Kapitola 6

Rodinná politika


V tejto kapitole sa dozviete:


  • Prečo a ako sa rodinná politika zmenila do dnešnej podoby.
  • Aké otázky musí zodpovedať každý tvorca rodinnej politiky.
  • Či štát má alebo nemá ľudí motivovať k rodičovstvu.
  • Či existuje spôsob, ako zladiť rodinný a pracovný život.
  • Akými spôsobmi môže rodinná politika dosahovať svoje ciele.


6.1. Rodinn
á politika


Rodinná politika je pomerne široký pojem, ktorý „zastrešuje“ aj rôzne iné politiky, alebo je ich súčasťou – ako je to napríklad pri dôchodkovej politike, respektíve politike voči starším ľuďom, pretože medzigeneračné vzťahy v rodine existujú nielen voči deťom, ale aj voči starším ľuďom (opatrovanie). V tejto kapitole však budeme hovoriť o tej časti rodinnej politiky, ktorá sa venuje rodičovstvu.

Rodinná politika prešla dlhým vývojom. V minulosti sa napríklad štát nesnažil stimulovať rast populácie, pretože počet detí, ktoré sa narodili v rámci jednej rodiny, bol ešte pomerne vysoký. Išlo skôr o hygienické a vzdelávacie politiky, ktorých cieľom bolo zlepšiť šance detí, že prežijú a budú vzdelané. Téma počtu detí a toho, akú má rodina podobu, je novšia a súvisí s vývojom spoločnosti. Jej základné teoretické a metodologické aspekty sú analyzované tu. Demografickú situáciu v SR a jej vývoj vo vzťahu k verejnej politike analyzuje publikácia Jarmily Filadelfiovej. Diskusiu o príčinách zníženej fertility a o vybraných populačných teóriách nájdete tu.

Rodina tradične zodpovedala predstavám o morálke, pričom štát mal v minulosti menšiu tendenciu zasahovať do vnútornej štruktúry rodiny. Slovensko, rovnako ako ďalšie postkomunistické krajiny, prešlo tzv. druhou demografickou tranzíciou, ktorá sa však vo väčšine štátov západnej a severnej Európy začala už v 60. rokoch 20. storočia. Pojem druhá demografická tranzícia zaviedol do demografie Dirk van de Kaa. Táto revolúcia označuje súbor zmien v hodnotovom systéme populácie a v správaní, ktoré nadhodnocujú individualizmus a slobodu, čím sa oslabuje funkcia manželstva a rodiny a pôrodnosť sa znižuje pod hranicu zachovania populácie, teda pod úroveň 2,1 dieťaťa na ženu (ako ukazuje aj Tabuľka 6.1) (Pastor, 2006, s. 22 – 31). Viac o zmene rodinných hodnôt mladého človeka, prioritách a názorov na rodinu si môžete prečítať tu alebo v analýze Rodina v ohrození.

Keďže sa jednotlivé populácie od seba líšia, aj nasledujúce javy, ktoré charakterizujú druhú demografickú tranzíciu, v nich nastúpili v rozdielnom čase. Sú to:

  1. pokles úhrnnej fertility, pokles fertility vo vyššom veku, pokles pôrodov vyššieho poradia (druhého, tretieho, atď dieťaťa u tej istej matky), úbytok tehotenstiev pred uzavretím manželstva a „vynútených“ manželstiev (spôsob výpočtu úhrnnej fertility nájdete tu),
  2. na krátku dobu pokles priemerného veku pri prvom sobáši,
  3. odklad pôrodov v manželstve, fertilita mladých žien klesá, klesá natalita nižšieho poradia, klesá úhrnná natalita,
  4. nárast počtu rozvodov a súdnych odlúk (podrobné štatistiky rozvodovosti nájdete tu),
  5. nezosobášené spolužitie partnerov nahrádza manželstvá (ako ukazujú klesajúce údaje zo štatistík počtu sobášov vo svete za posledných 50 rokov),
  6. nezosobášené spolužitia partnerov sú stále populárnejšie, sobáš sa odkladá až do tehotenstva nevesty (dáta priemerného veku pri prvom sobáši v EÚ nájdete tu), narastá počet pôrodov pred manželstvom, narastá vek pri prvom ako aj pri ďaľších pôrodoch,
  7. legalizácia sterilizácie a vykonávania umelého prerušenia tehotenstva ďalej redukuje nechcenú fertilitu, klesajúca fertilita v okrajových vekových skupinách (štatistiky umelého prerušenia tehotenstva nájdete tu) - táto téma vyvoláva na Slovensku stále vášňivé diskusie, ktorých príklad z pera HFI spolu s viacerými štatistikami nájdete tu a tu,
  8. nezosobášené spolužitie partnerov je stále populárnejšie, aj u rozvedených a ovdovených,
  9. nezosobášené spolužitie partnerov ako alternatíva manželstva, mimomanželská fertilita narastá,
  10. úhrnná fertilita sa stabilizuje na nízkej úrovni,
  11. úhrnná fertilita mierne narastá v dôsledku realizácie odložených pôrodov, nárast pôrodov nižšieho poradia vo vyššom reprodukčnom veku,
  12. nie sú zrealizované všetky odložené pôrody,
  13. plánovaná bezdetnosť je čoraz významnejšia,
  14. kohortná fertilita sa stabilizuje pod hranicu jednotky zachovania (2,1 dieťaťa na ženu) (van de Kaa, 2001, s. 290 – 331)

