Kapitola 4

Zdravotné postihnutie a dlhodobá starostlivosť


V tejto kapitole sa dozviete:


  • Prečo sa definícia zdravotného postihnutia časom rozširuje.
  • Aké sú trendy v pomoci postihnutým.
  • Prečo úlohu rodiny v opatere o postihnutých prebral štát.
  • Aké majú postihnutí ľudia šance nájsť si prácu a integrovať sa do spoločnosti.
  • V čom sú úskalia dlhodobej starostlivosti o postihnutých.
  • Aké najväčšie problémy má v tejto oblasti Slovensko.


4.1. Čo je to zdravotné postihnutie


Zdravotné postihnutie môžeme definovať rôznymi spôsobmi. Napríklad ako určitú zmenu zdravotného stavu, ktorá je dlhodobá a objektívne človeka znevýhodňuje voči ostatným ľuďom. Takéto postihnutie môže byť spojené s poruchou zraku, pohybu alebo intelektu, a patria sem tiež mentálne postihnutia. Hranice zdravotného postihnutia nie je možné definovať so 100-percentnou presnosťou, pretože ide o veľmi široký pojem, zahŕňajúci vlastne každého s nejakou formou znevýhodnenia, vyplývajúcou zo zdravotného stavu. (Kaplan, 2000). Pre naše účely však bude postačovať, ak zdravotné postihnutie definujeme ako „dlhodobé a objektívne znevýhodnenie oproti iným“.


4.1.1. Zmeny vo vnímaní postihnutia


Vnímanie postihnutia, ktorým sa zaoberá sociálna politika, sa najmä vo vyspelých krajinách za posledné štyri desaťročia postupne zjemňuje – citlivosť spoločnosti sa posúva smerom k miernejším formám zdravotného postihnutia. Mnohé dovtedy bežné choroby začali byť vnímané ako určité zdravotné postihnutie, a tým sa v spomínaných krajinách stali aj subjektom sociálnej politiky. Súvisí to aj s rastom bohatstva, pretože ak sú dve spoločnosti – hoci aj kultúrne podobné – na inom stupni materiálneho vývoja, je pomerne pravdepodobné, že tá bohatšia má širšiu definíciu zdravotného postihnutia, pretože je schopná a ochotná pomáhať širšiemu spektru ľudí (USA a mnohé vyspelé európske krajiny sa starajú o najväčší počet postihnutých) (Wikipedia, 2009a). Dá sa teda povedať, že rozsah problémov, ktoré už sú predmetom spoločenského záujmu a verejnej politiky, okrem iného súvisí aj s ekonomickými možnosťami tej-ktorej krajiny a z toho vyplývajúceho rozsahu zdravotnej starostlivosti, ktorú si spoločnosť môže dovoliť poskytovať.

Svetová zdravotnícka organizácia rozlišuje postihnutie funkcií tela (fyziologické alebo psychologické poruchy, napríklad zraku) a telesných štruktúr (anatomické časti tela, napríklad oko a podobne). Postihnutie podľa jej definície (WHO, 2009) znamená poškodenie tela alebo jeho funkcií, ktoré sa prejavuje ich anomáliami, defektmi alebo stratou, čím dochádza k deviácii od všeobecných zdravotných štandardov, ktoré sa však môžu vyvíjať v čase.


4.1.2. Limity rôznych prístupov k postihnutiu


Spoločnosť posudzuje mieru zdravotného postihnutia na základe vizuálneho alebo sociálneho vnímania postihnutého jedinca. Tento spôsob posudzovania „postihnutia“ však má svoje úskalia.

Čo sa týka limitov „vizuálneho“ posudzovania postihnutia, najlepšie ich môžeme ilustrovať jednoduchým príkladom: koho budete na prvý pohľad považovať za viac postihnutého: človeka s paličkou, alebo s umelým srdcom? Umelé srdce môže postihnutého obmedzovať oveľa viac ako používanie paličky, ale napriek tomu bude človek s paličkou pôsobiť „viac“ postihnutý ako človek s umelým srdcom, pretože jeho postihnutie nie je natoľko viditeľné (Kaplan, 2000). Podobnými „nevýraznými“ postihnutiami môžu byť aj rôzne vnútorné psychické poruchy (vnímania, stres, nesústredenie), silné okuliare a podobne. Výsledkom tohto prístupu môže byť marginalizácia menej zjavných druhov postihnutia.

Na opačnej strane tohto problému sú sociálne dôsledky „vizuálneho“ prístupu k postihnutiu: „výrazné“ postihnutie (ako používanie zvukového strojčeka či paličky, nevyvinuté končatiny alebo výška postavy) totiž môžu spôsobovať rôzne sociálne stigmy. Najmä v spoločnostiach, kde pretrváva silná spoločenská stigma zdravotného postihnutia (hanba alebo diskriminácia, spojená s ním), sa mnohí zdravotne postihnutí chcú týmto problémom vyhnúť tým, že si postihnutie nepripúšťajú a sami ho marginalizujú (Kaplan, 2000).

Každá spoločnosť si vytvára vlastný názor na závažnosť postihnutia a podľa toho definuje starostlivosť o jednotlivé druhy postihnutia. Na spoločnosť tak vplývajú spoločenské stigmy, stereotypy a kultúrne hodnoty. O posudzovní zdravotnej starostlivosti z legislatívneho hľadiska sa dočítate tu.


4.1.3. Rôzne pohľady na zdravotné postihnutie


Na zdravotné postihnutie môžeme nazerať niekoľkými spôsobmi, ktoré predurčujú prístup sociálnej politiky k tomuto problému. Základné modely vnímania postihnutia podľa Kaplana (2000), sú tieto:

1.) Sociálny model hľadí na zdravotné postihnutie ako na spoločensky podmienený problém, spočívajúci v nedostatočnej integrácii postihnutého človeka do spoločnosti. Postihnutie je z tohto pohľadu súhrnom problémov v zdravotnom stave, definovaných spoločnosťou. Riešenie musí hľadať celá spoločnosť, najmä tým, že bude vytvárať prostredie, ktoré postihnutým umožní plnú participáciu na jej fungovaní. Rovnaký prístup k zdrojom spoločnosti je vnímaný ako otázka zabezpečenia ľudských práv.

2.)   Trhový model hľadí na ľudí so zdravotným postihnutím ako na spotrebiteľov, zamestnancov a voličov a vychádza z princípu „vytvárať hodnoty na všetkých úrovniach“. Tento pohľad na postihnutie vyplýva z postupne sa rozširujúcej definície postihnutia, a teda aj rastúceho počtu ľudí, ktorí sú predmetom starostlivosti. Potreby postihnutých ľudí sa tak dostávajú do všeobecného kultúrneho povedomia, a vlády aj firmy sú preto nútené k investíciám, ktoré so zdravotným postihnutím súvisia.

3.)  Spektrálny model odmieta nazerať na postihnutie ako na obmedzenie schopností človeka a považuje ho len za pozmenenie anatomických či mentálnych schopností jedinca oproti priemeru. Ako príklad sa často spomína lepšia schopnosť slepých vnímať infračervené alebo ultrafialové žiarenie.

