdôležitejšie jednotlivé národné politiky práce, ktorými jednotlivé krajiny vyjadrujú svoje preferencie v tejto problematike. Koordinácia by preto mala pomôcť pri zdieľaní skúseností s modernizáciou inštitútov pracovného trhu, odstraňovaním bariér pre voľný pohyb pracovných síl či bojom s prácou na čierno. Z úspechov v týchto oblastiach bude vyplývať celkový úspech jednotnej Európskej stratégie práce (Atkinson, Atkinson, Marlier a Nolan, 2005; Renooy, Ivarsson, Wusten-Gritsai a Meijer, 2004; Zimmermann, 2005). V decembri 2012 prišla s návrhom, aby členské štáty EÚ všetkým ľuďom do 25 rokov garantovali prístup k stáži, zamestnaniu alebo ďalšiemu vzdelaniu. Podrobnosti návrhu nájdete tu.


8.3.3. Sociálna ochrana a sociálna inklúzia


Systémy sociálnej ochrany sú v Európskej únii na dobrej úrovni, pričom jednou z priorít spoločnej európskej legislatívy sú od roku 2000. Tieto nástroje sociálnej politiky ochraňujú občanov členských krajín pred hmotnou núdzou počas nezamestnanosti, dlhodobej práceneschopnosti, invalidity, materskej dovolenky, staroby či v prípade ovdovenia (Eurofund, 2007).

Organizácia a financovanie systémov sociálnej ochrany sú plne v kompetencii členských štátov EÚ. Únia má však kompetencie upravovať podmienky v členských krajinách prostredníctvom právnych predpisov, ktoré sú nadriadené národnej legislatíve. Tým sa snaží zabezpečiť univerzálnu úroveň sociálnej ochrany v  členských štátoch (Európska komisia, 2009).

V tejto oblasti sa využíva metóda otvorenej koordinácie, kedy sa najskôr dohodnú ciele, ktoré chce EÚ ako celok dosiahnuť. Pri napĺňaní stanovených cieľov sa monitoruje posun v jednotlivých členských štátoch, zdieľajú sa najlepšie postupy pri implementácii a zároveň zostáva v rukách členských štátov, akým spôsobom dosiahnu stanovené ciele. V oblasti sociálnej ochrany a sociálnej inklúzie bola táto metóda zavedená v roku 2000 v súvislosti s bojom proti chudobe. Neskôr bola rozšírená aj na oblasť zdravotníctva a dlhodobej starostlivosti. V roku 2006 boli tieto tri oblasti zjednotené do jednej (Európska komisia, 2009).

Spočiatku bol však posun pri napĺňaní stanovených cieľov nedostatočný, a to najmä v dôsledku neschopnosti otvorenej metódy koordinácie ovplyvňovať politiky v jednotlivých členských štátoch. Podľa nezávislých expertov bola v roku 2006 otázka sociálnej ochrany a inklúzie dôležitou súčasťou politického diskurzu len vo štvrtine členských štátov únie. V tom istom roku ukázali správy národných reformných a implementačných programov, že len desať členských štátov zaradilo ciele v oblasti sociálnej inklúzie (vrátane rovnosti pohlaví) medzi svoje národné priority, pričom deväť členských štátov zaradilo medzi svoje priority sociálnu ochranu a inklúziu, štyri členské štáty zaradili medzi svoje priority iba sociálnu inklúziu a štyri členské štáty sa vyhli sociálnej inklúzii úplne (Európska komisia, 2009).

Rok 2012 bol európskym rokom aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami. V tomto hesle bola vytvorená brožúra, ktorá poskytuje informácie o európskej legislatíve, fondoch, výskumoch a o podpore národných tvorcov politík ako implementovať koordinovať danú stratégiu.


8.3.4. Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci
    


V rámci vývoja jednotného trhu a posunu k voľnému pohybu schopností a vedomostí sa dostala otázka pracovných podmienok medzi oblasti, ktorým sa venovali právne normy obsiahnuté v zakladajúcich zmluvách európskych spoločenstiev (články 136, 137). Dôležitosť uspokojivých a spravodlivých pracovných podmienok bola zadefinovaná ako významné právo v rámci Charty fundamentálnych práv EÚ (článok 31).