Tabuľka 6.1: Pôrodnosť v európskych krajinách.

Zdroj: Eurostat (2012)

Nižší počet detí má na druhej strane za následok, že sa zvyšuje investícia do každého jedného dieťaťa. Každopádne, dôsledkom demografického a spoločenského vývoja (najmä v Európe) sa rodinná politika prirodzene stáva oveľa dôležitejšou témou. Súčasný trend v rámci fungovania rodiny je rozpracovaný tu (hlavne od strany 10). Analýzu pôrodnosti na Slovensku v roku 2011 v rámci dlhodobého vývoja nájdete tu. Prehľad populačných štatistík o Slovenskej republike nájdete tu.


6.2. Tri základné otázky rodinnej politiky


Pri snahe definovať rodinnú politiku a odhadnúť jej dôsledky sa nemôžeme vyhnúť trom základným dilemám:

  1. Liberálna verzus pronatalitná politika
  2. Verejná politika a práva žien
  3. Vzťah verejnej politiky k úplným verzus neúplným rodinám


6.2.1. Liberálna verzus pronatalitná politika


Dve základné otázky v tejto dileme sú:

a.) Do akej miery má verejná politika podporovať pôrodnosť?

b.) Do akej miery má akceptovať prirodzené preferencie ľudí k počtu detí a nesnažiť sa do toho zasahovať?

Existuje niekoľko argumentov v prospech oboch prístupov.

Liberálny argument tvrdí, že počet detí je intímnym rozhodnutím každého človeka a nie je predmetom legitímneho zasahovania štátu. Je pravda, že ambície zasahovať do slobodného rozhodovania ľudí vo vlastnej rodine mali väčšinou diktátorské režimy. Napríklad v komunistickom Rumunsku (pred rokom 1989) bola zakázaná interrupcia a nebola povolená antikoncepcia. Na druhej strane, rôzne motivačné alebo aj vynucovacie prístupy na zvýšenie počtu detí uplatňujú aj demokratické krajiny. Nemôžeme preto tvrdiť, že snaha ovplyvňovať počet detí by bola výhradne črtou nedemokratických režimov.

Druhý najsilnejší liberálny argument je, že pronatalitné politiky nefungujú, alebo majú nechcené vedľajšie efekty. Nefungujú v tom, že – ako ukázali viaceré výskumy – takéto politiky skôr prenášajú pôrodnosť v čase, než aby ju celkovo zvyšovali. Podpora pôrodnosti teda spravidla dosiahne to, že ľudia, ktorí by mali deti tak či tak, ich budú mať skôr, nie však nutne viac. Presne to sa stalo napríklad v Československu v 70. rokoch. Najvýraznejšie pôsobí „pronatalitná“ motivácia na ľudí, pre ktorých je finančná suma podpory z hľadiska ich životnej úrovne najviac relevantná – a to je zasa príklad nechceného vedľajšieho efektu podpory, ktorá spôsobí zvýšenie pôrodnosti najmä v určitej sociálnej vrstve spoločnosti.

Existujú však aj protiargumenty voči liberálnemu prístupu. Prvý je, že v demokraciách nejde ani tak o snahu prinútiť ľudí, aby mali deti, ktoré nechcú, ale skôr o to, umožniť ľuďom, aby mali toľko detí, koľko naozaj chcú. Toto tvrdenie takisto vychádza z viacerých výskumov – ak sa ľudí spýtate na to, koľko by chceli mať detí, vo väčšine vyspelých krajín je to číslo väčšie ako je reálny počet detí v rodine, čo potvrdzuje existenciu „pôrodnej medzery“ medzi tým, čo by ľudia chceli a tým, čo kombináciou rôznych životných faktorov naozaj robia. Podporou pôrodnosti teda nedochádza k nejakej manipulácii preferencií ľudí zo strany štátu, ale k umožneniu naplnenia ich želaní.