4.)  Expertný model vychádza z presvedčenia o potrebe autoritatívneho systému, v ktorom poskytovateľ služby koná iniciatívne v mene postihnutého na základe expertnej analýzy zdravotného stavu, ktorá jasne stanoví mieru postihnutia, z neho vyplývajúce obmedzenia a možnosti liečby.

5.)  Model splnomocnenia predpokladá, že postihnutý človek a jeho rodina si môžu sami definovať rozsah zdravotnej starostlivosti a okruh výhod či dávok sociálneho systému. Odborníci sú v tomto modeli len poskytovateľmi služby.

6.)  Morálny model (najstarší zo všetkým menovaných) spája postihnutie s hriechom alebo hanbou, hoci nevychádza z náboženstva. Navyše, keďže pri tomto vnímaní spoločnosť nazerá na rodinu postihnutého ako na postihnutého samého, rodiny postihnutých rodinných príslušníkov skrývajú pred spoločnosťou. Dôsledkom je, že postihnutý človek stráca možnosť získať vzdelanie alebo participovať na chode spoločnosti.

7.) Zdravotnícky model vníma problematiku zdravotného postihnutia ako otázku zdravotného stavu – teda postihnutý človek je z tohto pohľadu vnímaný rovnako ako chorý, čiže ako človek, ktorý nenavštevuje školu, nehľadá si prácu, nenesie zodpovednosť za rodinu a podobne. Lekári sa tak stali hlavnými tvorcami politík vzťahujúcich sa na zdravotné postihnutie.

Pokusom o stanovenie jednotného výkladu pojmu zdravotné postihnutie a tiež základných pravidiel starostlivosti o postihnutých ľudí je Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím, ktorý vznikol v roku 2006 na pôde OSN a vstúpil do platnosti 3. mája 2008. Krajiny podpísané pod Chartu musia prijať legislatívu, ktorá umožní osobám s postihnutím rovnaký prístup k vzdelaniu, zamestnaniu a kultúrnemu životu, právo na dedenie majetku, zamedzenie diskriminácie svadieb dvoch postihnutých občanov, práva na vychovávanie detí a podobne. Členské krajiny OSN tiež dostali jednotný návod pre implementovanie starostlivosti o zdravotne postihnutých do svojich národných sociálnych systémov. Existujú rôzne klasifikácie prístupov k zdravotnému postihnutiu ako aj širšia klasifikácia zdravotného postihnutia, napr. podľa WHO (od strany 6) alebo podľa Disabled World

Na Slovensku existuje od roku 2003 občianske združenie Národná rada občanov so zdravotným postihnutím v SR. Viac informácii o jej aktivitách a organizácii sa dozviete tu.


4.1.4. Medzinárodné porovnanie


Mierou zdravotného postihnutia sa od seba jednotlivé štáty veľmi odlišujú (ako ukazuje aj Tabuľka 4.1). V niektorých prípadoch ide skutočne o veľké odlišnosti v zdravotnom stave obyvateľstva, častejšie však o dôsledok rôzne chápaných definícií zdravotného postihnutia.

Detailnejší pohľad na štatistiku ukazuje, že existuje súvislosť medzi podielom populácie bez zdravotného postihnutia s podielom občanov s ľahkým postihnutím. Krajiny ako Taliansko, Španielsko či Lotyšsko dosahujú najvyššie percento občanov bez postihnutia (93,4-91,3%), ale najnižšie percento občanov s ľahkým postihnutím. V Rumunsku je vôbec najvyšší podiel obyvateľov bez zdravotného postihnutia (94,2%) a aj ľahko zdravotne postihnutí tvoria len 0,6% populácie. Tieto krajiny totiž definujú ľahké postihnutie prísnejšie ako iné, čím bránia prechodu občanov do kategórie ľahko postihnutých s jej sociálnymi výhodami.

Na opačnej strane stoja krajiny ako Estónsko, Francúzsko, Holandsko či Spojené kráľovstvo, ktoré dosahujú najnižšie percento populácie bez postihnutia (76,3-72,8%), ale zároveň najvyššie v kategórií ľahké postihnutia. Najmenší podiel populácie bez zdravotného postihnutia je vo Fínsku (67,8%), kde – podobne ako vo Francúzsku či v Holandsku – dochádza k najvyšším investíciám na vyplácanie invalidných dôchodkov. Tým sa systém stáva atraktívnym pre nezamestnaných, ktorí majú šancu, že im bude uznaná nejaká forma postihnutia a zároveň sú tieto štáty schopné znižovať mieru nezamestnanosti tým, že sa určité percento nezamestnaných presunie medzi ľahko postihnutých.

Tabuľka 4.1: Zloženie obyvateľstva podľa vážnosti postihnutia v 2002 (v % obyvateľstva).

Zdroj: Eurostat (2012)

Z pohľadu rozdelenia obyvateľstva na jednotlivé stupne postihnutia má Nemecko nadpriemerný počet závažne postihnutých občanov (7,9%), Nórsko suverénne najvyšší počet veľmi závažne postihnutých občanov (14,5%), pričom Fínsko dosahuje vysoké percenta vo všetkých kategóriách okrem percenta občanov bez postihnutia, kde dosiahlo najnižšie percento spomedzi skúmaných krajín (67,8%).

Z pohľadu štatistík má Slovensko jeden z najvyšších podielov zdravej populácie pri porovnaní so zdravotne postihnutými (91,8%), pričom patrí medzi krajiny s vyšším pomerom závažne zdravotne postihnutých občanov (5,1% populácie). Na druhej strane, na Slovensku je evidovaných výrazne podpriemerne ľahko alebo len určitým spôsobom postihnutých občanov (0,3%, respektíve 0,4%). Pri definícii zdravotného postihnutia je ešte potrebné povedať, že ťažké zdravotné postihnutie nie je totožné s invaliditou, viac o rozdieloch sa dočítate tu.

Podrobnejší pohľad na jednotlivé fakty a výskumné zistenia v rámci medzinárodného kontextu nájdete tu.


4.2. Trendy v problematike zdravotného postihnutia


V oblasti zdravotného postihnutia môžeme z hľadiska sociálnej politiky pozorovať štyri dominujúce tendencie, ktoré sú do veľkej miery určujúce pre podobu, akou sa spoločnosť usiluje s týmto problémom vyrovnať.

1.) Rozšírenie definície postihnutia. Toto rozšírenie definície súvisí so stavom spoločnosti a jej možnosťami pomáhať stále väčšiemu počtu ľudí, ktorí majú dlhodobé problémy žiť rovnocenný život. Ak to vysvetlíme karikatúrou, typický postihnutý človek v minulosti bol ten, kto sa nevedel sám postaviť na nohy, prípadne sa o seba nevedel postarať žiadnym spôsobom. Dnes už to môže byť človek, ktorý toto všetko dokáže, ale trpí chronickými úzkosťami alebo depresiami. Vnímanie toho, čo je zdravotné postihnutie, sa rozširuje smerom od život ohrozujúcich handicapov k ďalším problémom.

