Kapitola 5

Zabezpečenie príjmu v starobe


V tejto kapitole sa dozviete:


  • Ako sa mení vnímanie staroby a aké to má dôsledky pre sociálnu politiku.
  • Aké typy dôchodkových systémov poznáme a v čom sa od seba odlišujú.
  • Či sú priebežné systémy pyramídovou hrou.
  • Aké problémy prináša dôchodkovým systémom aktuálny demografický vývoj.
  • Prečo sa kapitalizačné systémy rozšírili najmä v Latinskej Amerike a Východnej Európe.


5.1. Staroba a nárok na oddych


Staroba a verejná politika majú veľa styčných plôch. V živote každého človeka nastane moment, keď v dôsledku svojho veku a prirodzeného znižovania fyzických a mentálnych schopností prestane mať schopnosť uživiť sa na trhu práce. Preto každá spoločnosť, v ktorej sa dostatočný počet ľudí dožije tohto momentu, musí riešiť otázku, ako týmto ľuďom zabezpečiť príjem v starobe.

Dnes sa situácia pri riešení tejto otázky líši od minulosti najmä v troch aspektoch:

  • Priemerný vek dožitia sa predlžuje. To znamená, že otázka zabezpečenia príjmu v starobe je relevantná pre čoraz väčší počet ľudí. Komplikáciou z tohto hľadiska je, že priemerná doba dožitia nie vždy súvisí s ekonomickou úrovňou krajiny. Najvyšší vek dožitia je v južanských krajinách (Španielsko, Portugalsko, Taliansko) a v kaukazských krajinách, ktorých ekonomiky nie sú také bohaté ako vo vyspelejších krajinách západnej Európy či USA, hoci globálne priemerný vek zvyčajne rastie spolu s rastom kvality výživy a životného štýlu. Priemerný vek v EÚ sa taktiež predlžuje. Správa EÚ tvrdí, že priemerný vek Európana sa roku 2050 predĺži z dnešných 39 rokov, na 49 rokov. Výzvy a možné riešenia problému starnúcej Európy, aby si naďalej zabezpečila konkurencieschopnosť  si môžete prečítať tu.
  • Staroba začala byť vnímaná ako akási separátna časť života, kedy človek nemusí pracovať a spoločnosť mu priznáva nárok na oddych. Zároveň však často ešte nie je mentálne alebo fyzicky tak opotrebovaný, že by už nevládal nič robiť. Tradične každý človek pracoval, kým vládal – často od útleho detstva až do staroby, a keď už nevládal naplno pracovať, aspoň pomáhal tomu, kto pracuje. V minulosti by bol koncept dôchodku ako obdobia, keď nemáte žiadne pracovné povinnosti, a máte garantovaný príjem, vnímaný ako veľmi zvláštny. Bol to tiež dôsledok toho, že dôchodkového veku sa kvôli veľmi nízkemu priemernému trvaniu života dožilo len minimálne množstvo ľudí. Dnes však poznáme aj obdobie dôchodku, kedy máte garantovaný príjem napriek tomu, že nemusíte byť bezvládny.
  • Bremeno solidarity so starým človekom sa presunulo z rodiny na širšiu spoločnosť. V predmodernej dobe toto bremeno solidarity s bezvládnym človekom niesla spravidla rodina. Bolo to tak aj preto, že v minulosti boli najväčšie úspory vždy v pôde, a starcovi je pôda na nič, keď ju už nevládze obrábať. Pôda teda prechádzala na príbuzenstvo, a to sa recipročne staralo o starých a bezvládnych príbuzných. V modernej dobe došlo k takzvanej socializácii rizika staroby. Na elimináciu rizika, že človek zostane starý a bez prostriedkov, aby sa o seba postaral, je založený dôchodkový systém. V modernej dobe, keď sa viac ľudí dožíva staroby a pôda prestala hrať tak dôležitú úlohu, vzniklo obdobie definovaného dôchodku a bremeno opatery o starých sa prenieslo z rodiny na širšiu spoločnosť.


5.2. Aký môže byť dôchodkový systém


Každý tvorca dôchodkovej politiky si musí zodpovedať štyri základné otázky, týkajúce sa základných charakteristík dôchodkového systému. Podľa odpovedí sa potom definuje dôchodkový systém, pričom – ako ukazujú početné príklady – na výber existujú nielen „čisté“ uvedené možnosti, ale aj ich rôzne kombinácie.

Dôchodkový systém môže byť:


a.) Verejný alebo súkromný


Výber z týchto možností rozhoduje o tom, či manažment dôchodkového systému alebo jeho časti vykonáva verejný sektor alebo súkromný sektor.

1.)    Verejný systém

Výhodou verejného systému býva to, že regulácia a vymáhanie povinností, ktoré so sebou väčšina dôchodkových politík nesie, sú v takomto prípade z transakčného hľadiska jednoduchšie. Štát má totiž vynucovanie v popise práce, kým v prípade vymáhania pravidiel súkromnými spoločnosťami je problematické (alebo prinajmenšom nákladnejšie) nájsť spôsob, akými inštitúciami ho dosiahnuť. Výhody verejného systému spočívajú najmä v tom, že dokáže (pre väčšie právomoci a donucovaciu silu štátu) lacnejšie a jednoduchšie vyberať odvody.

Štát je tiež, v porovnaní so súkromným sektorom, možné efektívnejšie politicky trestať za chyby, pretože je jasne zodpovedný za zlyhania v tejto oblasti.

Nevýhodou verejného systému je to, že motivácie (korupcia, klientelizmus) politicky nominovaných úradníkov v Sociálnej poisťovni a iných sociálnych inštitúciách nemusia vždy byť v súlade so záujmami poberateľov dôchodkov. Ďalšou z nevýhod je aj to, že len ťažko sa od neho dá očakávať, že sa bude orientovať najmä podľa potrieb klientov (napríklad, že bude mať otvorené pobočky tam, kde to ľudia najviac potrebujú, a v čase, ktorý je pre väčšinu ľudí vyhovujúci). Verejný sektor má väčšiu tendenciu orientovať sa podľa svojich potrieb, resp. podľa potrieb svojich zamestnancov, než reagovať na trhový dopyt.

Verejný sektor má tak vo všeobecnosti problémy s efektivitou, prispôsobivosťou na trhové podmienky alebo na potreby poberateľov dôchodkov, a tiež s diferenciáciou produktov, ktoré poskytuje.

2.)    Súkromný systém

Výhod súkromne manažovaného systému je niekoľko. Spravidla je schopnejší vyhovieť individuálnym potrebám jednotlivcov, pretože konkurenčné prostredie núti jednotlivé spoločnosti k väčšej snahe zapáčiť sa potenciálnym klientom. Z rovnakých dôvodov má súkromný sektor tiež väčšiu motiváciu poskytovať lepšie služby, hoci tie sú do veľkej miery limitované reguláciou systému (v záujme bezpečnosti dôchodkových úspor).

Nevýhody súkromného sektora spočívajú najmä v tom, že môže mať problémy s vymáhaním pohľadávok voči klientom (keďže jeho donucovacie prostriedky sú v porovnaní so štátom mizivé). Je problematické vziať ho na zodpovednosť v prípade problémov, keďže klienti majú na manažment firiem mizivý dosah. Často ide o nadnárodné spoločnosti, ktorých manažment nemusia vôbec trápiť záujmy určitej skupiny ľudí na Slovensku, a na rozdiel od štátu sa súkromné firmy nemusia ľuďom politicky zodpovedať. Konkurenčné prostredie a záujem o čo najlepší imidž však bráni väčšine nedostatkov, ktoré sa týkajú zodpovednosti súkromných spoločností voči ich klientom.