Ďalší argument v prospech podpory pôrodnosti vychádza z faktu, že pronatalitná politika iba vyvažuje iné politiky štátu, ktoré pôsobia protinatalitne. Moderná spoločnosť napríklad prerušila väzbu medzi demografickou aktivitou (počtom detí) a  životnou úrovňou v starobe. Moderný systém dôchodkového zabezpečenia odbúrava prirodzenú motiváciu mať deti, ktoré by pomohli rodičom so zabezpečením staroby. Takže, ak na jednej strane štát narušuje motiváciu rodín starať sa o seba a mať viac detí, vyvážiť to môže pronatalitná politika. Štatistiky výdavkov jednotlivých európskych krajín na sociálne zabezpečenie nájdete tu.

Argumentom môže byť aj tvrdenie, že počet obyvateľov je jedným z kľúčových faktorov moci krajiny a jej schopnosti presadzovať svoje záujmy na globálnej scéne. Samozrejme, rovnako dôležité je aj dosiahnutie vysokej ekonomickej úrovne na jedného obyvateľa, ale hovorí sa, že je vo verejnom záujme, aby počet obyvateľov neklesal. Problémy, ktoré klesajúca pôrodnosť môže vytvoriť sú zosumarizované na tejto stránke. Diskusiu o faktoroch, ktoré pôrodnosť v jednotlivých krajinách ovplyvňujú priniesol aj článok New York Times. Analýzu postavenia rodiny v rámci dnešnej spoločnosti nájdete tu.

Tieto argumenty nie sú ani zďaleka jediné, ale v otvorenom verejnom diskurze zaznievajú najčastejšie.


6.2.2. Verejná politika a práva žien


Tradičná rodinná politika spočívala v podpore rodiny, kde sa muž staral o rodinu a úlohou ženy bolo najmä starať sa o domácnosť a výchovu detí. Neznamená to, že ženy vtedy nepracovali, ale že vykonávali skôr neplatenú prácu v domácnosti. Tri základné otázky, ktoré si dnes musia tvorcovia rodinnej politiky v tejto súvislosti položiť, sú:

a.) Do akej miery má rodinná politika podporovať takéto tradičné rozdelenie rodiny?

b.) Do akej miery má podporovať práva žien na rovnocennejšie rozloženie platenej a neplatenej práce v domácnosti?

c.) Do akej miery má rodinná politika riešiť nerovnováhu v starostlivosti o deti?

Aj v tomto prípade existujú pri každej otázke argumenty v prospech oboch strán.

Ešte prednedávnom by ľudia, ktorí sa týmto otázkam výskumne venovali, asi povedali, že generálna odpoveď záleží na tom, čo je priorita krajiny: Ak je priorita rodová rovnosť, treba ísť touto cestou, ale ak je priorita počet detí, potom podpora zamestnanosti žien a rodovej rovnosti nie je najlepším krokom, pretože ženy, ktoré viac pracujú, budú mať menej detí.

Dnes je však hľadanie odpovede zložitejšie, pretože vidíme niekoľko skupín krajín s veľmi odlišným vzťahom rodovej rovnosti a pôrodnosti. V niektorých (Španielsko, Portugalsko, Grécko, Taliansko) platí stará premisa, že vyššia zamestnanosť žien znamená nižšiu pôrodnosť. Sú však aj krajiny (nordické štáty), kde je to úplne naopak a vyššia pôrodnosť je spojená s vyššou zamestnanosťou žien, čo potvrdzujú aj údaje v tabuľke 2.

Tabuľka 6.2: Miera zamestnanosti žien vo veku 15-64 rokov (v %).

Zdroj: Eurostat (2012)

Deliaca čiara medzi týmito dvoma skupinami je zrejme určená charakterom modernizácie spoločnosti – ak má modernizácia za následok, že ženy síce začnú pracovať, ale nejako sa im neuľavuje z neplatenej domácej práce, deti sa stávajú pre ženy veľmi výrazným bremenom, každé dieťa navyše znamená obetovanie kariéry a ešte väčší problém zosúladenia rodiny a práce.

Sú však aj krajiny, ktorým sa tento problém darí riešiť, a to tak, že znižujú bremeno záťaže výchovy detí zvyšovaním dostupnosti služieb. V takýchto prípadoch sa počet detí začne zvyšovať, aj keď – a to treba priznať – tento rast má svoje limity. Ak teda na začiatku 20. storočia pripadali na jednu ženu v priemere 4 deti, pri dobrej politike sa dnes v týchto krajinách vrátia možno k dvom deťom na jednu ženu.