Aby sa odstránila konkurencia medzi členskými štátmi v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, získala EÚ v tejto oblasti široké kompetencie. Tie využila, keď v roku 1993 zaviedla Smernicu o pracovnom čase, v ktorej presadila jednotnú politiku ohľadom dĺžky pracovného času (jej celé znenie a uplatnenie v rámci Slovenska nájdete tu). Smernicou sa zakotvila norma 48 pracovných hodín týždenne a mesiac plateného voľna ročne, zároveň s pravidlom, že ak zamestnanec podpíše dohodu, že chce pracovať viac, tak mu v tom legislatíva nemôže brániť.

Táto smernica bola zrevidovaná v roku 2003, keď Komisia navrhla zrušenie limitu týždenného pracovného času (48 hodín). Táto snaha vyvolala ostrú diskusiu medzi členskými krajinami a proti sebe sa postavili dva tábory krajín: jedna skupina obhajovala túto smernicu a ďalšia ju chcela úplne zrušiť. Pracovná politika EÚ sa tak pomerne v krátkom čase dostala do popredia pri diskusiách medzi členskými krajinami na rôznych summitoch. 

Napriek tomu, že otázka tvorby pracovných miest a ich hodnota sú významným prvkom stratégie zamestnanosti Únie, otázky pracovných podmienok alebo ochrany na pracovisku sú vďaka problémom členských štátov pri implementácií spoločných priorít EÚ otázkou národných politík na úrovni jednotlivých členských štátov (Vaughan-Whitehead, 2005).

Prijatím nových členských krajín do EÚ sa v priestore voľného pohybu práce a vedomostí vytvorila priepasť medzi novými a starými členskými krajinami, ktorou sa spoločné politiky EÚ musia zaoberať. Rôzne národné socio-kultúrne perspektívy totiž majú za následok, že otázka pracovných hodín, platov či pracovného prostredia sú riešené veľmi odlišnými spôsobmi a opäť je potrebné stanoviť jasné kritériá na celoeurópskej úrovni (Vaughan-Whitehead, 2003). Práve doterajšie rozličné prístupy k otázkam pracovného prostredia sú totiž významnou bariérou pri implementácii reforiem pracovného trhu v Európe.


8.3.5. Antidiskriminácia


Ešte na začiatku 90. rokov sa mnoho expertov pýtalo, prečo neexistuje adekvátna smernica upravujúca antidiskriminačné opatrenia na celoeurópskej úrovni (Somek, 1999; Bercusson, Deakin, Koistinen, Kravaritou, Muckeberger, Supiot a Veneziani, 1997; MacEwen, 1995). Po implementácii článku 13 Amsterdamskej zmluvy (1999), upravujúcom boj proti diskriminácii, sa pozornosť sústredila na schopnosť jednotlivých smerníc zmeniť jednotlivé národné politiky v členských štátoch EÚ (Dimitrova a Rhinard, 2005; Bell, 2002).

Následne boli prijaté viaceré nariadenia v oblasti antidiskriminácie a diverzity – Smernica 2000/43/EC, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, a Smernica 2000/78/EC, definujúca rovnosť v rámci zamestnania. Obe boli prijaté v roku 2000 a stanovili celoeurópsky štandard v oblasti presadzovania rovnosti príležitostí, v oblastiach zamestnania, zdravotnej starostlivosti, vzdelania, prístupu k službám a bývaniu (Bell, 2000).

Smernice 2000/43/EC a 2000/78/EC následne vytvorili právny základ pre rozšírenie sociálnej inklúzie v rámci európskej komunity. Presadzovanie sociálnej inklúzie má priamy vplyv na rozvoj sociálneho kapitálu v Európe (Evans a Syrett, 2007) a preto má pokrok v tejto oblasti priamy vplyv na napĺňanie priorít v politike potláčajúcej diskrimináciu na všetkých úrovniach, a tiež v ostatných celoeurópskych politikách.