Rozhodnutie medzi týmito dvoma možnosťami – verejným alebo súkromným systémom – závisí najmä od toho, ktoré argumenty alebo protiargumenty sú viac relevantné pre daný sociálny systém, a hlavne pre jeho demografickú štruktúru. Analýzu Európskej komisie o súkromných dôchodkových systémoch nájdete tu.


b.) Priebežný alebo kapitalizačný


Priebežný je taký systém, v ktorom sa dnes vybrané prostriedky priamo rozdeľujú dnešným dôchodcom. Kapitalizačný je systém, v ktorom vybrané prostriedky idú na účet sporiteľa, a z týchto usporených prostriedkov sa mu potom bude vyplácať dôchodok.

Jednotlivec môže mať na finančných trhoch smolu alebo šťastie, čo sa týka financií, a to sa odrazí aj na jeho dôchodku. Ale kolektívne, ako celá populácia, môžeme z finančných trhov vyťažiť len to, čo v nich je. Ak by sme teda Slovensko považovali za jedinú krajinu na svete, rozdiel medzi kapitalizačným a priebežným systémom nie je veľký, pretože oba sú závislé na vývoji tej istej ekonomiky. Predstavme si extrémny príklad – spoločnosť, kde žijú len starí ľudia. Bolo by úplne jedno, či by mali dôchodky závislé na odvodoch alebo úsporách, pretože ak by v ekonomike nikto nepracoval, boli by na tom reálne rovnako.

Medzi kapitalizačným a priebežným systémom je však niekoľko kľúčových rozdielov:

a.)    Cykly finančných trhov (dôležité pre kapitalizačný systém) nie sú celkom identické s ekonomickým cyklom (dôležitým najmä pre priebežný systém). Ten, kto žije v dobe rastu finančných trhov a stagnácie alebo poklesu ekonomiky, môže mať z kapitalizačného systému dobrý dôchodok. Alebo naopak, ak ekonomika fantasticky rastie a finančné trhy idú len na polovičnú rýchlosť, v prípade dôchodku z individuálneho účtu sporiteľ z úspešnej ekonomiky veľa mať nebude. Krátkodobo a strednodobo sa môže vývoj finančných trhov a vývoj trhu práce odlišovať, čo znamená, že priebežný systém je zraniteľný voči rizikám trhu práce a kapitalizačný pilier je zraniteľný voči výkyvom finančných trhov. Dlhodobo to však zvyčajne neplatí, pretože oba spomínané trhy sú prepojené a oba dlhodobo reagujú na vývoj toho druhého.

b.)    Spomínaná téza o malých rozdieloch medzi priebežným a kapitalizačným systémom platí len v prípade, že na svete je jediná ekonomika, a to je slovenská. Lenže v realite to tak nie je, čo zakladá veľkú výhodu pre kapitalizačný pilier – umožňuje kúpiť si nárok na ekonomiky iných krajín. V priebežnom pilieri sa totiž cez odvody zdaňuje výkon vlastnej ekonomiky, čiže možnosti priebežného systému sú limitované vývojom domácej ekonomiky. V kapitalizačnom systéme sa však zhodnocovanie úspor môže diať aj nákupom zahraničných akcií a dlhopisov, čím sa možnosti kapitalizačného systému nelimitujú len výkonom jednej ekonomiky, ale nároky sporiteľov sa môžu globálne rozložiť. Diverzifikované investície potom môžu ochrániť vklady klientov pred krachom alebo recesiou domácej ekonomiky, ktorej kondícia výrazne ovplyvňuje dôchodky v prvom pilieri.

c.)    Veľké rozdiely v motiváciách - Aké sú dôsledky jednotlivých dôchodkových systémov na motiváciu pracovať a zarábať? Na vysvetlenie bude stačiť jednoduchý príklad:

Čo sa stane so 100 eurami, ktoré zarobíte prácou navyše? Ak vám zostanú, motivácia pracovať viac je absolútna. Ak si z nich 10 eur musíte odložiť na svoj vlastný účet, je to už menej motivačné, pretože za tých 10 eur si nemôžete kúpiť, čo chcete. Je to však váš osobný účet, sporenie, a preto je to ešte stále pomerne motivačné. Ak tých 10 eur musíte dať na odvody do sociálnej poisťovne, aby ste niekedy v budúcnosti dostali dôchodok, viete však, že je veľmi neisté, či ten dôchodok bude rovný tomu, čo ste do systému vložili. A napokon, z tých 100 zarobených eur zaplatíte 10 na daniach, z ktorých sa zaplatia dôchodky. Tu neexistuje nijaký vzťah medzi tým, čo zaplatíte a čo dostanete – tento prípad je preto najmenej motivačný. Kapitalizačný systém je preto lepší z hľadiska motivácie pracovať.

Množstvo ľudí, ktorí na Slovensku vstúpili do kapitalizačného piliera, ukazuje, že ľudia inklinujú k diverzifikácii svojich dôchodkov, a tým sa ich snažia chrániť pred ekonomickými zlyhaniami, ktoré hrozia v prípade úplnej závislosti na priebežnom systéme. Prvý (priebežný) pilier je významne závislý od politického establišmentu, ktorý krajine vládne a človek, ktorý vstupuje do prvého piliera, nemôže vedieť, aký bude jeho nárok (penzia) o 40 rokov, keď bude vstupovať do dôchodkového veku.

V praxi sa teda ukazuje, že oproti snahe presadiť ktorýkoľvek z týchto systémov je ich mixovanie  politicky priechodnejšie, pretože len niečo pridáva k existujúcemu stavu a nevystavuje ľudí zásadnej dileme alebo ich nenúti k úplnej zmene zabezpečovania príjmu v starobe.

Existuje veľa mýtov, aké sú výhody a nevýhody týchto dvoch systémov, a preto si zaslúžia trochu detailnejší pohľad.

Tabuľka 5.1: Aktívne pracujúca populácia verzus neaktívna populácia (v %).

Zdroj: Eurostat (2012)

Medzi krajiny s najvyššou mierou aktívnej populácie patrí (podľa tabuľky 5.1) Dánsko, Švédsko či Holandsko (63,7-64,8% aktívnej populácie). V týchto krajinách, napriek štedrému sociálnemu systému, dochádza k značnej aktivizácií populácie oproti ostatným krajinám. Táto aktivizácia môže byť podmienená potrebou financovať sociálny systém, ktorý je financovaný práve z peňazí aktívnej zložky populácie, alebo naopak snahou o znižovanie nákladov pomocou znižovania počtu občanov závislých od sociálneho systému.

Na opačnej strane štatistík sa nachádza Taliansko, Maďarsko alebo Bulharsko (48,4-51,3% populácie je aktívna). V týchto krajinách dochádza k miernej prevahe aktívnej populácie, pričom v prípade Talianska je neaktívna zložka väčšia ako aktívna. V týchto krajinách funguje prevažne štedrý sociálny systém, ktorý nedostatočne motivuje obyvateľov pri hľadaní práce a vytvára obrovské náklady v rámci štátnych rozpočtov týchto krajín, ktoré patria ku krajinám s najväčšími problémami pri dodržiavaní Maastrichtských kritérií.