Tejto téme sa venujeme aj v nasledujúcej kapitole o rodovej rovnosti, kde uvádzame podrobnejšie dáta o vzťahu zamestnanosti matiek a rodovej rovnosti.


6.2.3. Vzťah verejnej politiky k úplným verzus neúplným rodinám


Úplnou rodinou sa tradične myslí rodina, kde sú dvaja rodičia. Neúplnou je rodina s jedným rodičom. Problém z hľadiska verejnej politiky je nasledovný:

Do akej miery má verejná politika pôsobiť na to, aby rodiny zostávali úplné?

Úplná rodina je nesporne lepšia pre všetky zainteresované strany – pre rodičov aj pre deti. Aj štatisticky sa dá dokázať, že neúplné rodiny sú v priemere chudobnejšie a celkovo oveľa zraniteľnejšie. Porovnanie situácie neúplných rodín v rôznych krajinách môžeme nájsť napr. tu.

Tabuľka 6.3: Relatívny príjem domácnosti (rok 2008).

Zdroj: OECD (2011) OECD Family Database, OECD, Paris

Život v neúplnej rodine má pre deti aj psychologické dôsledky a takéto deti dosahujú v priemere napríklad horšie výsledky v živote. Ak všetky ostatné premenné rodinného života budeme považovať za konštantné, tak je lepšie, ak je rodina úplná. Trik je v tom, že ostatné premenné konštantné nie sú. Takže fakt, že v priemere sa lepšie darí úplným rodinám, ešte neznamená, že rodine bude na sto percent lepšie, keď ostane za každých okolnosti spolu – aj v prípade nefunkčného vzťahu, domáceho násilia a iných problémov.

Verejná politika by teda nemala nútiť ľudí, aby boli spolu, ale na druhej strane by tiež nemala vytvárať motivácie k tomu, aby sa rodiny rozpadali.

V tomto však verejná politika čelí veľkej dileme. Ak totiž uznáme, že pre ľudí s dysfunkčným vzťahom nie je vždy najlepším riešením zostávať spolu v domácnosti, a zároveň vieme, že rozchod bude mať za následok prepad ich životnej úrovne, vynára sa tu prirodzená potreba finančne podporovať neúplné rodiny. Nebude však finančná podpora neúplných rodín vytvárať motivácie, aby sa rodiny ľahšie rozpadali?

Ak berieme do úvahy, že určitý počet rodín sa rozpadne tak či tak, má zmysel tieto rodiny podporovať, pretože sú vysoko rizikové z hľadiska chudoby a podporou sa toto riziko len znižuje. Na druhej strane, nie je triviálne nastaviť túto podporu tak, aby nemala nežiaduce vedľajšie účinky. Ak je štátna pomoc neutrálna pre úplné aj neúplné rodiny, potom sú na tom horšie neúplné rodiny. Ak však štát v snahe kompenzovať tento rozdiel začne vytvárať výhodnejšie podmienky pre neúplné rodiny, vzniká tak motivácia k tomu, aby neúplných rodín vznikalo ešte viac. Je veľmi ťažké povedať, koľko manželstiev by sa nerozpadlo, keby bol systém iný. Pre tvorcov politiky to však znamená do istej miery voľbu medzi tým, čo považujú za menšie zlo: či chudobu neúplných rodín alebo rozpad manželstiev. Analýzu manželskej a mimomanželskej plodnosti nájdete tu.


6.3. Nástroje rodinnej politiky


Doteraz sme rozoberali otázky, ktoré si musia tvorcovia rodinnej politiky položiť, a o rôznych prístupoch, ktoré ich vedú k odpovediam. Teraz sa pozrime na to, akými nástrojmi môže verejná politika dosiahnuť ciele, ktoré si určí. Rodinná politika má k dispozícii nástroje v niekoľkých oblastiach.