Boj EÚ proti diskriminácii (v jej rôznych formách) sa zameriava hlavne na oblasti ako sú diskriminácia:

-          Žien.

-          Starších ľudí.

-          Príslušníkov menšín.

-          Prisťahovalcov.

EÚ sa síce začala v oblasti diskriminácie silne angažovať, ale nutné kompromisy pri dohadovaní na celoeurópskej úrovni spôsobili, že dokumenty týkajúce sa tejto problematiky sú síce rozsiahle, ale ich význam sa dá limitovať na čiastočné úspechy v krajinách, kde by sa inak problematika diskriminácie zrejme toľko neriešila. Vonkajší tlak EÚ teda dokázal presadiť mnohé zákony a normy v členských krajinách, ale ucelený jednotný dokument proti diskriminácii (žien, homosexuálov a podobne) sa ešte stále nepodarilo presadiť.

Cieľom zmien v oblasti boja proti diskriminácií bolo vytvorenie sociálne a ekonomicky otvorenej Európy. Pri pohľade na opatrenia, ktoré sa v návrhu Európskej ústavy týkajú rovnosti, je už prioritizácia antidiskriminačných opatrení badateľná (Bell, 2004).

Napriek dosiahnutým výsledkom na úrovni Európskej únie za posledných 10 rokov je nevyhnutné, aby popri implementácii legislatívy a nástrojov boja proti diskriminácii na celoeurópskej úrovni boli presadzované aj zmeny na národnej úrovni v jednotlivých členských štátoch. Zároveň by mal byť podporovaný široký politický konsenzus, ktorý by v danej krajine prispel k zmene postojov, správania a k zmene celkovej klímy v spoločnosti. Viac sa o stratégiách boja proti diskriminácii, o činnostiach EÚ v tejto sfére a o hlavných politikách dočítate tu.


8.3.6. Rodová rovnosť


Rodová rovnosť je fundamentálnym princípom EÚ. Články 2 a 3 zakladajúcich zmlúv definujú presadzovanie rovnosti medzi mužmi a ženami ako jednu z hlavných úloh spoločenstva, a zároveň vyžadujú od členských štátov aktivitu v tejto oblasti. Od 70. rokov bolo prijaté množstvo smerníc, ktoré zvýšili rovnosť medzi pohlaviami v EÚ. Smernice dopĺňajú rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré tvoria významný právny základ európskeho právneho systému.

Európska únia prijala viacero smerníc, ktoré sa venovali rovnosti medzi mužmi a ženami. Jednou z oblastí bolo právo tehotných pracovníčok, kde EÚ stanovila kritéria pre bezpečnosť a ochranu žien na pracovisku počas ich tehotenstva. EÚ sa venuje aj návratu ženy z materskej dovolenky: „Po skončení materskej dovolenky garantuje EÚ právo na návrat na svoje pôvodné pracovné miesto, prípadne na rovnocenné pracovné miesto za dohodnutých podmienok, ktoré však nesmú byť pre ženu menej priaznivé. Zároveň by mala mať žena právo na každé zlepšenie pracovných podmienok, na ktoré by mala právo počas svojej neprítomnosti v práci“ (Smernica 96/34/ES).

Stratégia pre rovnosť medzi mužmi a ženami, stanovená na roky 2001-2005, reprezentovala prvý koordinovaný súbor aktivít v tejto oblasti. Táto stratégia bola zameraná na 5 cieľov, a to:

-          rovnosť v ekonomickom živote.

-          rovnosť v účasti a reprezentácii.

-          rovnosť v sociálnom živote.

-          rovnosť v občianskom živote.

-          modifikácia úloh žien a mužov v spoločnosti.

-          eliminácia stereotypov.

Tieto ciele by sa mali dosiahnuť prostredníctvom integrácie problematiky rodovej rovnosti do existujúcich politík či aktivít EÚ, vrátane vzťahov s tretími krajinami (MPSVaR, 2001).