2.) Rastúci dôraz na mentálne problémy a postihnutia. Samozrejme, ľudia s mentálnymi poruchami existovali v spoločnosti od vzniku ľudstva, ale miera takýchto problémov je v modernej spoločnosti výrazne vyššia. Názory na to, prečo je to tak, sú rôzne.

3.) Starnutie populácie. Veľký úspech modernej spoločnosti spočívajúci vo výraznom predĺžení priemernej dĺžky života má aj svoju cenu – napríklad v náraste počtu ľudí, ktorí potrebujú starostlivosť. To je veľká zmena oproti minulosti, kedy bolo percento ľudí, ktorí boli z dôvodu staroby natoľko bezvládni, že sa o nich musel niekto fyzicky starať, veľmi nízke (ľudia umierali skôr). Navyše, počet starých ľudí odkázaných na pomoc sa neustále zvyšuje. Správu o starnutí populácie na Slovensku možno nájsť tu.

4.) Kultúrna zmena. V minulosti bolo štandardné, že o postihnutého alebo bezvládneho člena spoločnosti sa postarali jeho deti alebo príbuzní. Dnes majú títo ľudia oveľa viac aktív, čiže sú na tom finančne lepšie a ich vlastné deti a rodiny sa o nich oveľa častejšie odmietajú fyzicky starať. Spolu s bohatnutím spoločnosti pribúda aj viac alternatív, ktoré znižujú ochotu ľudí napríklad vo veku 50 či 60 rokov starať sa na plný úväzok o svojho bezvládneho 80-ročného príbuzného.

5.) V poslednom čase sme svedkami postupnej zmeny sociálnej politiky od snahy o vyrovnávanie podmienok medzi zdravými a zdravotne postihnutými ľuďmi k snahe o zabezpečenie rovnosti príležitostí. Okrem vytvorenia podmienok pre realizáciu túžob, sebauplatnenia a cieľov telesne postihnutých ide aj o boj voči stereotypom, týkajúcich sa uplatnenia telesne postihnutých v oblasti vzdelávania, akademickej práce a podobne. Problematike začlenenie ľudí so zdravotným postihnutím do politiky sa venuje správa FRA - Agentúry Európskej únie pre základné práva. Európska únia v roku 2010 schválila European Disability Strategy (2010-2020) v snahe zvýšiť sociálnu inklúziu a dostupnosť práv občanov so zdravotným postihnutím. Táto stratégia vychádzala z analýzy výsledkov EU Disability Action Plan (2003-2010). Diskusiu o práve osôb s psychickými problémami a mentálnym postihnutím na politickom živote nájdete tu. Medzi dôležité aspekty rovnosti príležitostí patrí aj sociálna rehabilitácia ľudí s mentálnym postihnutím, o ktorej sa viac dočítate tu.


4.3. Zamestnanosť


Zdravotne postihnutí jednotlivci sa odlišujú od zvyšku spoločnosti rôznymi anatomickými deformáciami, ktoré ich znevýhodňujú. Majú problémy pri adaptácii na pracovné prostredie, vyžadujú vytvorenie špeciálnych pracovných či spoločenských podmienok pre profesionálny alebo kariérny rast a často vyžadujú väčšiu pozornosť svojho okolia. Všetky tieto atribúty znižujú ich možnosti nájsť pre seba uplatnenie či zamestnanie (OECD, 2003).

Moderné štáty sa preto snažia vytvárať podmienky pre znevýhodnených občanov prostredníctvom siete špecializovaných školských zariadení, kde dostávajú starostlivosť adekvátnu ich zdravotnému postihnutiu (prehľad špeciálnych základých škôl a špeciálnych tried pri ZŠ nájdete tu). Štát tiež prispieva rôznymi sociálnymi dávkami rodičom starajúcim sa o postihnuté dieťa a zároveň podporuje zamestnávateľov, ktorí zamestnajú zdravotne znevýhodneného občana.

Krajiny OECD preto investujú do služieb zdravotne postihnutým najmenej dvakrát toľko prostriedkov ako na pomoc v nezamestnanosti. Pomoc pre zdravotne postihnutých tvorí v priemere 10% sociálnych výdavkov, pričom v Holandsku, Nórsku a Poľsku dosahuje 20% výdavkov (OECD, 2003). Väčšina zdravotne postihnutých však ostáva závislá od týchto príspevkov až do dôchodku, čím rastú výdavky štátu na túto oblasť.

Štátna starostlivosť teda istým spôsobom segreguje zdravotne postihnutých od ostatných pracujúcich napriek tomu, že by boli schopní pracovať, pokiaľ by im bola poskytnutá príležitosť, potrebné vzdelávanie alebo podpora. Výsledkom je potom nízka zamestnanosť zdravotne postihnutých (ako ukazuje aj Tabuľka 4.2) a rast počtu zdravotne postihnutých (OECD, 2003).

Štatistiky tiež ukazujú, že počet postihnutých, ktorí si našli prácu a vystúpili zo sociálneho systému, je veľmi nízky – a to aj napriek snahám štátov o motivovanie zdravotne postihnutých pri hľadaní práce. V rámci krajín OECD sa na chvoste nachádza Južná Kórea a Nórsko, ktoré neboli v roku 1999 schopné poskytnúť uplatnenie ani 0,1% zdravotne postihnutým. O niečo lepšie sú na tom krajiny ako Austrália, Švédsko či Kanada, ale ani tam nepresiahlo percento postihnutých s novou prácou viac ako 0,5%. Najväčšie úspechy dosiahlo Holandsko, kde sa podarilo nájsť prácu pre necelé 4% postihnutých, a tiež Spojené kráľovstvo, kde si našlo prácu necelých 6% zdravotne postihnutých (OECD, 2003).

Tabuľka 4.2: Spoločenský status zdravotne postihnutých v 2002 (v %).

Zdroj: Eurostat (2012)

Zo štatistiky (Tabuľka 4.2) vyplýva, že najväčší počet zdravotne postihnutých je zamestnaných v krajinách ako Fínsko, Francúzsko, Holandsko a Spojené kráľovstvo (59,7-54,6%). Absolútne najväčšie percento zamestnaných zdravotne postihnutých je vo Švédsku (74,2%), čo môžeme dať do súvislosti s vysokým percentom HDP, ktoré sa vo Švédsku investuje do služieb pre zdravotne postihnutých (1,9% HDP). S výnimkou Holandska ide o krajiny s najvyšším množstvom investícií do služieb pre zdravotne postihnutých, čo potvrdzuje súvislosť medzi množstvom investícií do sociálnych služieb a množstvom zamestnaných postihnutých, keďže mnoho z týchto služieb má formu aktivačných služieb na pomoc pri vyhľadávaní zamestnania pre zdravotne postihnutých.

Na opačnej strane stoja krajiny ako Lotyšsko, Maďarsko či Rumunsko (26,5-11,5%), ktoré dosahujú najnižšie čísla z pohľadu zamestnanosti zdravotne postihnutých. Tieto krajiny spája aj to, že investujú do služieb pre zdravotne postihnutých menej prostriedkov. Vo väčšine prípadov ide o sociálne systémy, ktoré buď príliš slabo motivujú zdravotne postihnutých pri hľadaní práce, alebo sa snažia o udržanie zdravotne postihnutých v sociálnej sieti. Spomenuté krajiny spolu s Maltou či Gréckom dosahujú najvyššie percentá neaktívnych zdravotne postihnutých.