a.)    Bývanie

Dostupnosť bývania je pre ľudí v reprodukčnom veku dôležitá pri rozhodovaní sa o tom, či a koľko budú mať detí. Ak je totiž dostupnosť bývania výrazne nízka, je to faktor, ktorý výrazne (negatívne) ovplyvňuje rozhodovanie o počte detí. Verejné politiky sa však môžu líšiť v miere, do akej sa usilujú zabezpečiť pre mladých ľudí dostupné bývanie – okrem iného aj podľa rôzneho dôrazu na zvýšenie pôrodnosti. Verejná politika môže dostupnosť bývania ovplyvniť viacerými nástrojmi, medzi ktoré patria explicitné dotácie, stavebné povolenie, územné plánovanie a podobne. Výsledky takejto politiky sú ovplyvnené aj spôsobmi, akými je štátna pomoc distribuovaná. Na Slovensku je počet bytových jednotiek na obyvateľa v európskom kontexte skôr nižší, a dostupnosť bývania sa napriek postupnému zlepšovaniu veľmi nezvýšila, najmä nie pre stredné a nižšie sociálne vrstvy obyvateľstva. Štatistiky o dostupnosti bývania na Slovensku nájdete tu.

b.)   Pracovno–právna politika

Napriek snahe zrovnoprávniť postavenie muža a ženy, je starostlivosť o deti stále najmä povinnosťou matky. Vo vyspelých krajinách sa tento pomer už vyrovnáva, ale ešte stále nedosiahol pomer 50 na 50. Ak je však zosúladenie rodinného a pracovného života jednoduchšie, ženy (a v menšej miere aj muži) sú spravidla ochotné mať viac detí. Na druhej strane, ak regulácia štátu v prospech rodiny prichádza do prostredia, ktoré nie je veľmi naklonené rodovej rovnosti, môže viesť aj k opačným efektom, napríklad k diskriminácii. V spoločnosti s veľmi nízkou mierou rodovej rovnosti môže napríklad zavedenie špeciálnych práv pre rodičov malých detí viesť k diskriminácii mladých matiek na trhu práce – pre svoje špeciálne práva totiž budú pre zamestnávateľov o niečo menej atraktívne ako ľudia bez týchto „výhod“. Aj preto je dôležité, aby politiky na trhu práce išli ruka v ruke so zmenou spoločnosti.

V krajinách ako Švédsko a Dánsko, kde je vysoká miera zamestnanosti žien, sa veľká časť tejto zamestnanosti koncentruje vo verejnom sektore, pretože uľahčiť ženám kombináciu pracovného a rodinného života je ľahšie vo verejnom sektore ako v súkromnom. Na druhej strane, v krajinách, kde je natalita pomerne vysoká (napríklad v Holandsku), zaznamenali vysoký počet čiastkových pracovných úväzkov. Ženy si síce zosúladili svoj pracovný a rodinný život, ale často za cenu prijímania menej atraktívnych miest na trhu práce, kde sú limitované čiastkovým úväzkom.

c.)    Služby

Pri snahe zosúladiť pracovný a rodinný život môžu tvorcovia verejnej politiky dať rodičom isté práva voči zamestnávateľom, čo naráža na problémy, ktoré sme už spomínali. Druhou možnosťou, ako dosiahnuť tento cieľ, je podpora poskytovania služieb. Ako ukázali príklady viacerých krajín (najmä nordických), môže to byť účinný prístup pri snahe zvýšiť zapojenie žien na trhu práce a zároveň neznížiť pôrodnosť.

Verejná politika má na dostupnosť a kvalitu služieb pre rodiny veľký vplyv. Krajiny, kde sú služby starostlivosti o malé deti univerzálne dostupné a pomerne kvalitné, ich poskytujú primárne cez verejný sektor. Primárne neznamená výhradne, ale dominancia verejného sektora je evidentná. Je to najmä preto, že takéto služby sú pomerne drahé, a preto ak nie sú financované aj štátom, nie sú pre veľkú časť obyvateľstva dostupné. To platí dokonca aj v bohatých krajinách, pretože najvyššia položka pri cene za starostlivosť o malé deti alebo starších ľudí je cena práce, a tá stúpa úmerne s bohatstvom spoločnosti.

Existuje spôsob, ako vyriešiť dostupnosť starostlivosti aj bez toho, aby štát sám dané služby poskytoval. Môže dať peniaze priamo rodičom. Ani toto riešenie však nie je bez problémov. Starostlivosť o deti, ktorá má byť kvalitná, si totiž vyžaduje pomerne veľkú investíciu do budov, vybavenia, ale aj do zamestnancov. Táto investícia je však pomerne zraniteľná voči zmenám vo verejnej politike, ktorá môže byť neistá, alebo môže byť predmetom spoločenského sporu, a preto nie je jasné, koľko vydrží. V takomto prostredí vysokého rizika a nejasnosti sa ťažko kalkuluje návratnosť investícií, čo vedie k tomu, že táto sféra nepriláka súkromné investície. V našich podmienkach je však potreba súkromných poskytovateľov obmedzená, pretože tieto služby poskytuje verejný sektor.