Prijatý bol tiež Akčný program európskej komunity pre rovnosť pohlaví ako podporný koncept pre implementáciu stratégií počas rokov 2001-2006. Tento akčný plán sa sústreďoval na oblasti makroekonomických politík, znižovania chudoby, dostupnosti jedla, rozvoja vidieka, dopravy, budovania inštitúcií, obchodu, rozvoja a integrácie. Pri príprave nových politík a reforiem v týchto oblastiach by mala EÚ presadzovať opatrenia, ktoré budú brať do úvahy princípy rodovej rovnosti, implementovať možnosti merania dosiahnutých výsledkov aj z pohľadu rodovej rovnosti, a zároveň presadzovať pomoc a podporu jednotlivým národným inštitúciám v členských štátoch (Európska komisia, 2001). Stratégiu pre rovnosť medzi mužmi a ženami, stanovenú pre roky 2010-2015 môžete nájsť tu. V novembri 2006 schválila vynik programu Mládež v akcii (Youth in Action Programme) na roky 2007-2013, ktorý podporuje mobilitu a inklúziu mladých ľudí.

Plán aktivít („roadmap“) opatrení EÚ na zvýšenie rovnosti medzi mužmi a ženami bol prijatý v marci 2006 a jej prioritami je zlepšenie najmä v nasledujúcich oblastiach:

-          ekonomická rovnosť.

-          zosúladenie rodinného a pracovného života.

-          účasť na rozhodovaní.

-          odstránenie rodovo podmieneného násilia.

-          odstraňovanie rodových stereotypov v spoločnosti.

Súčasťou plánu je aj propagácia rodovej rovnosti za hranicami EÚ a takisto predpokladá zavedenie postu, kde by zvolená žena dohliadala na napĺňanie priorít, ktoré stanovila Lisabonská zmluva v oblasti rodovej rovnosti (Informačná kancelária európskeho parlamentu, 2009).

V roku 2006 bol Európskou radou prijatý aj Pakt pre rodovú rovnosť. Ten je zameraný na „zvýšenie účasti žien na pracovnom trhu, politickom i hospodárskom živote, a na podporu rovnosti mužov a žien“. V rámci národných cieľov tohto paktu by mala byť v členských štátoch zlepšená starostlivosť o deti v rámci predškolských zariadení a zároveň by mali byť zadefinované rodovo špecifické štatistiky, indikátory a analýzy, ktoré budú sledovať dopad rodovo citlivej politiky na ostatné politiky EÚ (Euractiv, 2006).


8.4. Európsky sociálny fond a Slovensko


Osobitnú pozornosť venujeme jednému z nástrojov Únie v sociálnej politike – Európskemu sociálnemu fondu (ESF). Dôvodom je jeho význam pre Slovensko ako chudobnejšieho člena únie, ktorý z fondu začal v uplynulých rokoch výrazne čerpať. ESF sa tak stal hlavným zdrojom financií pre aktívnu politiku trhu práce, ale aj významným zdrojom financujúcim reformu vzdelávacieho systému na Slovensku.

Európsky sociálny fond je jeden zo štrukturálnych fondov EÚ. Hlavným cieľom ESF je financovanie rastu kvality pracovnej sily v členských štátoch EÚ, napomáhanie rastu zaostalejších regiónov a podpora ich konvergencie. Na rozdiel od ostatných štrukturálnych fondov podporuje ESF projekty regionálneho rozvoja, ktoré sú väčšinou založené na neinvestičných dotáciách pre súkromné či verejné subjekty. Tieto dotácie sa môžu využívať na rôzne účely súvisiace s rozvojom ľudského kapitálu, napríklad na rozvoj vzdelávacích aktivít a programov, budovanie národných rekvalifikačných systémov a podobne. Prehľad zmien fungovania ESF počas najbližšieho programového obdobia 2014-2020 nájdete tu. Diskusiu o európskej vzdelávacej politike nájdete tu.