Na Slovensku je zamestnaných veľmi málo zdravotne postihnutých (19%). Tento podiel naznačuje neschopnosť slovenského sociálneho štátu poskytnúť zdravotne postihnutým občanom dostatočnú motiváciu a pomoc pri hľadaní zamestnania. Zdravotne postihnutí občania preto nemajú dostupné zdroje spoločnosti a ich príjem tvoria hlavne sociálne dávky od štátu. Štát sa zdravotne postihnutých snaží podporiť aj prostredníctvom chránených dielní (resp. príspevku na zriadenie chránenej dielne), ktoré zamestnávajú znevýhodnených ľudí, ktorí sa tak môžu aj pomocou štátu zapojiť do trhu práce. Podrobnejšie informácie o pozitívach tohto nástroja sa dočítate tu.

Čo sa týka nezamestnanosti zdravotne postihnutých (aktívnych, ale bez práce), najvyššia je miera ich nezamestnanosti v krajinách ako Lotyšsko, Francúzsko, Česká republika či Estónsko (7,1-6,8%). Absolútne najvyššiu mieru nezamestnaných zdravotne postihnutých dosahuje Nemecko, kde je bez práce 8,7% zdravotne postihnutých občanov, ktorí by si chceli nájsť prácu. Najnižšia miera nezamestnanosti zdravotne postihnutých je v krajinách ako Dánsko, Holandsko, Litva či Írsko (3,5-1,4%), čiže v krajinách, ktoré dosahujú vysoké percento zamestnanosti zdravotne postihnutých. V Maďarsku je najmenej zdravotne postihnutých bez práce (1,3%), ale je tam tiež evidované najväčšie percento neaktívnych zdravotne postihnutých, ktorí sú v starostlivosti štátu (87,2%), čo by naznačovalo, že nízka nezamestnanosť je tu viac dôsledkom neaktivity postihnutých než systému, ktorý by dokázal postihnutým pomôcť nájsť si prácu.

Slovensko sa okrem veľmi nízkej zamestnanosti zdravotne postihnutých (19%) vyznačuje aj veľmi vysokým percentom neaktívnej zložky (72,4%) a tiež nadpriemerným percentom nezamestnanosti zdravotne postihnutých (8,6%). Slovenský sociálny systém je teda neschopný dostatočne motivovať zdravotne postihnutých pri hľadaní si práce a zároveň spôsobuje vysokú závislosť zdravotne postihnutých od sociálnych dávok. Nedostatočné služby zdravotne postihnutým a slabá finančná a materiálna motivácia po nájdení práce sú hlavnými príčinami zaostávania Slovenska v oblasti zamestnanosti zdravotne postihnutých a ich prístupu k zdrojom spoločnosti. Vysoké percento neaktívnych zdravotne postihnutých poukazuje na inklináciu sociálneho systému brať na seba zodpovednosť za životnú úroveň zdravotne postihnutých. Analýzu kľúčových prvkov politiky zamestnávania EÚ a jej dopadu na zdravotne postihnutých ľudí nájdete tu


4.4. Odporúčania OECD na zlepšenie starostlivosti a zamestnateľnosti


Výskum starostlivosti o zdravotne postihnutých v 20 najvyspelejších krajinách sveta (OECD, 2003) ukázal, že úspešná starostlivosť o postihnutých by mala vychádzať z nasledujúcich princípov:

1.) Nevnímať zdravotné postihnutie ako stratu schopnosti pracovať. Schopnosť pracovať by sa mala vyvodzovať od pravidelných zdravotných vyšetrení, pričom úspech pri hľadaní práce by nemal znamenať automatickú stratu statusu postihnutého. Niektoré krajiny, napríklad Spojené kráľovstvo, Dánsko či Švédsko, zaviedli systém, kde si postihnutý zachováva status, kým sa snaží nájsť prácu, a zároveň má možnosť vrátiť sa do sociálneho systému, ak o prácu príde alebo ju nezíska.

2.) Pomáhať zdravotne postihnutým nájsť si prácu. Aby bola pomoc sociálneho systému pre postihnutých ľudí naozaj efektívna, musí štát investovať aj do vzdelania sociálnych pracovníkov. Tí musia mať vynikajúce znalosti o celom sociálnom systéme, hlavne o finančnej i nefinančnej pomoci, ktorú systém postihnutým ponúka, aby dokázali nastaviť sociálny program, ktorý bude z hľadiska pohľadu potrieb a schopností postihnutého najadekvátnejší. Sociálny systém by sa tiež mal zosúladiť s politikou trhu práce tak, aby sa ľudia nepresúvali z jedného systému do druhého podľa výhodnosti a výšky sociálnej podpory.

3.) Zmeniť systém sociálnych dávok. Súčasné sociálne systémy spravidla nie sú veľmi úspešné v úsilí integrovať postihnutých do pracovného trhu alebo spoločnosti ako takej. Sociálny systém by mal preto obsahovať určitý balíček výhod, ktoré sa budú prispôsobovať individuálnym schopnostiam a potrebám každého postihnutého. Tento balíček by okrem sociálnych dávok mohol obsahovať rehabilitačné cvičenia, rôzne školenia, pomoc pri hľadaní práce (individuálny prístup k postihnutému), ponuku aktivít, ktoré pomáhajú pri integrácií zdravotne postihnutého do spoločnosti, a pracovné príležitosti na rôzne pracovné pomery (plný, polovičný, flexi a podobne).

4.) Zlepšiť kultúru vzájomných povinností medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Napriek snahe o integráciu zdravotne postihnutých si tvorcovia sociálnej politiky v mnohých krajinách neuvedomujú, že zamestnaniu zdravotne postihnutých by mali napomáhať aj samotní postihnutí a tiež ich potenciálni zamestnávatelia. Právny a inštitucionálny rámec pomoci zdravotne postihnutým by sa mal prispôsobiť tak, aby túto participáciu podporoval a uľahčoval.

5.) Zvýšiť motiváciu postihnutých hľadať si prácu. Sociálne dávky by mal byť podmienené snahou postihnutého hľadať si prácu, participáciou na školeniach a iných integrujúcich aktivitách. Neochota by potom mala byť sankcionovaná odobratím časti sociálnych dávok. Sankcie by však mali vždy brať ohľad na základné životné potreby postihnutého a jeho rodiny, pričom by sa neuplatňovali v prípade objektívneho zlyhania možností nájsť postihnutému prácu. Tieto opatrenia by mali platiť hneď ako človek získa status zdravotne postihnutého, aby sa zabránilo vzniku dlhodobej závislosti postihnutého od sociálneho systému. Sociálne dávky by mali byť dostatočne flexibilné, aby dokázali zohľadňovať individuálne potreby a schopnosti, pričom by nemali svojou výškou spôsobovať pokles príjmu v prípade, že si postihnutý nájde prácu.

6.) Zvýšiť úlohu zamestnávateľov v celom procese. V tejto oblasti existuje viacero opatrení ako efektívna antidiskriminačná legislatíva či kvóty pre zamestnávanie postihnutých. V Taliansku musia zamestnávatelia dávať rovnaké povinnosti všetkým zamestnancom bez ohľadu na ich postihnutie. Vo Švédsku musia zamestnávatelia postihnutým poskytnúť zamestnanie adekvátne k ich stupňu postihnutia. V Nemecku musia zamestnávatelia presadzovať dlhodobé zamestnávanie postihnutých a vo Francúzsku musia zamestnávatelia s viac ako 5000 zamestnancami poskytovať školenia, aby si udržal zamestnanec prácu aj v prípade vážnej choroby alebo zranenia.

V rámci najvyspelejších krajín sveta (združených v OECD) platí, že krajiny so štedrejšími sociálnymi dávkami pre zdravotne postihnutých majú tiež najvyšší počet zdravotne postihnutých. Aj napriek úsiliu niektorých krajín motivovať postihnutých hľadať si prácu (nastavením ťažšieho prístupu k podpore v nezamestnanosti než k dávkam v postihnutí) si len veľmi malé množstvo poberateľov sociálnych dávok pre zdravotne postihnutých nájde prácu a vystúpi zo systému. Platí to aj v krajinách ako USA či Austrália, kde systém významne motivuje hľadať si prácu (OECD, 2003).

Postihnutí by tiež mali mať dostatočnú motiváciu prekonávať svoj hendikep a bojovať za svoju budúcnosť v spoločnosti. Táto motivácia môže prichádzať od štátu prostredníctvom finančných nástrojov, ktoré by mali motivovať zdravotne znevýhodnených k hľadaniu práce či k tvorbe živnosti. Spoločnosť by mala tiež motivovať zdravotne znevýhodnených občanov prostredníctvom snahy o ich spoločenskú integráciu a zároveň im umožňovať prístup k všetkým kultúrnym, spoločenským a ekonomickým zdrojom danej spoločnosti.


4.5. Zabezpečenie príjmu


Pri vyplácaní invalidných dôchodkov na podporu zdravotne postihnutých občanov sa krajiny líšia najmä v objeme zdrojov, ktoré sú schopné či ochotné na tento účel vynakladať (ako ukazuje aj Tabuľka 4.3).

Najviac do invalidných dôchodkov investujú krajiny ako Portugalsko, Švajčiarsko, Nórsko, Švédsko (2,0-2,8% HDP v roku 2009). Tieto štáty prostredníctvom invalidných dôchodkov výrazne investujú do životnej úrovne zdravotne postihnutých, na druhej strane však zvyšujú ich závislosť od sociálneho systému, čím tiež okrem iného obmedzujú ich motiváciu i schopnosť nájsť si prácu.

Naopak najmenej (z hľadiska podielu na HDP) investujú do invalidných dôchodkov krajiny ako Cyprus, Taliansko či Rumunsko (0,7-0,3% v roku 2009), ktoré majú zároveň veľmi vysoké podiely populácie bez postihnutia a tiež neaktívnych postihnutých. Vôbec najmenej zo všetkých vyspelých krajín investuje na invalidné dôchodky Nemecko (0,2% HDP v roku 2009). Nemecko však dosahuje najvyššie percento nezamestnanosti zdravotne postihnutých (8,7% všetkých telesne postihnutých), čo naznačuje motiváciu nemeckých postihnutých hľadať si prácu (pre veľmi nízke invalidné dôchodky), a keďže nemecký pracovný trh im zrejme nedokáže poskytnúť dostatok príležitostí, čerpajú zo sociálneho systému na strane poberania podpory v nezamestnanosti.

Tabuľka 4.3: Prostriedky investované na invalidné dôchodky (% HDP).

Zdroj: Eurostat (2012)

Slovensko investuje do vyplácania invalidných dôchodkov jedno z najnižších percent HDP spomedzi skúmaných krajín (1% HDP v roku 2009), čo je spôsobené jedným z najvyšších percent populácie bez postihnutia, čo znamená menší okruh recipientov invalidných dôchodkov. Na druhej strane, vysoké percento neaktívnej zložky zdravotne postihnutých spôsobuje vyšší počet recipientov sociálnej pomoci pre zdravotne postihnutých. Posledné číslo poukazuje na pravdepodobný nedostatok prostriedkov investovaných na udržiavanie životnej úrovne zdravotne postihnutých a ich prístupu k zdrojom spoločnosti.


4.6. Starostlivosť o zdravotne postihnutých


Pri definovaní prístupu k starostlivosti o zdravotne postihnutých občanov môžeme vychádzať z dvoch základných prístupov: inštitucionalizácie a deinštitucionalizácie.


4.6.1. Inštitucionalizácia


Inštitucionalizácia je snaha riešiť problémy zdravotne postihnutých – najmä tých s ťažkými postihnutiami – prostredníctvom nejakej inštitúcie, napríklad umiestnením v nejakej forme lôžkovej starostlivosti. Tento model vychádza z predpokladu, že v prípade ťažkého zdravotného postihnutia a potreby neustálej starostlivosti je najlepším riešením vytvorenie špecializovanej inštitúcie, v ktorej sa o postihnutého dokážu postarať vyškolení odborníci (sestričky, lekári, zdravotný personál). Táto tendencia sa v mnohých krajinách uplatňovala zhruba od 19. storočia do druhej tretiny 20. storočia, u nás dokonca až dodnes.

Tento prístup je však problematický, a to z niekoľkých dôvodov.

a.)   Vysoká cena. Takýto prístup je veľmi drahý. Je totiž náročný na ľudskú pracovnú silu, a keďže cena pracovnej sily v bohatých spoločnostiach rastie úmerne s bohatstvom, neplatí tu, že čím je spoločnosť bohatšia, tým viac takýchto ľudí si môže dovoliť zaplatiť. Navyše, v bohatšej spoločnosti je menší záujem ľudí o takéto povolanie, a o to viac im treba zaplatiť. Lekári a sestry sú v mnohých krajinách platení nadštandardne, a preto je inštitucionálna starostlivosť veľmi drahá pre toho, kto to platí - zväčša je to štát alebo rodina postihnutého, prípadne nejaká verejná inštitúcia. Fiškálny tlak by demografickou zmenou len narastal. Je však zaujímavé, že na Slovensku sa zatiaľ presadzuje práve táto cesta.

b.)   Kvalita starostlivosti. Inštitucionalizovanú starostlivosť síce poskytujú profesionáli, ktorí majú výhodu v znalostiach a vo vzdelaní, ale z hľadiska motivácie sú často v nevýhode oproti rodinným príslušníkom alebo iným blízkym osobám. Starať sa denno-denne o vlastnú matku je niečo iné, ako sa každý deň starať o cudziu osobu, aj v prípade, že je táto starostlivosť zaplatená. Osobitne to platí pri deťoch a mladých ľuďoch s postihnutím, ktoré sa dá prekonať alebo čiastočne znížiť veľmi intenzívnou prácou s postihnutým.

c.)   Vytrhnutie zo spoločnosti. Tento typ starostlivosti má za následok opak integrácie, pretože spôsobuje izoláciu ľudí, ktorí tam žijú, od okolitého sveta. Pravdepodobnosť, že niekto sa bude zaujímať o to, aby sa títo ľudia snažili pracovať a integrovať sa do spoločnosti, je oveľa nižšia.

Zo všetkých týchto dôvodov inštitúcie ako nástroj profesionálnej starostlivosti už prešli svojím zenitom, čo však neznamená, že úplne zaniknú, pretože vždy bude existovať skupina ľudí, ktorí veľmi intenzívnu starostlivosť potrebujú, a ktorým ich rodina nechce alebo nemôže poskytnúť. To sa však týka len malého percenta zdravotne postihnutých. Väčšina ľudí, ktorí majú postihnutie, síce nejakú starostlivosť potrebujú, ale veľkú časť dňa sa o seba dokážu postarať aj sami. Neznamená to teda, že inštitúcie sú zlé a všetky by sa mali zrušiť. Inštitúcie pre ľudí so zdravotným postihnutím vždy existovať budú – snahou sociálnej politiky by však malo byť skôr preferovať komunitnú starostlivosť a znížiť inštitucionálnu starostlivosť na minimálnu možnú mieru.


4.6.2. Deinštitucionalizácia


Ako protiklad inštitucionalizácie sa objavila deinštitucionalizácia. Pri tomto prístupe víťazí sila rodinných a spoločenských väzieb nad kvalitou zdravotnej starostlivosti. Prirodzené prostredie je pre postihnutého človeka často oveľa komfortnejšie než pobyt vo veľkom špecializovanom pracovisku, kde pacient ľahko podlieha každodennej rutine, ktorá môže jeho šance na uzdravenie prudko znížiť.

Deinštitucionalizácia priniesla spoločnosti veľké finančné úspory. Vďaka technologickému vývoju klesá počet ľudí, ktorí musia byť neustále monitorovaní v zdravotných zariadeniach, a tie sú intenzívne motivované k prepúšťaniu pacientov do domácej starostlivosti, skracovaniu doby hospitalizácie a preferencii lacnejších metód liečby. Štát preto nastavil systém zdravotnej starostlivosti tak, aby motivoval poskytovateľov zdravotnej starostlivosti k preferovaniu deinštitucionalizácie napríklad aj podporou miestnych centier starostlivosti o zdravotne postihnutých, alebo vysokými príspevkami na rodinnú starostlivosť o postihnutého. Jednou z možností je tiež preukaz občana s ťažkým zdravotným postihnutím, o ktorého výhodách sa môžete dočítať tu.

Bolo by však veľkou chybou redukovať otázku starostlivosti na spor inštitúcie verzus komoditná starostlivosť, pretože to sa týka len tej malej časti postihnutých, ktorí sú odkázaní na najvyššiu mieru starostlivosti. Pre veľkú časť ľudí so zdravotným postihnutím prichádza do úvahy pomerne štandardný život za podmienky existencie rôznych podporných mechanizmov. Podpornými mechanizmami sa rozumie napríklad riešenie problémov s mobilitou (bezbariérový prístup do domov, inštitúcií, dopravných prostriedkov a podobne).

Okrem problémov s mobilitou bývajú pre postihnutých ľudí veľmi často bariérou ich fyzické a psychické limity na vykonávanie určitej činnosti. Tu môžu úlohu podporných mechanizmov zohrať napríklad poskytovanie adekvátnych zdravotných pomôcok či prispôsobenie internetu (prístup k informačným zdrojom) rôznym druhom zdravotného postihnutia.

Neschopnosť pracovať bola v minulosti vnímaná ako fyzický handicap, ktorý človek utrpel väčšinou pri zamestnaní. Dnes sa však postihnutie vníma oveľa širšie. Sociálna politika sa usiluje vracať ľudí na trh práce, ak z neho vypadli, ale tiež dostať naň aj ľudí, ktorí na ňom nikdy neboli, pretože majú postihnutie od mala. Je to v súlade s tendenciou odbúravať bariéry a vytvoriť každému možnosť integrovať sa na pracovný trh a do spoločnosti, namiesto posudzovania a selektovania „schopných“ a „neschopných“. Súvisí to aj s tým, ako sa spoločnosť mení – a dnes už väčšina spoločnosti nerobí fyzickú prácu, ale prácu, ktorú môžu vykonávať aj ľudia s nejakým fyzickým a mentálnym handicapom.

S tým súvisí aj silná tendencia k individualizovanému prístupu, spočívajúca v úsilí nájsť pre každého so zdravotným postihnutím  individuálnu cestu, aby mohol aj s handicapmi žiť čo najplnohodnotnejší život. Z hľadiska tvorcov sociálnej politiky ide o prístup, ktorý sa snaží „našiť“ formu podpory a pomoci postihnutým „na mieru“ tak, aby sa ich individuálne šance integrovať sa do spoločnosti čo najviac zvýšili. Podpora môže mať niekoľko foriem. Môže mať podobu príspevkov na živobytie, vozík, auto, pracovné pomôcky, pracovného asistenta, na zabezpečenie poradenstva a podobne. Trendom je presun ťažiska od zabezpečenia života k zabezpečeniu prostriedkov a poradenstva na integráciu postihnutých.

Deinštitucionalizácia je však spojená so zvýšením stresu v rodinách, kam sa telesne znevýhodnení jedinci vracajú. Platí to hlavne pri ľuďoch s mentálnym postihnutím, ktorí si vyžadujú zvýšenú opateru. Bežná rodina so zamestnanými rodičmi a študujúcimi deťmi môže mať toľko povinností, že sa nedokáže adekvátne starať o zdravotne znevýhodneného člena rodiny. Dôsledkom nedostatku starostlivosti a pozornosti okolia potom môže byť návrat postihnutého do špecializovanej inštitúcie. (Wikipedia, 2009d).

Oponenti deinštitucionalizácie tiež tvrdia, že rodinné a domáce prostredie nie je schopné poskytnúť zdravotne postihnutým dostatočne bezpečné, povzbudivé a zároveň technicky sofistikované prostredie a zdravotnú starostlivosť, akú im dokážu poskytnúť špecializované štátne zariadenia.  (Wikipedia, 2009d)


4.6.3. Problémy na Slovensku


Na Slovensku spočívajú hlavné problémy pri starostlivosti o zdravotne postihnutých v nasledujúcich javoch:

  • Decentralizácia narušila motivácie a dnes všetky strany majú motiváciu prenášať na niekoho iného zodpovednosť, pretože štát ostal zodpovedný za príspevky, vyššie územné celky majú zariadenia a obce majú na starosti služby. Najlepšie je, keď za nejaký problém zodpovedá jedna vrstva štátnej správy – vtedy má najväčšiu motiváciu ho riešiť.
  • Vzťah medzi verejným a súkromným sektorom je problematický, pretože VÚC v snahe obmedziť náklady na systém obmedzili kapacitu len na verejné zariadenia – nefinancujú ostatné. Takéto limitovanie kapacity (počet postelí) však má za následok limitovanie konkurencie (kto tie postele obsadí).
  • Stále tu prevláda tendencia preferovať inštitucionalizovaný model starostlivosti. Zvyšovanie kapacít inštitucionálneho typu je však zradné okrem iného aj v tom, že dnes nám ich možno pomôžu financovať eurofondy, dlhodobo však budeme náklady na ich prevádzku znášať my.
  • Aj napriek snahe zlepšiť starostlivosť a podporiť integráciu zdravotne postihnutých do spoločnosti zavedením rôznych motivačných nástrojov (príspevok na opatrovanie, opatrovateľská služba, príspevok na motorové vozidlo, na osobných asistentov, na rôzne pomôckyna úpravu bytu, atď.) na Slovensku stále nie sú dostatočne rozvinuté služby pre zdravotne postihnutých občanov.


4.6.4. Výdavky na služby pre zdravotne postihnutých


Najviac
z hľadiska percenta HDP do služieb pre zdravotne postihnutých (in-kind benefits) občanov investujú (ako ukazuje Tabuľka 4.4) škandinávske krajiny (Nórsko, Fínsko) spolu s Luxemburskom a Dánskom (1,6-0,6% HDP v roku 2009). Úplne najviac investuje do týchto služieb švédsky sociálny systém (2,1% HDP v roku 2009). Starostlivosť o zdravotne postihnutých je tu súčasťou štedrých sociálnych štátov.

Najmenej do spomínaných služieb investujú krajiny ako Portugalsko, Írsko, Taliansko či Grécko (zhodne 0,1% HDP). Služby poskytované v týchto krajinách pre zdravotne postihnutých sú preto oproti vyššie spomínaným krajinám pre postihnutých menej dostupné (slabšie dotácie štátu spôsobujú vyššiu cenu za služby pre samotného zdravotne postihnutého). Z tohto dôvodu sú zdravotne postihnutí v týchto krajinách závislejší od sociálnych dávok a sociálny systém sa im snaží garantovať aspoň najnižšiu možnú životnú úroveň.

Tabuľka 4.4: Prostriedky určené na služby zdravotne postihnutým (% HDP).

Zdroj: Eurostat (2012)

Extrémnym príkladom je Poľsko, kde sa na služby zdravotne postihnutých investuje najmenej spomedzi skúmaných krajín – podiel týchto výdavkov nedosahuje ani 0,1% HDP. Nie je preto prekvapivé, že Poľsko patrí medzi krajiny s vyšším percentom výdavkov na invalidné dôchodky (1% HDP podľa Tabuľky 3.). Práve prostredníctvom invalidných dôchodkov totiž musí poľský sociálny štát financovať životnú úroveň svojich zdravotne postihnutých, ktorí nemajú tak dostupné služby ako v iných krajinách.

Slovensko investuje jedno z najnižších percent HDP na služby pre týchto občanov (0,5% HDP v roku 2009). Sociálny systém na Slovensku totiž nie je natoľko zaťažený vysokým počtom postihnutých, ktorí vyžadujú inštitucionálnu starostlivosť, čím sa znižujú celkové náklady na služby poskytované týmto občanom. Dochádza však k slabým investíciám do ľudského kapitálu zdravotne postihnutých, čím sa minimalizujú ich možnosti pracovať a celkovo sa integrovať do spoločnosti. Zoznam peňažných príspevkov na kompenzáciu občanov s ťažkým zdravotným postihnutím nájdete tu.


4.7. Dlhodobá starostlivosť


Problematika dlhodobej starostlivosti veľmi úzko súvisí s demografickou zmenou a so stále narastajúcim podielom populácie v bohatých krajinách, ktorí vyžadujú dlhodobú starostlivosť, najmä kvôli predlžovaniu priemernej dĺžky života.

Pri dlhodobej starostlivosti sa vychádza z predpokladu, že zdravotne postihnutý človek ju bude potrebovať dlhý čas, možno doživotne, čím sa líši od akútnej starostlivosti (akou je napríklad pobyt v nemocnici kvôli úrazu a podobne). Dlhodobá starostlivosť môže prebiehať v domácnosti dlhodobo postihnutého, v rámci komunity, domovov starostlivosti alebo prostredníctvom asistovaného bývania.

Historicky poskytovali dlhodobú starostlivosť rodiny v rámci dvoj- alebo trojgeneračných domácností. Keďže počet rodinných príslušníkov žijúcich v jednej domácnosti klesá a priemerná dĺžka života rastie, začala sa dlhodobá starostlivosť postupne prenášať na štát a charitu. Takáto starostlivosť je dnes do veľkej miery nevyhnutnosťou, hoci z mnohých dôvodov nikdy nebude schopná nahradiť domáce prostredie zdravotne postihnutých a starostlivosť vlastných rodinných príslušníkov. Dve analýzy dlhodobej starostlivosti z perspektívy sociálnej práce nájdete tu a tu.

Tabuľka 4.5: Formálna a neformálna dlhodobá starostlivosť a jej oblasti

Tabulka_Zdravotna_Starostlivost.png

Zdroj:  Repková, K. a kol. 2010a, s. 99, vlastné spracovanie


4.7.1. Hlavný problém dlhodobej starostlivosti


Dlhodobú starostlivosť si vyžadujú mladí ľudia s vážnejšími typmi zdravotného postihnutia, ako aj starší ľudia, ktorí ju často potrebujú nielen pre nejaké zdravotné postihnutie, ale aj z dôvodu úbytku síl kvôli prirodzenému starnutiu. Dlhodobá starostlivosť býva spojená s asistovanou dennou starostlivosťou (zabezpečovanou spravidla školeným asistentom), aktivitou domovov sociálnych služieb alebo hospicmi.

Dlhodobej starostlivosti dominuje prirodzený proces starnutia a jeho dôsledky. Nie je prekvapujúce, že krajiny, ktoré majú najväčšiu dlhovekosť a najväčší počet starých ľudí (napríklad Japonsko a niektoré európske krajiny), sa zaoberajú touto témou oveľa intenzívnejšie, pretože sú s ňou spojené narastajúce výdavky. Dlhodobá starostlivosť je veľkou výzvou pre spoločnosť aj preto, že jej nákladnosť neklesá s rastúcim bohatstvom spoločnosti – je totiž náročná na ľudskú prácu, ktorej cena sa zvyšuje s rastom bohatstva.

Tu môžeme vidieť paralelu dlhodobej starostlivosti s vysokým školstvom a zdravotníctvom. Náklady na tieto tri statky majú tendenciu rásť s bohatstvom spoločnosti z dôvodov kombinácie technologického pokroku, demografie a celkovej spoločenskej zmeny. Čím je spoločnosť bohatšia, tým viac ľudí chce mať vysokú školu (a aj ju potrebuje), tým drahšia je zdravotná starostlivosť, lebo sú k dispozícii čoraz drahšie lieky a ľudia sú dlhšie živí (a teda zdravotnú aj dlhodobú starostlivosť dlhšie potrebujú).


4.7.2. Financovanie


Nastavenie financovania dlhodobej starostlivosti je pre tvorcov sociálnej politiky veľmi náročné, najmä nastavenie dostatočnej kompenzácie osoby, ktorá sa stará o postihnutého natoľko, aby bola ochotná túto činnosť vykonávať. V opačnom prípade totiž dochádza k náporu na inštitucionalizovanú starostlivosť, ktorá zbavuje rodinu postihnutého každodenných starostí, znamená však vyššie verejné výdavky.

Problém je v tom, že vzhľadom na spomínané trendy (najmä demografickú zmenu) sa verejné výdavky na poskytovanie týchto služieb neustále zvyšujú a budú ďalej zvyšovať. Spoločnosť sa s tým môže vyrovnať tromi základnými spôsobmi.

1.)    Bude zvyšovať tieto výdavky na úkor iných verejných výdavkov, alebo na úkor zvyšovania daní.

2.)    Bude sa snažiť tieto výdavky nejako obmedziť.

3.)    Prenesie veľkú časť týchto výdavkov na rodiny a jednotlivcov, čiastočne aj preto, že ak ľudia budú platiť viac, budú mať tendenciu menej míňať.

Vo vyspelých krajinách dominovala v 70. a 80. rokoch tendencia k zvyšovaniu výdavkov na starostlivosť na úkor iných výdavkov. Rast výdavkov na úkor iných výdavkov alebo na úkor zvyšovania daní však vo väčšine krajín dospel do bodu, keď už z kombinácie ekonomických a politických dôvodov chýbala ochota alebo schopnosť pokračovať v tejto ceste. Preto neskôr prišli na rad zvyšné dve stratégie – teda limitovanie rastu nákladov alebo presunutie časti nákladov do súkromnej sféry. Samozrejme, v každej krajine táto zmena prebiehala odlišne.

Základnými možnosťami v takejto situácii sú pre tvorcu sociálnej politiky zavedenie finančnej spoluúčasti alebo obmedzovanie ponuky. Problémom tu však je zníženie dostupnosti týchto služieb pre mnohých ľudí, ktorí ich potrebujú s rôznymi ďalšími negatívnymi dôsledkami (vytvorenie prostredia pre korupciu a podobne).

Druhou spomínanou možnosťou je znižovanie jednotkových nákladov, čo znamená poskytnutie služby za rovnaké peniaze väčšiemu počtu ľudí. Táto možnosť je veľmi populárna, pri dlhodobej starostlivosti sú však možnosti znižovania jednotkových nákladov veľmi limitované. V zásade je realizovateľné len dvomi spôsobmi:

  • Znížením štandardu starostlivosti (napríklad zmenšením priestorov na dlhodobú starostlivosť, lacnejším jedlom, obmedzením niektorých služieb...).
  • Znížením kvality poskytovateľov (napríklad znížením mzdy opatrovateľov s tým, že čím nižšiu mzdu budú dostávať, tým menej kvalifikovaní o takú prácu budú mať záujem, čo znižuje kvalitu).

Tretia možnosť – prenesenie časti výdavkov na rodinu a jednotlivcov – naráža na problém veľmi vysokých nákladov spojených s dlhodobou starostlivosťou. Pri posudzovaní ceny totiž musíme vychádzať z kumulatívnej sumy, čo znamená, že povedzme 500 eur (vyše 15 tisíc korún) mesačne po dobu 10 rokov znamená 60 tisíc eur (vyše 1,8 milióna korún). To môže znamenať, že pre chudobnejších ľudí nemusí byť takáto starostlivosť dostupná. Situácii by nepomohlo ani to, ak by presun nákladov na jednotlivcov mal platiť len pre bohatých – jednak percento takých ľudí v spoločnosti je veľmi malé, a okrem toho by takýto systém spôsoboval veľké demotivačné efekty (ochota šetriť, priznávať príjmy a podobne) a nerovnosti (ako nastaviť hranicu, od ktorej je už niekto považovaný za bohatého a má si platiť dlhodobú starostlivosť sám?).

Reálnejšou možnosťou je nastavenie systému tak, aby starších ľudí motivoval prispievať si na starostlivosť z vlastných aktív. Napríklad v Anglicku funguje systém tak, že ak niekto chce podporu štátu pri dlhodobej starostlivosti, musí najprv minúť všetky svoje aktíva (napríklad predať svoj dom). Štát mu potom doplatí potrebné prostriedky. Táto možnosť je síce pre štát veľmi efektívna, ale je extrémne nepopulárna.

V nasledujúcej tabuľke môžeme vidieť, ako vyzerá systém dlhodobej starostlivosti v niektorých krajinách  EU, z hľadiska jeho financovania a využívania.

Tabuľka 4.6: Systémy dlhodobej starostlivosti v krajinách EÚ

Tabulka_dlhodoba_starostlivost.png

Zdroj:  Repková, K. a kol. 2010b, s. 81, vlastné spracovanie

Žiadny zo súčasných systémov nie je nastavený tak, aby sa dokázal vyrovnať s demografickou zmenou. Základná dilema dnes je, koľko z tejto starostlivosti nechať v pôsobnosti verejného sektora aj za cenu narastajúcich výdavkov a znižujúcej sa kvality služieb, a koľko z nej presunúť do súkromného priestoru.



Bibliografia:


Eurostat: Európsky štatistický úrad (2012) [on-line]. [cit. 1.8. 2012]. Dostupný na odkaze: http://www.ec.europa.eu/eurostat 

Landesman, S. (1987). Normalization and Deinstitutionalization of Mentally Retarded Individuals: Controversy and Facts, Washington: University of Washington.

Kaplan, D.(2000). The Definition of Disability. Oakland: World Institute of Disability. Stránka otvorená 26.7.2009, dostupné na odkaze: http://www.iglou.com/accessiblesociety/topics/demographics-identity/dkaplanpaper.htm

OECD. (2003). Disability Programmes in Need of Reform, Paris: OECD.

Repková, K. a kol. (2010a) Dlhodobá starostlivosť o starších ľudí na Slovensku a v Európe. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny. 2010, ISSBN: 978-80-7138-130-3, dostupné na: http://www.ivpr.gov.sk/IVPR/images/IVPR/Interlinks/Interlinks1kniha.pdf

Repková, K. a kol. (2010b) Dlhodobá starostlivosť o starších ľudí na Slovensku a v Európe. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny. 2010, ISSBN: 978-80-7138-130-3, dostupné na:

<http://www.ivpr.gov.sk/IVPR/images/IVPR/Interlinks/DS3.pdf>

Rôzni autori (2009), Správa o sociálnej situácií obyvateľstva Slovenskej republiky za rok 2008, Bratislava: Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny.

WHO (2009). International Classification of Functioning, Disability and Health, World Health Organization, stránka otvorená 19.8.2009, dostupné na odkaze http://www.who.int/classifications/icf/en/

Wikipedia, (2009a). Disability, Wikipedia Online, stránka otvorená 25.7.2009, dostupné na odkaze: http://en.wikipedia.org/wiki/Disability

Wikipedia, (2009b). Elderly Care, Wikipedia Online, stránka otvorená 25.7.2009, dostupné na odkaze: http://en.wikipedia.org/wiki/Elderly_care

Wikipedia, (2009c). Long-Term Care, Wikipedia Online, stránka otvorená 26.7.2009, dostupné na http://en.wikipedia.org/wiki/Long-term_care