Najmä v anglosaských krajinách môžeme pozorovať odlišný prístup – tam štát do poskytovania služieb nijako výrazne nevstupuje a miera štátnych zásahov, financovania a organizovania, je celkovo oveľa nižšia. Výsledkom je väčšia segmentácia spoločnosti. Vyššie vrstvy si môžu dovoliť kvalitnú starostlivosť, stredné si môžu dovoliť menej kvalitnú starostlivosť a najnižšie vrstvy majú veľké problémy.

Aj keď neexistuje dôvod, prečo by nemohla existovať aj kvalitná, aj dostupná starostlivosť poskytovaná súkromným sektorom, celkovo prevláda tendencia k verejnému financovaniu tejto oblasti.

d.)   Rôzne zľavy

Zľavy ako nástroj podpory rodiny môžu mať podobu napríklad zliav na dopravu (čím znižujú marginálne náklady na ďalšie dieťa), alebo môže ísť o programy na podporu kultúry (ktoré zabezpečia lístky na kultúrne podujatia pre rodiny) a iné.

Cieľom tohto prístupu je sprístupniť rodinám s deťmi aj služby, ktoré presahujú oblasť zamestnanosti. Nevýhoda tohto prístupu spočíva v tom, že v mnohých rodinách má finančná hotovosť oveľa väčšiu hodnotu než riadené poskytovanie zvýhodnení. Z politického hľadiska je takáto politika problematická aj v tom, že v mnohých krajinách (vrátane Slovenska) je vyššia miera natality spojená s určitými etnickými alebo spoločenskými skupinami, u nás sú to Rómovia, niekde to môžu byť prisťahovalci. V takýchto krajinách nie je finančná podpora vnímaná z pohľadu majority pozitívne, pretože ju nevnímajú ako podporu rodín s deťmi vo všeobecnosti, ale ako podporu pre istú skupinu obyvateľov. A v situáciách, keď sa finančné dávky stávajú menej populárnymi, je lepším riešením z hľadiska verejnej podpory poskytovanie potrebných služieb.

e.)    Podpora príjmu

Podpora príjmu môže mať nekonečný počet foriem, ale má vždy rovnaký cieľ – finančne podporiť rodiny s deťmi. Za takýto prístup hovorí niekoľko argumentov. Prvý je motivačný: ak podporujeme rodiny s deťmi, bude sa rodiť viac detí. Druhý je solidárny: bez ohľadu na to, či tento krok ovplyvní počet detí, je to správne, pretože chceme solidaritu s rodičmi zo strany ostatných, napríklad aj preto, že tieto rodiny riešia za nás ostatných našu budúcnosť. A napokon, aj keby sme si mysleli, že to neovplyvní počet detí, ovplyvní to kvalitu výchovy už narodených detí. Ak to zmierňuje chudobu, v ktorej niektoré deti vyrastajú, tak to môže mať zmysel.

Nástroje na podporu v rodinnej politike môžeme rozdeliť podľa spôsobu ich distribúcie na tri skupiny:

-     Podpora, ktorá ide na dieťa (býva kombináciou prídavku na dieťa a nejakej daňovej úľavy, aj keď sú krajiny, ktoré nemajú prídavok na dieťa, napríklad USA, a majú iba daňovú úľavu.)

Úroveň podpory (prídavku) je často diskutovanou otázkou, pri ktorej sa stretajú dva základné prístupy:

-     Podpora by mala byť univerzálna a nemala by závisieť od príjmu rodiny.

-     Výška podpory by sa mala odvíjať od príjmu rodiny.

Argument proti univerzálnemu prístupu podpory bez ohľadu na príjem spočíva v neefektivite – dávka, ktorá dáva rovnako chudobnému aj bohatému, má nižší efekt ako dávka, ktorá sa to snaží nejako odstupňovať a pomáhať len tým, ktorí to najviac potrebujú. Argument za univerzálny prístup hovorí, že ide o príspevok pre dieťa a nie pre rodičov, a navyše má vyššiu spoločenskú podporu. Okrem toho, v takom prípade neexistujú demotivačné efekty, ktoré by ľudí kvôli podpore, klesajúcej s rastúcim príjmom, odrádzali od snahy zvyšovať príjem.

Za hlavnú nevýhodu adresného prístupu (výška podpory podľa príjmu rodiny) je považovaná vyššia administratívna náročnosť, spočívajúca v nutnosti „testovať“ príjem rodiny.