Zaujímavým príkladom je Rumunsko, kde došlo k výraznému úbytku aktívnej populácie medzi rokmi 1999 a 2004 (pokles o 7,9% populácie).

Slovensko dosahuje nadpriemerné výsledky z hľadiska aktívnej populácie, ktorej pomer sa pohybuje stabilne tesne pod 60% celkovej populácie. Toto číslo umožňuje relatívne dostatočné prostriedky na financovanie sociálneho systému. Štatistické východiská pre aktívne starnutie na Slovensku zo Štatistického úradu SR nájdete tu. Štatistiky priemerného veku, indexu starnutia a indexu ekonomického zaťaženia obyvateľov nájdete tu.

1.)    Priebežný systém

Často sa hovorí, že priebežný systém je pyramídová hra. Nie je to celkom pravda, pretože pyramídová hra je od začiatku založená na podvode a nikdy nemôžu byť spokojní všetci jej účastníci. V priebežnom systéme platí, že kým je v rovnováhe počet poberateľov dôchodkov a prispievateľov do systému (alebo suma vyplatená na dôchodky a prijatá na odvodoch), je všetko v poriadku. Nie je to pyramídová hra, ktorá vyžaduje neustále znásobovanie počtu účastníkov.

Ak sa o priebežnom systéme dá hovoriť ako o pyramídovej hre, tak pre jeho konkrétnu podobu v moderných štátoch, čo je dôsledok faktu, že konštrukcia dôchodkových systémov bola založená na iných demografických predpokladoch než sú dnes realitou. Keď sa dôchodkový systém na konci 19. storočia nastavoval, bol počet pracujúcich ľudí v porovnaní s počtom ľudí v penzii veľmi vysoký, často išlo o pomer 10:1 alebo viac. Dôchodkové systémy v Európe vznikali v čase, keď sa priemerný človek nedožil dôchodkového veku. Bol to teda systém pre malú menšinu, čo umožňovalo platiť pomerne slušné penzie s pomerne nízkymi príspevkami.

Problém dnešných priebežných systémov je v tom, že toto všetko sa postupne zmenilo. Vek odchodu do dôchodku sa vo väčšine európskych krajín buď nezvyšoval, alebo sa počas 20. storočia dokonca znižoval, a priemerný vek dožitia naopak prudko narástol. Veľkosť skupiny poberateľov dôchodkov doslova explodovala, kým podiel pracujúcich ľudí sa veľmi nezvyšoval. Zmena v pomere medzi počtom poberateľov a platiteľov odvodov však neviedla k znižovaniu penzií kvôli tlaku na dôslednú starostlivosť. Jediným logickým riešením preto zostalo zvyšovanie odvodov (a daní, ktoré vykrývajú deficity týchto systémov), zvyšovanie veku odchodu do dôchodku (znižovanie priemernej doby poberania dôchodku) alebo to, že systém začne kolabovať.

V 70. a 80. rokoch minulého storočia riešili niektoré krajiny problematiku rastúceho počtu poberateľov starobných dôchodkov zvýšením príspevkov do systému. Napokon však narazili na strop možnosti zvyšovania odvodov – keďže tieto odvody sú platené ako podiel zo mzdy, ak je percento odvodu zo mzdy veľmi vysoké, nastáva problém vysokého marginálneho zdanenia práce. Vzniká tak situácia, kde sa síce príspevky môžu zvyšovať, ale klesá zamestnanosť.

Keďže demografická zmena ďalej pokračuje (neustále klesá počet novorodencov v Európe a v USA, stúpa podiel dôchodcov i vek dožitia), je nevyhnutné problém nerovnováhy v priebežnom dôchodkovom systéme riešiť.

Tento systém nie je z definície odsúdený na krach, musí sa však zmeniť tak, aby aj pri nových vstupných parametroch (vek dožitia, demografický vývoj, výška odvodov a podobne) bol vyrovnaný. Pomer medzi dôchodcami (poberateľmi) a pracujúcimi (prispievateľmi) sa môže zlepšiť zvýšením veku odchodu do dôchodku. Môžu sa znížiť penzie. Môžu sa zvyšovať príspevky (odvody). Alebo sa môže zvyšovať zamestnanosť.

Graf 5.1:  Pokles pôrodnosti v krajinách EU 27 a na Slovensku (úhrnná plodnosť v jednotlivých rokoch)

Zdroj: Eurostat (2012)

Pôrodnosť v rámci celej EÚ stabilne klesá od čias 40. a 50. rokov, kedy došlo k obrovskému nárastu pôrodnosti v celej vyspelej Európe a USA. Už v roku 1980 sa však priemerná plodnosť v rámci EÚ dostala pod úroveň 2,0 dieťaťa na matku (čo je približne 15000 detí narodených na 100 000 obyvateľov za rok v jednotlivých skúmaných krajinách). Priemerná pôrodnosť sa však neskôr stabilizovala okolo roku 2001 pričom dochádza ku postupnému a miernemu nárastu priemernej pôrodnosti. O problematike nízkej pôrodnosti na úrovni EÚ sa môžete dočítať viac na tejtp stráne Európskeho parlamentu.

Na Slovensku dochádzalo k značnému poklesu pôrodnosti a tým k výraznému dobiehaniu priemeru EU 27 už počas 80. rokov. V tomto období sa na Slovensku rúcalo komunistické zriadenie a životná úroveň bola na ústupe. Po páde komunizmu však došlo k ešte výraznejšiemu poklesu pôrodnosti v dôsledku výrazného poklesu životnej úrovne spôsobenej prechodom na trhové hospodárstvo. V roku 2001 dosiahla úroveň pôrodnosti svoje dno, kedy poklesla pod priemer EÚ, pričom odvtedy došlo k miernemu nárastu a následnej stabilizácií pôrodnosti.

Graf 5.2: Priemerná dĺžka života pri narodení EU 27 pri porovnaní so Slovenskom (vek dožitia)

 

Zdroj: Eurostat (2012)

Pri otázke priemernej dĺžky života sa slovenské ženy a muži nachádzajú tesne pod priemerom EÚ, pričom priemer EÚ je oproti slovenskému vyšší o 1-2 roky. Dochádza však ku postupnému nárastu priemernej dĺžky života, čo reprezentuje zásadnú zmenu vo vývoji demografickej krivky.

Pri pohľade na graf 5.1 a 5.2 vidieť protichodný vývoj, kedy klesá pôrodnosť a na druhej strane rastie priemerná dĺžka života. Tento vývoj spôsobuje pokles počtu pracujúcich, ktorí prispievajú na dôchodok jedného dôchodcu. Rastú tak náklady na dôchodky, čím sa navršujú celkové náklady na sociálny systém. Mnohé krajiny sa už dnes snažia bojovať proti tomuto negatívnemu vývoju prostredníctvom zvyšovania investícií do služieb pre mladé matky, či predškolskú výchovu. Sociálne systémy sa tiež usilujú o stimuláciu pôrodnosti.

Výhodou priebežného systému je najmä to, že individuálne riziko sa znižuje prepojením na stav celej ekonomiky. V priebežnom systéme sú príspevky doň tvorené mzdami, čo znamená, že výšku dôchodku ovplyvňujú dve ekonomické kategórie – zamestnanosť a mzdy.