ESF ako štrukturálny fond podlieha rozhodovaciemu procesu, v ktorom majú rozhodujúce slovo členské štáty, ktoré určujú účel použitia týchto prostriedkov, kým základné ustanovenia sa určujú na celoeurópskej úrovni. Európska komisia nemôže nezávisle ovplyvňovať smerovanie financií, musí sa držať dokumentov schválených na celoeurópskej úrovni, a nemá tiež možnosť ovplyvňovať už schválený projekt, ktorý sa automaticky dostane pod gesciu štátov, ak sú projekty v súlade s rozvojovým programom ESF. Komisia sa tak dostáva do pozície sudcu, ktorý posudzuje, či sú programy v súlade s legislatívou EÚ. Inak je projekt pod správou štátu.

ESF v mnohých krajinách nahradil verejné financovanie viacerých oblastí alebo projektov fondmi EÚ, čím uvoľnil financie štátu na spolufinancovanie európskych projektov. Financie sa často zlučujú pod národné projekty, ktoré väčšinou vyhlasuje vláda a dopytové projekty, ktoré sa prerozdeľujú prostredníctvom projektových výziev. Pri oboch prístupoch však dominujú politické vplyvy, keďže vláda a štátne inštitúcie sú ich garantmi. To však nie je v rozpore s európskou legislatívou.


8.4.1. Hlavné ciele ESF


Hlavnými cieľmi Európskeho sociálneho fondu sú:

  • Konvergencia. ESF pôsobí hlavne v oblastiach, ktoré patria medzi najzaostalejšie v rámci EÚ. Sem patrí napríklad celé Slovensko (s výnimkou Bratislavy), keďže všetky tieto regióny zaostávajú za priemerom EÚ. Podpora konvergencie týchto regiónov súvisí so snahou o vyrovnávanie regionálnych rozdielov jednak medzi Západom a Východom, ale aj v rámci jednotlivých krajín. Odstraňovanie regionálnych rozdielov z pohľadu vzdelania, dostupnosti zdrojov a podobne, prispieva k rozvoju regiónov so slabo vzdelaným obyvateľstvom, ktoré žije v odľahlejších alebo menej ekonomicky či dopravne rozvinutých regiónoch Európy. Analýzu hodnotenia výsledkov konvergenie nájdete napríklad tu.
  • Konkurencieschopnosť. Popri pomoci pre najzaostalejšie regióny bolo nutné vytvoriť aj nástroj na podporu rozvinutejších regiónov EÚ, a to hlavne z politických príčin. Ak by totiž ESF financoval len najzaostalejšie regióny, chýbali by prostriedky pre mnohé regióny západnej Európy, ktoré však tiež potrebujú financie pre svoj rozvoj. Z politického hľadiska bolo preto nutné vytvoriť program, venujúci sa konkurencieschopnosti, aby v EÚ neboli krajiny, ktoré by prispievali na financovanie ESF, ale z týchto peňazí by následne nič nezískali. Z programov, ktoré sa venujú konkurencieschopnosti, smeruje najviac financií do regiónov, ktoré nespĺňajú kritériá nedostatočnej konvergencie. Tieto prostriedky využíva aj Bratislava.

Medzi oblasti financovania z prostriedkov ESF patrí rozvoj individuálnych zamestnancov, reštrukturalizácia podnikov, sociálna inklúzia, vzdelávanie, práca žien, boj proti diskriminácii, skvalitňovanie verejných služieb, inovácie a cezhraničná spolupráca. Prostredníctvom investícií do týchto oblastí sa ESF snaží o naplnenie spomínaných dvoch hlavných cieľov. O prioritách Európskeho sociálneho fondu v rokoch 2014-2020 sa môžete dočítať tu.


8.4.2. ESF na Slovensku


Na Slovensku ESF poskytuje financie prostredníctvom dvoch programov:

  • Zamestnanosť a sociálne veci. Tieto financie sú poskytované prostredníctvom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a sú koncentrované hlavne na pomoc nezamestnaným.
  • Vzdelávanie. Tento program je poskytovaný prostredníctvom Ministerstva školstva SR a slúži najmä na financovanie vzdelávania (celoživotné vzdelávanie, rôzne školenia a podobne).