Daňové úľavy môžu mať formu odpočítateľnej čiastky zo základu dane alebo formu daňového bonusu. Výhodou daňových nástrojov je nižšia administratívna náročnosť, ale výhoda prídavkov je univerzálna prístupnosť. Daňové nástroje sú totiž prístupné iba občanom, ktorí sú daňovými poplatníkmi. Príklady formiem daňových úľav nájdete tu.

Nie je ľahké nastaviť tento systém tak, aby nedochádzalo k nežiaducim vedľajším účinkom. Predstavte si, že si môžete ako odpočítateľnú položku odrátať zo základu dane 100 Eur na dieťa. Ak je váš daňový základ 20 000 Eur a základ niekoho iného 10 000 Eur, pri progresívnom daňovom systéme je vaša daňová sadzba 30% a sadzba toho druhého len 10%. Ak sa vám zníži základ na 19 900 Eur, reálne ušetríte 30 Eur, kým ten druhý iba 10 Eur. Odpočítateľná položka od základu dane v kombinácii s progresívnym daňovým systémom teda vytvára situáciu, keď sú daňové nástroje výhodnejšie pre bohatých ako pre nižšie príjmové skupiny. To však neplatí pri daňovom bonuse, pretože ten sa odpočítava od samotnej dane bez ohľadu na to, kto je v akom daňovom pásme – o sumu bonusu sa už znižuje priamo daň na zaplatenie. Sú aj krajiny (napríklad Slovensko), kde aj v prípade nulovej daňovej povinnosti ľudia dostanú bonus vyplatený.

Zmyslom týchto podpôr je prispieť na výchovu dieťaťa počas celej doby jeho detstva a mladosti, takže príspevky sa vyplácajú až do doby, kým je v tej-ktorej krajine človek považovaný za dospelého a samostatného (skončenie vysokej školy, dovŕšenie 18 rokov a iné).

-          Nástroj na vyrovnávanie príjmu rodiny v čase, keď sa o dieťa jeden z rodičov stará. Ide o materskú alebo nejakú inú formu rodičovského príspevku – ten člen rodiny, ktorý sa zostane doma starať o dieťa, dostáva od štátu nejakú formu náhrady príjmu (viď tabuľka 6.4). Táto náhrada slúži na pokrytie nákladov rodinného rozpočtu, spojených s poklesom príjmov v časoch rodičovskej dovolenky. Štát tak udržiava životnú úroveň rodín a stimuluje pôrodnosť. Na Slovensku je rodičovský príspevok 194,7 eura (5865,53 korún), je vyplácaný univerzálne. Naopak „materská“ (dávka, ktorá je vyplácaná rodičke, ak dva roky pred pôrodom bola nemocensky poistená aspoň 270 dní) je odvodená od predchádzajúceho príjmu rodiča. V niektorých krajinách (napríklad Estónsko) majú dlhšiu materskú a rodičovský príspevok nepoznajú. Rodičovský príspevok a materská sú o krátkodobej kompenzácii skrátených príjmov.

Tabuľka 6.4: Štátna starostlivosť po narodení dieťaťa.

Krajina

Platená materská dovolenka

Platená otcovská dovolenka

Neplatená materská dovolenka

Obmedzenia

Rakúsko

16 týždňov 100% platu

 

 

 

Belgicko

15 týždňov 82% platu počas 30 dní, potom 75%

10 dní

7 dní

 

Bulharsko

1 rok 100% platu, druhý rok na úrovni minimálnej mzdy

Otec alebo starý rodič môže poberať materskú namiesto matky

6 mesiacov kým dieťa nedovŕši 8 rokov

 

Cyprus

16 týždňov

 

 

 

Dánsko

52 týždňov, 18 pre matku, 2 pre otca a zvyšok ako uvážia

 

 

 

Estónsko

140 dní 100% platu, 154 dní ak dvojičky, trojičky

14 dní v priebehu 6 mesiacov od narodenia

3 roky

 

Fínsko

105 dní 80% platu

18 dní

Kým dieťa dovŕši 3 roky

 

Francúzsko

16 týždňov 100% platu až 26 týždňov v prípade tretieho dieťaťa

3 dni + 11 nadväzujúcich dní

2 roky

 

Nemecko

14 týždňov 100% platu

12/14 mesiacov 67% platu ale nie viac ako 1800 eur

3 roky

Matka musí mať súkromné zdravotné poistenie pre nárok na celú dovolenku

Grécko

119 dní 100% platu

 

 

 

Maďarsko

24 týždňov 100 % platu

5 dní

 

 

Írsko

26 týždňov

 

16 mesiacov

 