2.)    Kapitalizačný systém

V kapitalizačnom systéme dôchodok (výnos) závisí od úspor, ktoré sú ukladané a zhodnocované na individuálnom účte a po určitej dobe sa stanú disponibilným majetkom sporiteľa.

Nevýhodou kapitalizačného piliera je, že jeho úspešnosť (miera zhodnotenia úspor) je závislá od situácie na finančných trhoch, kde financie získané od svojich klientov investuje. Tieto investície sú zraniteľné, a pokiaľ sa investujú zle, môžu spôsobiť nižšie dôchodky. Klienti tak dávajú svoje prostriedky k dispozícii spoločnostiam, ktoré môžu s nimi, s výnimkou konzervatívnych fondov, pomerne voľne nakladať pri investíciách na svetových trhoch.

Toto riziko do istej miery zmierňuje pomerne prísna regulácia kapitalizačného piliera. Na činnosť správcovských spoločností, na ich transakcie a obozretné podnikanie na Slovensku dohliada centrálna banka. Pravidlá investovania, eliminácia priveľkých výkyvov od trhového priemeru, oddelenie majetku sporiteľov od majetku správcovských spoločností a ďalšie opatrenia, zvyšujúce ochranu sporiteľov, určuje osobitný zákon a ďalšie právne normy.

Hoci volatilné (náchylné k výkyvom) sú oba systémy – kapitalizačný aj priebežný – historicky je kapitalizačný pilier kvôli povahe finančných trhov volatilnejší. Pravdepodobnosť, že výška dôchodku bude rozkolísaná, je teda o niečo vyššia pri kapitalizačnom pilieri než pri priebežnom. Keďže ľudia majú averziu voči riziku, priebežný systém môže byť vnímaný ako lepší, pretože na individuálnej úrovni je kapitalizačný systém o niečo rizikovejší, hoci to neznamená, že by bol rizikovejší pre všetkých spolu a dlhodobo. Navyše, aj na základe odporúčaní OECD sú kapitalizačné systémy spravidla nastavené tak, aby správcovia fondov investovali v prípade, ak sa sporiteľ blíži k dôchodkovému veku, do bezpečnejších aktív (napríklad štátne dlhopisy a úložky v bankách namiesto akcií).

Kapitalizačný pilier je kritizovaný aj pre nedostatočnú flexibilitu v prípade invalidity či inej vážnej zmeny životného štýlu, vyššiu nákladnosť (v porovnaní s priebežným systémom) a vysoké administratívne náklady, ktoré správcovským spoločnostiam platia sporitelia formou poplatkov.


c.) Povinný alebo dobrovoľný


1.)   
Povinný systém

Povinný je vo väčšine krajín priebežný systém, spravovaný štátom, ale existuje veľa príkladov, kedy je povinný aj kapitalizačný. Povinný systém vychádza z predpokladu, že sporiteľ nie je schopný sporiť si na dôchodok dobrovoľne, a štát si preto musí sporenie legislatívne vynútiť. Pri povinnom priebežnom systéme však potom hlavná zodpovednosť za občana v dôchodkovom veku leží na štáte. V prípade priebežného systému tiež môžeme hovoriť o vynútenej medzigeneračnej solidarite – súčasní pracujúci sa povinne skladajú na dôchodky aktuálnym dôchodcom, a očakávajú, že keď budú sami v dôchodkovom veku, na ich dôchodky sa bude povinne skladať ďalšia generácia.

Povinný systém je tiež mierne demotivačný z hľadiska motivácie pracovať. Budúce dôchodky sú totiž závislé od finančnej kondície štátu, schopnosti politikov udržiavať sociálny systém v dobrom stave a aktuálnych politických priorít – že všetky tieto ťažko predvídateľné faktory budú hovoriť v prospech vysokých dôchodkov v horizonte rokov či desaťročí dopredu, je mimoriadne neisté. Motivácia pracovať a (povinne) platiť teda môže byť oslabená.

2.)    Dobrovoľné systémy

Ponúkajú ľuďom viac slobody a majú menšie demotivačné účinky na prácu a príjmy. Peniaze ostávajú vo vlastníctve sporiteľa na jeho osobnom účte, kde sú do určeného času zhodnocované správcovskou spoločnosťou.

Problém dobrovoľného dôchodkového systému spočíva v tom, že ľudia majú tendenciu podceňovať sporenie na starobu a myslia viac na svoju momentálnu ekonomickú situáciu. Prečo? Jedno z vysvetlení hovorí, že keď štát zaviedol povinné systémy a dáva ľuďom garanciu minimálneho príjmu, nemajú dôvod sa snažiť – vedia totiž, že prinajhoršom sa o nich aj tak niekto postará. Bez dôchodkového systému a s vedomím, že bez úspor by boli odkázaní len na rodinu alebo charitu, by si sporili oveľa ochotnejšie. Proti tomuto vysvetleniu stojí iné, ktoré hovorí, že ľudia majú silnú tendenciu zlyhávať a tieto zlyhania sa prejavujú prílišnou preferenciou krátkodobých pred dlhodobými cieľmi. Výskumy ukazujú, že ľudia majú tendenciu sporiť menej než si sami myslia, že by mali, a to práve preto, že sporenie obsahuje odriekanie si niečoho dnes v prospech budúcnosti. Dobrovoľný systém by preto zrejme spôsobil, že by existovali skupiny dôchodcov, ktorí by si nenašetrili. Ak by ich deti nemali prácu, alebo by boli bezdetní, nemal by sa potom o nich kto postarať. Sociálna sieť a charita by možno dokázali takéto prípady vyriešiť, riziko poklesu týchto ľudí do chudoby by však bolo obrovské. Z tohto pohľadu je povinný dôchodkový systém nástrojom, ako chrániť ľudí pred ich vlastnými sklonmi k zlým rozhodnutiam a zlyhaniam.

„Hneď“ vs. „neskôr“

Predstavte si situáciu, že máte na výber medzi dvoma filmami. Jeden z nich je vážny, hodnotný, získal štyroch Oscarov. Druhý film je jednoduchý, akčný alebo romantický. Experiment, v ktorom sa pýtali ľudí, ktorý z týchto filmov by si vybrali na pozeranie dnes a ktorý o dva týždne, ukázal toto: Keď si mali vybrať, čo budú pozerať dnes večer, vybrali si príjemnejší, romantický alebo akčný film. Ten hodnotnejší, ale náročnejší by si pozreli o dva týždne. Podobných výskumov, ktoré ukázali na našu veľmi obmedzenú schopnosť odriekania, je veľmi veľa. 


3.)   
Polodobrovoľný systém

Popri dvoch striktných kategóriách – povinnosť a dobrovoľnosť – sa v posledných desaťročiach začala rysovať aj tretia možnosť. Ukázali ju vedci, ktorí skúmali, či je rozdiel, keď je systém síce dobrovoľný, ale musíte sa aktívne prihlásiť, a keď je dobrovoľný a musíte sa aktívne odhlásiť. Racionálne vzaté, nemal by byť rozdiel medzi tým, ak majú mladí ľudia možnosť pri nástupe do prvého zamestnania sami sa prihlásiť do dôchodkového systému (a v prípade neskoršej zmeny názoru sami sa odhlásiť), alebo sú prihlásení automaticky. Napriek tomu sú rozdiely správania sa v týchto prípadoch mimoriadne veľké. Pri nutnosti aktívne sa prihlásiť tak urobí len asi 20 percent ľudí a pri nutnosti aktívne sa odhlásiť približne 80 percent ľudí zostane v  systéme. Tento jav sa nazýva aj „mäkký paternalizmus“. Ak teda napríklad existuje dobrovoľný systém, ale s nutnosťou aktívne zo systému vystúpiť, môžeme v istom zmysle hovoriť o polodobrovoľnom systéme. Jeho výhodou je, že efekty na motivácie sú nižšie (ako pri povinnom systéme) a riešia sa zlyhania (čisto dobrovoľného systému). Slovenský systém je tiež určitým mixom medzi týmito dvoma protipólmi.


d.) Zásluhovosť verzus rovnosť


Z hľadiska výstupov (starobných dôchodkov) môžeme dôchodkové systémy deliť aj na základe miery zásluhovosti. Tá hovorí o tom, do akej miery je v systéme zabudovaná úmera medzi nárokom (dôchodkom) a sumou, ktorou poberateľ dôchodku v minulosti do systému prispel.

Identifikovať tento vzťah býva často komplikovanejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V kapitalizačnom systéme sa, napríklad, výška dôchodku odvíja od usporenej sumy, ale tá môže podliehať volatilite finančných trhov a jej hodnotu môže ovplyvniť aj miera inflácie. V priebežných systémoch zasa často ako kritérium náhrady príjmu slúži počet odpracovaných rokov.

1.)    Zásluhovosť

Argumenty v prospech zásluhovosti vychádzajú z preferencií väčšiny, ktorá považuje za spoločensky najprijateľnejšie, keď úroveň života v starobe je odrazom úrovne počas aktívnej časti života. Inými slovami – aby sa ľuďom v starobe nevodilo ani oveľa lepšie, ani oveľa horšie než v produktívnom veku.

Veľkou výhodou zásluhovosti je – v porovnaní s rovným systémom – oveľa vyššia motivácia a ochota ľudí platiť príspevky do systému.

Miera zásluhovosti (úmery medzi vloženým a získaným) sa môže medzi rôznymi systémami veľmi líšiť. Zásluhový systém býva výrazne drahší ako rovný.

Zásluhovosť spravidla výrazne klesá s rastom príjmu (napríklad aj pre existenciu príjmového stropu, nad ktorým sa už príjmy nezaťažujú odvodmi), kedy ľudia s vysokými zárobkami majú pomerne neadekvátny dôchodok v porovnaní s ostatnými príjmovými skupinami. Pri zásluhovom systéme je často určené dôchodkové minimum pre ľudí, ktorí mali príliš nízke príjmy na to, aby im systém na základe ich príspevkov vygeneroval dôchodok aspoň na úrovni životného minima. Táto garancia minimálneho príjmu vychádza z prevládajúceho presvedčenia, že existuje istá minimálna úroveň potrieb a nikomu by sa nemalo vodiť horšie.

Slovensko malo do roku 2004 oficiálne zásluhový systém, v ktorom sa zvyšoval dôchodok podľa sumy príspevku na odvodoch. Malo to však malý trik. Odvody, zaplatené z príjmu nad približne 11 tisíc korún, sa do výpočtu dôchodku nezarátavali. To znamenalo, že systém bol formálne zásluhový, ale reálne bol v dôsledku tejto regulácie do veľkej miery rovný, rozdiely medzi vyplácanými dôchodkami boli minimálne bez ohľadu na sumu príspevkov a väčšina ľudí mala dôchodok na úrovni 20 až 30 percent sumy, na ktorú by pri reálnej zásluhovosti mali nárok.

Slovensko v roku 2004 zaviedlo systém, ktorý sa k zásluhovému veľmi približuje, čiže vzťah medzi zaplatenými odvodmi a dôchodkom z prvého piliera je veľmi silný. Tento systém je však preto relatívne drahší než by bol rovný systém.

2.)    Rovnosť

Výhodou rovnosti je to, že je najlacnejšia. V každom dôchodkovom systéme existuje minimálna suma dôchodku, sociálnej pomoci, a všetci ľudia v systéme sú pokrytí týmto minimom. V rovnom systéme stačí vyplácať túto garanciu alebo o čosi vyššiu sumu, každému rovnakú sumu bez nutnosti skúmať jeho predchádzajúce príspevky do systému. Dobrým príkladom tohto prístupu môže byť občiansky dôchodok na Novom Zélande, kde každý občan po dosiahnutí určitého veku dostane fixný dôchodok bez ohľadu na to, aký dlhý čas bol ekonomicky aktívny či koľko zarábal.

Náklady dôchodkového systému tvorí výška jednotlivých dôchodkov krát ľudia, ktorí tieto dôchodky poberajú. Ak je systém rovný, dôchodok sa určuje väčšinou na úrovni, ktorá je vyššia ako sociálne minimum, ale je pod úrovňou, ktorá by predstavovala príliš veľké náklady štátu (a teda privysoké odvodové alebo daňové zaťaženie, ktoré by priveľa ľudí odrádzalo od pracovných aktivít).

Rovný systém však tiež prináša isté problémy, ktoré môžu za istých okolností napríklad poprieť predpoklad, že rovný systém je lacnejší ako zásluhový. Predstavme si spoločnosť, kde veľa ľudí dôchodkového veku žije len z rovného dôchodku, je to ich základný príjem, dostatočný na zabezpečenia dostatočnej životnej úrovne. V takomto prípade všetkých dôchodcov spája a môže ľahko zmobilizovať jediná otázka – výška rovného dôchodku – práve preto, že platí pre všetkých rovnako. Systém s rovným dôchodkom je teda náchylný na vytvorenie situácie, kedy vznikne tlak relevantnej časti populácie na čo najväčšie zvyšovanie výšky dôchodku. To môže viesť až k tomu, že rovný dôchodok môže byť v konečnom dôsledku drahší než by bol zásluhový, ktorý diferencuje nároky a tým aj záujmy dôchodcov.


5.3. Najčastejšie typy dôchodkového systému


Všetky spomínané možnosti v predchádzajúcich štyroch kategóriách sa dajú ľubovoľne skombinovať. Teoreticky prichádza do úvahy 16 možností, v praxi sa však presadilo len niekoľko z nich. Niektoré rozhodnutia totiž implikujú výber ďalších možností – kapitalizačné systémy napríklad majú tendenciu byť súkromné, priebežné systémy verejné. Rovnako teoreticky môže existovať rovný a zároveň kapitalizačný systém, ale motivácia prispievať doň by bola vynulovaná, pretože načo by niekto sporil, keď vo výsledku každý dostane rovnako?

Najčastejšie typy dôchodkového systému sa zvyčajne vo verejnej debate nazývajú aj dôchodkovými piliermi, ktoré tvoria dôchodkový systém. Systémy dôchodkových pilierov sa výrazne líšia od krajiny ku krajine a v ich charakteristikách existuje mnoho rozdielností. Dôchodkové systémy sa spravidla líšia tým, akú kombináciu ktorých pilierov krajina má. Poznáme niekoľko takýchto „pilierov“.


a.) nultý pilier


Tento pilier sa nazýva aj sociálna pomoc alebo garancia minimálneho príjmu – spĺňa teda kritériá rovného systému. Jeho cieľom je zabezpečiť každému minimálny životný štandard v dôchodkovom veku. Kombinuje tri aspekty, je:

  • Verejný.
  • Priebežný (povinný).
  • Rovný.

Nultý pilier zväčša poskytuje sociálne dávky, ktorých zmyslom je garantovať životné minimum tomu, kto by ho nedokázal získať z prvého dôchodkového piliera, a má ho každá vyspelá krajina. Líšia sa od seba len výškou, a v niektorých krajinách je minimálny garantovaný príjem pre dôchodcov vyšší ako pre zvyšok populácie.

Na Slovensku nultý pilier predstavuje dávka v hmotnej núdzi, ktorá má viaceré špeciálne ustanovenia pre starších ľudí, ktorými im zabezpečuje vyšší minimálny príjem ako u iných skupín obyvateľstva.


b.) prvý pilier


Prvý dôchodkový pilier býva:

  • Verejný.
  • Priebežný.
  • Povinný.
  • Zásluhový alebo rovný (v závislosti od krajiny).

Prvý pilier je formou poistenia prostredníctvom štátu a sú do neho povinne zapojení všetci občania v aktívnom veku. Štát tu vystupuje ako inštitúcia, ktorá zabezpečuje sporenie každého občana na jeho dôchodok. Väčšina európskych kontinentálnych krajín, vrátane Slovenska, má zásluhový prvý pilier, čiže výška dôchodku je odvodená od sumy zaplatených odvodov.

Nevýhody prvého piliera vyplývajú najmä z problémov s jeho prispôsobením na nové demografické podmienky. Prvý pilier totiž vznikol v čase úplne odlišnej demografickej situácie (ako sme si ukázali v úvode tejto kapitoly) a dnes, v čase dlhodobo klesajúcej pôrodnosti a zvyšujúcej sa doby poberania dôchodku, vyžaduje parametrické zmeny (zvýšenie veku odchodu do dôchodku atď.). Dostať takýto systém do rovnováhy je však problematické, pretože hlavnú časť nákladov bude znášať stredná a staršia generácia (musí financovať nároky existujúcich dôchodcov a pritom vie, že jej dôchodok už bude oveľa nižší, než by zodpovedalo odvedenej sume).

Kľúčovými parametrami prvého piliera (a všeobecne priebežných dôchodkových systémov) sú:

a.)   Dôchodkový vek: mal by byť stanovený podľa predpokladanej priemernej dĺžky života, ale v realite sa tento parameter mení veľmi ťažko, pretože každé zvýšenie dôchodkového veku môže znamenať výrazné voličské straty pre úradujúcu vládu. Politici preto nie sú príliš ochotní pristupovať k zvýšeniu dôchodkového veku.

b.)   Výška príspevkov: mala by byť stanovená tak, aby zohľadňovala výšku daňového zaťaženia – aby mali sporitelia dostatok prostriedkov počas aktívneho veku. Ak je systém zásluhový, je ochota platiť odvody vyššia, takže aj zvyšovanie príspevku v prípade nutnosti je ľahšie presaditeľné.

c.)   Výpočet počiatočného dôchodku: dôchodky v zásluhových systémoch väčšinou dosahujú približne 50 percent predchádzajúceho platu. Sociálno-demokratické sociálne štáty však zvyknú vyplácať vyššie dôchodky ako liberálne orientované.

d.)   Indexácia dôchodkov: je priamo prepojená s kúpnou silou dôchodcov, pretože jej cieľom je udržanie určeného pomeru medzi kúpnou silou dôchodcov a ľudí v aktívnom veku.


c.) druhý pilier


Druhý pilier vznikol z dobrovoľných zamestnaneckých fondov, ktoré zabezpečovali dôchodky niektorých nadnárodných korporácií. Neskôr tieto fondy rozšíril a prevzal nad nimi garanciu štát a postupne sa stali povinné pre všetkých.

Druhý pilier býva spravidla:

  • Povinný.
  • Súkromný. 
  • Zásluhový.
  • Kapitalizačný.

Je to systém, v rámci ktorého sa odvedené prostriedky ukladajú a zhodnocujú na osobných účtoch sporiteľov, ktoré sú spravované súkromnými správcovskými spoločnosťami. Tento pilier slúži na minimalizovanie politického vplyvu na výšku budúceho dôchodku, pretože s prostriedkami sporiteľov štát nemôže nakladať ani o nich rozhodovať (hoci reguláciou systému môžu politici ovplyvniť výšku budúcich výnosov). Existencia oboch pilierov (prvého i druhého) distribuuje riziká medzi finančné trhy a štát, ktorého budúce možnosti (z hľadiska výšky vyplácaných dôchodkov) môžu výrazne znížiť demografické zmeny. Z pohľadu štátu druhý pilier z dlhodobého hľadiska znižuje nároky na financovanie dôchodkov z verejných zdrojov. Krátkodobo však štát prichádza o prostriedky na financovanie súčasných dôchodkov, ktoré preto musí hľadať inde.

Druhý pilier existuje aj na Slovensku. Zaviedol sa v roku 2005, pričom sporitelia doňho mohli odvádzať 9 percent hrubej mzdy (resp. vymeriavacieho základu). Od 1. septembra 2012 došlo k zmenám v druhom pilieri. Viac informácií nájdete tu.


d.) tretí pilier


Predstavuje dobrovoľnú nadstavbu nad povinnými systémami (prvým a druhým pilierom). Je spravidla:

  • Dobrovoľný.
  • Súkromný.
  • Zásluhový.
  • Kapitalizačný.

Peniaze z tohto piliera sú pre sporiteľa dostupné až po dovŕšení určitého veku, a tým sa – podobne ako úspory v druhom pilieri – stávajú dlhodobými investíciami. O treťom pilieri sa však dá hovoriť len vtedy, ak štát nejakým spôsobom toto sporenie zvýhodňuje (napríklad daňovými výhodami typu odpočítateľnej položky). Touto podporou štát vytvára motiváciu dlhodobo šetriť v rámci systému, v ktorom sú úspory dostupné až po dosiahnutí dôchodkového veku.

Hlavným cieľom tohto piliera je zvýšiť zodpovednosť zamestnávateľov za svojich zamestnancov a taktiež zvýšiť zodpovednosť poistencov nad rámec zákonného poistenia.

Základné znaky doplnkového dôchodkového systému sú:

  • Vznik nárokov na báze odloženej spotreby
  • Fakultatívna účasť
  • Zmluvnosť vzniku účasti
  • Striktné plnenie bipolárneho mechanizmu a filozofie korporacionizmu
  • Nelukratívnosť
  • Možnosť kapitalizácie voľných prostriedkov v rozsahu danom zmluvou medzi zástupcami účastníkov systému a zamestnávateľom
  • Uplatnenie mechanizmu tzv. superpoistenia vo vzťahu rozdeľovania majetku systémov
  • Garancie solventnosti prostredníctvom povinnej tvorby zabezpečovacích fondov
  • Ingerencia štátu formou učenia tzv.“ pravidiel hry“ (Demek, 2009: 105)
Viac o jednotlivých pilieroch dôchodkového sporenia sa môžete dozvedieť tu.


5.4. Najčastejšie modely dôchodkov


S akými spôsobmi zabezpečenia príjmu v starobe sa môžeme v realite stretnúť najčastejšie? Základné tri možnosti sú tieto:


a.)   
Model rovného dôchodku


Je povinný, priebežný, verejný a rovný. Takýto systém funguje napríklad v Británii a vo väčšine anglosaských štátov. Zjednodušene funguje na princípe: ak sa dožijete dôchodkového veku a platili ste do systému povinné minimum, štát vám i ďalším dôchodcom bude vyplácať rovnakú sumu.

Problémom tohto modelu je, že ak nemá byť rovný dôchodok príliš vysoký, pre ľudí zo strednej a vyššej vrstvy poskytuje veľmi málo. Hrozí preto, že sa spoločne zmobilizujú a budú od štátu vymáhať väčšie dôchodky.

Väčšinou sa tento model kombinuje s nejakou formou zásluhového zabezpečenia prostredníctvom dobrovoľných schém (druhého alebo tretieho piliera). Táto možnosť je konzistentná, pretože ak štát garantuje základný príjem, potreba povinného sporenia sa stráca.

V minulosti bol najmä v Spojených štátoch systém dobrovoľného zásluhového zabezpečenia spojený so zamestnávateľskými dôchodkovými fondmi, na konci 20. storočia sa však dôraz presúval čoraz viac na individuálne sporenie. Išlo o prirodzený dôsledok zmien na trhu práce, kde dnes už len málokto strávi (alebo chce stráviť) celú kariéru u jedného zamestnávateľa. V ekonomike, kde ľudia menia zamestnávateľa pomerne často, takýto systém stráca zmysel a stáva sa buď väzením, alebo nefunkčný (po odchode od zamestnávateľa stratí zamestnanec nárok na dôchodok z dôchodkového fondu). Sporenie na dôchodok, a teda aj sprievodné riziko, sa individualizujú.


b.)  
Zásluhový verejný dôchodok


Existuje vo väčšine krajín kontinentálnej Európy. Miera zásluhovosti však definuje podobu tohto modelu. Ak je systém dokonale zásluhový, nie je nutné vytvárať ďalšiu dobrovoľnú schému sporenia, pretože systém poskytne takú náhradu, z ktorej sa dá na dôchodku žiť bez výraznejšej straty príjmu (respektíve bez výraznejšej straty spoločenského statusu, keďže pomer príjmu v starobe voči príjmu v aktívnom veku je rovnaký vo všetkých sociálnych skupinách dôchodcov). Takto funguje len málo dôchodkových systémov. Miera zásluhovosti je obvykle nižšia a negarantuje človeku pokračovanie jeho životnej úrovne z produktívneho veku počas staroby. V závislosti od štedrosti a miery zásluhovosti sa preto vynára viac alebo menej intenzívna potreba doplnenia systému (prvého piliera) o ďalšie piliere (druhý a tretí), ktoré môžu nedostatočnú zásluhovosť prvého piliera vykompenzovať (najmä stredným a vyšším príjmovým skupinám) veľmi vysokou zásluhovosťou, kde výška budúceho dôchodku je priamo závislá od množstva peňazí, ktoré sporiteľ vloží na účet v správcovskej spoločnosti.


c.)   
Kapitalizácia


Kapitalizácia v podobe povinného kapitalizačného (druhého) piliera existuje vo svete len približne 30 rokov. Rozšírila sa ako reakcia na demografický problém, ktorý síce samotná kapitalizácia nerieši, ale umožňuje rozloženie rizika budúcich dôchodkov medzi štát a finančné trhy, a robí to politicko-spoločensky prijateľným spôsobom.

V priebežnom systéme, ktorý čelí nerovnováhe, musia politici prijať jasne definované a nepopulárne rozhodnutia – zvýšenie dôchodkového veku, zvýšenie odvodov alebo zníženie miery náhrady atď. – aby sa systém dostal do rovnováhy. Takéto kroky pritom často čelia odporu väčšiny verejnosti.

Kapitalizácia de facto robí to isté, ale iným spôsobom. V dlhodobom horizonte aspoň čiastočne odbremení prvý pilier (časť dôchodkov totiž budú ľudia čerpať z vlastných úspor). Ponecháva sporiteľom možnosť rozhodnúť sa, kedy odísť do dôchodku (po naplnení minimálnej doby sporenia). Najmä v malých krajinách, ktoré prechádzajú rôznymi hospodárskymi krízami a cyklami, tiež tento model vytvára výhodu, že dôchodky nemusia byť závislé na vývoji domáceho trhu práce (ako v prípade dôchodkov z prvého piliera). Súkromné vlastníctvo úspor navyše vytvára motivačný efekt šetriť si na starobu.

Z týchto dôvodov je kapitalizácia jeden zo spôsobov, ako je možné presadiť nevyhnutné prispôsobenie sa demografickej zmene lepšie ako nejakou parametrickou zmenou priebežného systému. Z toho vyplýva, že ak sa spoločnosti dokážu vyrovnať s dôsledkami svojho demografického vývoja, bude kapitalizácia menej atraktívna – ak to však nedokážu, zostáva možnosťou, po ktorej bude veľký dopyt.

Švédsky model

Vo Švédsku sa s demografickými zmenami a tlakom na udržateľnosť priebežného systému vyrovnali tým, že systém dokázali prispôsobiť novým podmienkam. Prijali pravidlo, že suma vyplatených dôchodkov z priebežného systému sa musí rovnať tomu, čo do  systému príde. Ak sa zmení priemerná dĺžka života (čo vyhodnocujú každoročne), musí sa zmeniť aj dôchodkový vek, alebo sa musia zmeniť dávky. Vo Švédsku teda namiesto zavedenia kapitalizačného systému upravili priebežný systém tak, aby automaticky zostával v rovnováhe. Je to aj dôsledok silného vzťahu a dôvery k verejným inštitúciám v severských krajinách. Krajiny, kde je dôvera k verejnému sektoru pre historické skúsenosti nízka (napríklad vo východnej Európe), sa stalo preferovaným spoločenským riešením zavedenie kapitalizačného systému. Všetky krajiny východnej Európy (s výnimkou Českej republiky a Slovinska) zaviedli nejakú formu kapitalizácie (druhého piliera).


Pokiaľ máte záujem dozvedieť sa o súčasnej situácií na Slovensku, na stránkach Sociálnej poisťovne nájdete podrobné informácie o starobnom dôchodku a jeho základných charakteristikách (definícia a účel dávky, podmienky nároku, dôchodkový vek, uplatnenie nároku, suma nároku, príklady výpočtu, atď.).


5.5. Nová Európa


Nové členské krajiny EÚ z východnej Európy vytvorili systém, ktorý kombinuje všetky štyri piliere. Prvý verejný pilier, založený na zásluhovosti, je spolu so sociálnym rovným nultým pilierom doplnený aj druhým pilierom, ktorý podporuje sporenie na účtoch v súkromných spoločnostiach, a tiež dobrovoľným tretím pilierom. Takto nastavený systém sa usiluje do maximálnej možnej miery distribuovať riziká medzi všetky štyri piliere, a tým chrániť sporiteľov pred rôznymi výkyvmi na svetových trhoch či v štátnej politike.

Každá spoločnosť musí riešiť dôsledky demografického vývoja na dôchodkové systémy. Riešenia závisia od toho, čoho sa ľudia boja viac a čoho menej. V krajinách „novej Európy“ sa štát a jeho inštitúcie zdiskreditovali natoľko, že ľudia oveľa viac dôverujú súkromným inštitúciám, čo sme mohli pozorovať aj v tom, akú vysokú popularitu tu má druhý pilier.

To, že kapitalizačné systémy sa presadili najmä v dvoch skupinách krajín – latinskoamerických a východoeurópskych – je práve dôsledkom ich historického vývoja. Zažili veľa prudkých politických zmien a dôvera ľudí v štát je veľmi nízka.

V západnej Európe ľudia štátu dôverujú viac, a preto je aj dôvera v priebežné systémy vyššia. Najhoršie sú na tom z hľadiska dlhodobej schopnosti zabezpečiť svojim občanom príjmy v starobe tie západoeurópske krajiny, v ktorých ľudia dôverujú štátu, ale spoločnosť nemá silu vyriešiť problémy, ktorý vyplývajú z demografického vývoja a následnej nerovnováhy priebežného systému. Názorným príkladom môže byť Taliansko, kde je extrémne nepriaznivý demografický vývoj kombinovaný s chýbajúcou politickou vôľou zmeniť neudržateľné parametre priebežného systému. Porovnanie vybraných dôchodkových systémov v rámci EÚ ponúka stránka Sociálnej poisťovne.

Podľa medzinárodnej analytickej spoločnosti Mercer „Melbourne Mercer Global Pensions Index 2011“ sú dôchodkové systémy najlepšie nastavené v Holandsku, Švédsku a Austrálii. Pri porovnaniach sa pritom berú do úvahy hodnotenia primeranosti, udržateľnosti a integrity systému.

Ktorý dôchodkový systém je najlepší?
Tabuľka Melbourne Mercer Pension Global Index 2011

 Krajina

 Výsledný index

Holandsko

77,9

Austrália

75,0

Švédsko

74,3

Švajčiarsko

72,7

Kanada

69,1

Veľká Británia

66,0

Čile

64,9

Brazília

58,4

Poľsko

58,6

USA

58,1

Singapur

56,7

Francúzsko

54,4

Nemecko

54,2

Japonsko

43,9

India

43,4

Čína

42,5

Pramene: Melbourne Mercer Pensions Global Index 2011 and OECD „Pensions at a Glance 2011“

V týchto linkoch nájdete odkazy na penzíjny systém v Čile, v USA a v Austrálii. Štatistiku počtu vyplácaných dôchodkov na Slovensku podľa mesiacov a typov dôchodku nájdete tu.

V rámci podpory udržateľnosti verejných financií vypracoval inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) kalkulačku finančnej stability penzijného systému, ktorá počíta vývoj bilancie a dlhu dôchodkového systému pre rôzne scenáre nastavenia dôchodkového veku, pôrodnosti, valorizácie dôchodkov, veľkosti druhého piliera a výšky budúcich dôchodkov.


5.6. Doplnkové otázniky pre tvorcov dôchodkového systému


„Doplnkové“ faktory, ktoré však výrazne ovplyvňujú stav dôchodkového systému v každej krajine, popisujú nasledujúce otázky.

1.) Kedy vzniká nárok na výplatu z tohto systému?

V nultom pilieri môže vzniknúť okamžite po dosiahnutí určitého veku, alebo po určenej dobe prispievania do systému. V prípade druhej možnosti sa štát snaží motivovať občanov pracovať a až následne garantuje minimálnu dávku, čo však môže mať výrazne negatívne dôsledky pre ľudí, ktorí neboli súčasťou formálnej ekonomiky (napríklad farmári a poľnohospodári, ktorí si často privyrábajú sezónnymi prácami a vyhýbajú sa plateniu odvodov či daní).

2.) Ako sa budú dôchodky indexovať (zvyšovať)?

Môžu sa zvyšovať podľa cien, miezd alebo mixom týchto dvoch parametrov. V prospech zvyšovania dôchodkov podľa cenového vývoja hovorí úsilie zachovať kúpnu silu dôchodkov. Ak by sa totiž dôchodky neupravovali podľa cien a tie by spolu s rastúcou životnou úrovňou v krajine narastali, kúpna sila nezmenených dôchodkov by sa od zvyšku spoločnosti postupne vzďaľovala. V prospech indexovania dôchodkov podľa vývoja reálnych miezd zasa hovorí snaha zachovať status jednotlivca.

Pri indexovaní je relevantná aj otázka, ako dlho sa ľudia na dôchodku priemerne dožívajú, pretože ak sa povedzme reálna mzda zvyšuje o 4 percentá ročne, o 20 rokov je rozdiel už 100 percent. Väčšinou je preto indexácia dôchodkov politickým kompromisom medzi snahou zabezpečiť rast životnej úrovne dôchodcom a fiškálnymi dopadmi.

3.) Do akej miery slobodné je rozhodnutie, kedy odísť do dôchodku?

Povinný vek odchodu do dôchodku sa postupne buď ruší, alebo – a to aj v prípade minimálnej spodnej hranice veku – sa zvyšuje. V minulosti boli jedným z nástrojov boja proti nezamestnanosti predčasné dôchodky, ale v súčasnosti je možnosť predčasného dôchodku spojená už len s výraznými penalizáciami, ktorými sa štáty (aj z demografických dôvodov) usilujú domotivovať ľudí k skorším odchodom do dôchodku.

Slovensko má pomerne významnú penalizáciu – existuje možnosť odísť do dôchodku o dva roky skôr než je všeobecná hranica (62 rokov života), ale za každý rok predčasnosti stráca dôchodca 6 percent dôchodku. Súčasné nastavenie predčasného dôchodku na Slovensku nájdete tu.

4.) Je možné sa vyčleniť z verejného systému?

Táto možnosť existuje napríklad vo Veľkej Británii – systém tu umožňuje neprispievať do verejného dôchodkového systému, čo však znamená, že potom z neho nie je možné ani čerpať. Pre túto možnosť sa však môžu rozhodnúť iba tí, ktorí sú súčasťou povinnej kapitalizačnej schémy.



Bibliografia:


Demek, P. (2009) Právo sociálneho zabezpečenia, Košice: Univerzita P. J. Šafárika
Eurostat: Európsky štatistický úrad
 (2012) [on-line]. [cit. 1.8. 2012]. Dostupný na odkaze http://www.ec.europa.eu/eurostat

Singh, A. (1996). Pension Reform, the Stock Market, Capital Formationa and Economic Growth: A Critical Comentary on the World Bank’s Proposals. New York: Center for Economic Policy Analysis.

Rôzni autori, (2008). Analýza výhodnosti a nevýhodnosti zotrvania v druhom pilieri, Bratislava: Ministerstvo sociálnych vecí a rodiny, str. 3

Rôzni autori, Pension Markets in Focus, Paris: OECD, stránka otvorená 24.7.2009, dostupné na odkaze:

http://www.oecd.org/dataoecd/42/19/41770561.pdf

Rôzni autori, International Pension Newsletter, Washington: USAID. Stránka otvorená 23.7.2009, dostupné na odkaze:  http://ukraine.usaid.gov/lib/cmp_issue1_eng.pdf

http://www.pionline.com/article/20090112/PRINTSUB/901109964