Z Európskeho sociálneho fondu sú financie na Slovensku prerozdeľované napríklad na aktívne politiky trhu práce, prostredníctvom ktorých sa financujú náklady na aktivačné a dobrovoľné práce, na vzdelávanie nezamestnaných a podobne. Ďalej sa financie využívajú na rozvoj zamestnanosti najmä znevýhodnených nezamestnaných, akými sú napríklad dlhodobo nezamestnaní (Žitňanský, 2006).

Prostriedky z ESF sa tiež využívajú na podporu sociálnej inklúzie a rovnosti príležitostí, na boj proti chudobe, rast kvalifikovanosti a prispôsobivosti pracovnej sily a tiež kariérneho poradenstva. Tieto prostriedky môžu čerpať aj súkromné subjekty (Marcinčin, 2006). Zo súčasného programového obdobia sa prostriedky ESF čerpajú na nástroje aktívnej politiky trhu práce, vzdelávanie prostredníctvom vzdelávacích inštitúcií či podporu informatizácie zdravotného systému.

Z ESF by najviac prostriedkov malo smerovať na podporu zamestnanosti, zlepšenia kvalifikovanosti nezamestnaných, zlepšenia podnikateľského prostredia, sprístupnenia vzdelania, zlepšenia kvality života, zvýšenia mobility pracovnej sily, znižovania regionálnych rozdielov a pomoci vylúčenej časti rómskeho etnika (Marcinčin, 2006). Mapu projektov ESF v oblasti podpory rastu zamestnanosti , podpory sociálnej inklúzie , podpory zamestnanosti, sociálnej inklúzie a budovanie kapacít v BSK , budovania  kapacít a zlepšenie kvality verejnej správy  na Slovensku si viete pozrieť tu.

Tabuľka 8.1: Objem ESF prostriedkov určených pre roky 2007-2013 (v eur).

Zdroj: ec.europa.eu


8.4.3. Problémy efektívnosti


Pri identifikácii problémov efektívnosti vynakladania prostriedkami Európskej únie môžeme hovoriť najmä o týchto javoch.

  • Mŕtva váha. Dobrým príkladom na vysvetlenie tohto javu sú dotácie na rôzne podnikateľské aktivity, napríklad investičné stimuly. Slovensko sa pred rokmi uchádzalo o investíciu kórejskej spoločnosti Hankook a prispelo mestu Levice veľkou sumou na výstavbu priemyselného parku. Zvažovalo tiež obrovské stimuly, ktoré by kórejská spoločnosť získala, ak by sa rozhodla investovať u nás. Stimuly nakoniec vláda neschválila a fabrika bola postavená v Maďarsku. Priemyselný park však obsadili iní investori, ktorí vytvorili viac pracovných miest ako Hankook v Maďarsku. Prípadný investičný stimul pre spoločnosť Hankook by sa tak stal mŕtvou váhou, pretože – ako sa ukázalo – pracovné miesta vznikli aj bez neho.
  • Substitučný efekt. Opäť bude najlepšie vysvetliť príkladom, prečo majú dotácie často substitučný efekt, a teda neprinášajú celkové reálne zlepšenie pre spoločnosť, len nahradia jedno riešenie iným. Príspevky na zamestnávanie dlhodobo nezamestnaných alebo Rómov napríklad spôsobia, že zamestnávatelia ich zamestnajú, ale na úkor inej časti populácie, ktorá by inak toto zamestnanie získala. Podobne to môže platiť nielen pri skupinách obyvateľov, ale aj medzi regiónmi – ak sa vytvorí príspevok na vytváranie pracovných miest v určitom regióne, podniky začnú do daného regiónu presúvať výrobu. Celkový prínos pre spoločnosť bude nulový, pretože prácu, ktorú mohol niekto mať, získa niekto iný.
  • Alokačná efektívnosť. Tento faktor sa pozerá hlavne na investičné rozhodnutia ekonomických subjektov pri umiestňovaní podnikov. Z ekonomického hľadiska inklinujú podnikatelia k investíciám v regiónoch, ktoré prinášajú najvyšší výnos napríklad preto, že majú vysokú mieru celkového rozvoja, vzdelanú pracovnú silu či rozvinutú infraštruktúru. To však niekedy spôsobuje prehlbovanie regionálnych rozdielov, ktorému sa snažia národné vlády zabrániť – ide o tzv. aglomeračné efekty, keď sa ekonomická aktivita sústreďuje v oblastiach, ktoré už sú rozvinuté.
  • Produkčná efektívnosť. Zatiaľ čo alokačná efektívnosť je o celkovom rozhodnutí, čo a kde bude podnik vyrábať, produkčná efektívnosť meria efektívnosť samotnej investície či výroby. Ak hradíme všetky náklady sami, máme silnú motiváciu dosiahnuť čo najnižšie náklady a mať vysokú produkčnú efektívnosť. Ak však náklady neznáša len kupujúci, ale dostáva na ich časť dotáciu, produkčná efektívnosť môže klesať. Produkčná efektivita vynakladania s finančnými prostriedkami tak klesá pri zvyšujúcich sa príspevkoch z cudzích zdrojov.
  • Selektívnosť. Liberálna ekonomika sa snaží eliminovať nesystémové zásahy štátu do ekonomiky. Jeden z takýchto zásahov je selektívnosť, ktorá spôsobuje, že štát prideľuje financie podnikateľskej sfére nie cez prierezové zlepšenie podnikateľského prostredia, ale na projekty určitým konkrétnym subjektom.

 

Bibliografia:


Amsterdamská zmluva európskych spoločenstiev . Europskaunia.sk. stránka otvorená 3.7.2009 prostredníctvom odkazu: http://www.europskaunia.sk/amsterdamska_zmluva

Atkinson, T., Marlier, E., Vandenbroucke, F. a Nolan, B. (2002). Social Indicators: The EU and Social Inclusion. Oxford: Oxford University Press.

Bell, M. (2000). European Developments, Article 13: The European Commission’s Anti-discrimination Proposals. Industrial Law Journal, r. 29, č. 1, s. 79-84.

Bell, M. (2002). Anti-discrimination Law and the European Union. Oxford: Oxford University Press.

Bell, M. (2004). Equality and the European Union Constitution. Industrial Law Journal, r. 33, č. 3, s. 242-60.

Dimitrova, A. a Rhinard, M. (2005). The Power of Norms in the Transposition of EU Directives. European Integration Online Papers, r. 9, č. 16.

Evans, M. a Syrett, S. (2007). Generating Social Capital? European Urban and Regional Studies, r. 14, č. 1, s. 54-77.

Euractiv, V Európe konečne zavládne rovnosť, Euractiv.sk, stránka dostupná na odkaze http://www.euractiv.sk/rovnost-sanci/clanok/v-europe-konecne-zavladne-rovnost, sprístupnené dňa 20.8.2009.

Európska komisia (2001). Programme of Action for the mainstreaming of gender equality in Community Development Co-operation, Brusel: Európska komisia.

Európska komisia, Sociálna ochrana, stránka dostupná na odkaze: http://ec.europa.eu/social/main.jsp?catId=443&langId=sk, sprístupnené dňa 20.8.2009.

Eurofund, Social protection, stránka dostupná na odkaze Eurofund, Social protection, stránka dostupná na odkaze: http://www.eurofound.europa.eu/areas/industrialrelations/dictionary/definitions/SOCIALPROTECTION.htm, stránka otvorená 20.8.2009.

Goetschy, J. (1999). The European Employment Strategy: Genesis and Development. European Journal of Industrial Relations, r. 5, č. 2, s. 117-37.

Goetschy, J. (2001). The European Employment Strategy from Amsterdam to Stockhold: Has it Reached its Cruising Speed? Industrial Relations Journal, r. 32, č. 5.

Informačná kancelária európskeho parlamentu (2009), Rodová rovnosť v EÚ, stránka prístupná na odkaze: http://www.europskyparlament.sk/view/sk/Informacna_kancelaria_EP_v_SR/dolezite_temy/Rodova_rovnost_EU.html?search-element=rovnosť, stránka sprístupnená dňa 20.8.2009.

Jacquet, P. a Pisani-Ferry, J. (2001). Economic policy co-ordination in the Eurozone: what has been achieved? What should be done? Brighton: University of Sussex.

Jepsen, M. a Pascual, A. S. (2005). The European Social Model: an Exercise in Deconstruction. Journal of European Social Policy. r. 15, s. 231-245.

Lisabonská stratégia Európskych spoločenstiev (2000) odkaz: http://www.euroinfo.gov.sk/index/go.php?id=957

Maurizzio, F., Hemerijck A. a Rhodes M. (2001). The Future of the European „Social Model“. The Global Economy, č. 3. s. 163-190.

Marcinčin, A. (2006). Odráža Národný strategický rámec 2007-2013 potreby Slovenska?, v:

Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny (2001). Koncepcia rovnosti príležitostí žien a mužov, Bratislava: Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny.

Scharpf, F. W. (2002). The European Social Model: Coping with the Challenges of Diversity, Journal of Common Market Studies, r. 40. č.4, pp. 645-670.

Parížska zmluva, 1951, odkaz: http://www.europarl.europa.eu/parliament/archive/staticDisplay.do;jsessionid=4CFA5DA26CB1C8D58ECF2D0E38C1CED4.node2?id=77&pageRank=13&language=SK

Renooy, P., Ivarsson, S., Wusten-Gritsai, O., a Meijer, R. (2005). Undeclared Work in An Enlarged Union, An Analysis of Undeclared Work: An In-Depth Study of Specific Items (Final Report). Brussels: European Commision.

Revízia Lisabonskej stratégie Európskych spoločenstiev, 2005, odkaz: http://eur-lex.europa.eu/sk/dossier/dossier_13.htm

Rímska zmluva (1957) odkaz: http://www.europarl.europa.eu/parliament/archive/staticDisplay.do?id=77&pageRank=12&language=SK

Rôzni autori, Európsky sociálny fond – Investície do ľudí, stránka otvorená 3.7.2009 prostredníctvom odkazu: http://ec.europa.eu/employment_social/esf/index_sk.htm#

Rôzni autori. Európska stratégia zamestnanosti. Europarl.europa.eu. Stránka otvorená 5.7.2009 prostredníctvom odkazu: http://www.europarl.europa.eu/highlights/sk/1101.html

Rôzni autori, Sociálna politika EÚ. Vasaeuropa.sk. článok otvorený 2.7.2009 prostredníctvom odkazu http://www.vasaeuropa.sk/index.php?i=144

Scharpf, F. (2002). The European Social Model. Journal of Common Market Studies, r. 40, č. 1, s. 645-70.

Vaughan-Whitehead, D. (2003). EU Enlargement Versus Social Europe? The Uncertain Future of the European Social Model. Cheltenham: Edward Elgar Publishing Ltd.

Vaughan-Whitehead, D. (2005). Working and Employment in the New EU Member States: Convergence or Diversity? Prepared for the International Conference “Working and Employment Conditions in an Enlarged European Union – Diversity and Convergence in new EU Member States”, Brussels, 14-15 April 2005. Geneva: International Labour Organization.

Wilthagen, Ton C.J.M. a Tros, F.H. (2004). The Concept of Flexicurity: A New Approach to Regulating Employment and Labour Markets. Transfer, European Review of Labour and Research, r. 10, č. 2.

Wilthagen, Ton C.J.M., Tros, F.H. a Van Lieshout, H. (2003). Towards 'Flexicurity'? Balancing Flexibility and Security in EU Member States, Working Paper Series, Tilburg: Tilburg University.

Zeitlin, J. a Trubek, D.M. (2003). Governing Work and Welfare in a New Economy. Oxford: Oxford University Press.

Zimmermann, K. (2005). European Labour Mobility: Challenges and Potentials. De Economist, r. 153, č. 4, s. 425-450.

Zmluva o Európskych spoločenstvách, 2002, odkaz: http://eur-lex.europa.eu/sk/treaties/dat/12002E/pdf/12002E_EN.pdf

Žitňanský, R. (2006). Na čo sme používali euro fondy v rokoch 2004 až 2006, v: Beblavý, M. a Sičáková-Beblavá, E. (ed.), Bratislava: Transparency International Slovensko, s. 7-27.