Taliansko

22 týždňov 80% platu, pričom 2 pred pôrodom

13 týždňov 80% platu

26 týždňov

Pre platenú dovolenku musí pracovná zmluva obsahovať platenie sociálne odvody

Lotyšsko

112 dní 100% platu

10 dní

 

 

Litva

52 týždňov 100% dní a 52 týždňov 85 %

1 mesiac

 

 

Malta

15 týždňov 100% platu

 

 

 

Holandsko

16 týždňov 100% platu

2 dni 100% platu

26 týždňov

Poberateľ musí pracovať rok

Nórsko

80% platu počas 54 týždňov alebo 100% počas 44 týždňov

45 týždňov 80% platu alebo 35 týždňov 100% platu

1 rok

Matka musí pracovať aspoň 6 mesiacov počas posledných 10 mesiacov pred pôrodom

Poľsko

16-18 týždňov 100% platu

 

 

 

Portugalsko

120 dní 100% platu alebo 150 dní 80%

15 dní 100% platu

5 dní + dva týždne

 

Rumunsko

126 dní 100% platu a 2 roky 85% platu do výšky 4000 RON

5 dní

 

Matka musí pracovať 1 rok

Slovensko

34 týždňov 55% príjmu, 37 týždňov 55% príjmu ak viac porodených detí

28 týždňov ak sa stará o dieťa

36 mesiacov

Matka musí byť 270 dní pred pôrodom nemocensky poistená

Slovinsko

12 mesiacov 100% platu

11 dní

 

 

Španielsko

16 týždňov 100% platu

15 dní

3 roky

2500 eur na každé dieťa. 100 eur mesačne pre matku, ktorá pracovala

Švédsko

16 mesiacov 80% platu

16 mesiacov v rámci dovolenky matky

18 mesiacov

 

Veľká Británia

39 týždňov 90% platu

2 týždne pri kompenzácií 123,06 libry

26 týždňov

Poberateľ musí polroka pracovať do 15 týždňov pred pôrodom

Zdroj: Moss (2007).

-          Jednorazové nástroje, ktoré sa snažia kompenzovať zvýšené výdavky spojené so založením rodiny. Môžu súvisieť s bývaním, založením domácnosti, ale aj s narodením dieťaťa. Slovenská vláda napríklad momentálne (2009) vypláca jednorazové príspevky pri narodení prvého až tretieho dieťaťa vo výške 829,86 eur (25 000 korún), rozdelené medzi príspevok pri narodení dieťaťa vo výške 151,37€ a príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa vo výške 678,49€. Týmto príspevkom sa snaží stimulovať pôrodnosť a znižovať náklady mladým rodinám na zakúpenie detského príslušenstva. Štát podobne poskytuje jednorazové príspevky pri zverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti, čím urýchľuje spätné zaradenie rodičov na pracovný trh.

Tieto tri nástroje sú najdrahšou súčasťou rodinnej politiky. Takmer vo všetkých európskych krajinách predstavujú príspevky oveľa väčší finančný balík ako služby (s výnimkou severských krajín, kde sa snažia o väčší podiel služieb).

Výskumy dokazujú, že finančné príspevky nemajú vplyv na natalitu, kým služby istý vplyv majú. Finančné dávky sa neukázali byť účinným nástrojom ani pri znižovaní chudoby. To, že príspevky sú napriek tomu častejšie používaným nástrojom, však zohľadňuje politickú ekonómiu nástrojov – sú primárne výsledkom tlaku rodičov, ktorí preferujú prerozdeľovanie bez ohľadu na to, či to má vplyv na pôrodnosť alebo chudobu. Prehľad štátnych sociálnych dávok nájdete tu. Diskusiu o koncepcii štátnej rodinnej politiky nájdete tu.

 


Bibliografia:


Eurostat: Európsky štatistický úrad
 (2012) [on-line]. [cit. 1.8. 2012]. Dostupný na odkaze http://www.ec.europa.eu/eurostat

Moss, P. (eds.) (2007). International Review of Leave Policies and Related Research, Lisbon: University of Lisbon.

OECD (2011) OECD Family Database, OECD, Paris

Pastor, K. (2006) Demografické dôsledky zmien demografického správania. Zamýšlaná plodnosť. In: Matulník, J. a kol.: Analýza sociálnych a zdravotných dôsledkov zmien demografického správania na Slovensku. FF TU v Trnave, Trnava, s. 22-39.

van de Kaa, D. J. (2001) 'Postmodern Fertility Preferences' in Demography. [online]. Vol. 27, no. 2, 2001. [citované 2012-04-20]. pp. 290 – 331. Dostupné na internete: