Kapitola 3

Sociálna kohézia, chudoba a sociálne vylúčenie

 
V tejto kapitole sa dozviete:


  • Ako môžeme definovať a analyzovať sociálnu kohéziu v spoločnosti.
  • Aké dopady môže mať proces sociálnej stratifikácie.
  • Že sociálny kapitál môže mať pozitívne aj negatívne dôsledky.
  • Prečo sa u nás dlho pojem chudoba vôbec nepoužíval.
  • Aké typy chudoby poznáme a v čom sú úskalia pri ich definovaní a meraní.
  • Ako môžeme chudobu znižovať a ako jej predchádzať.
  • Aké nástroje na boj proti chudobe má sociálna politika k dispozícii.
  • Ako je možné bojovať proti sociálnemu vylúčeniu.

 

3.1. Sociálna kohézia


Definovanie pojmu sociálna kohézia nie je celkom akademicky jednotné, nakoľko existuje viacero rôznych prístupov. Metaforicky sa sociálna kohézia dá pochopiť ako fakt, že spoločnosť alebo komunita drží spolu. Problém s takouto definíciou je, že nám nedovoľuje kritické resp. kvalitatívne zhodnotenie tohto konceptu (Kearns and Forrest, 2000: 996). Druhým, veľmi častým prístupom je nazerať na sociálnu kohéziu cez negatívne dôsledky jej absencie, kde sa na sociálnu kohéziu nazerá ako na protiklad sociálneho vylúčenia (Harloe, 2001: 892). Pri tomto prístupe sa nedostatok sociálnej kohézie definuje ako riziko, že chudobné vrstvy obyvateľstva budú odrezané od zvyšku spoločnosti.

Sociálna politika je jeden z viacerých konceptov, ktorými sa dá opísať pokus o vytvorenie spoločnosti, ktorá by fungovala bez vnútorných rozporov alebo rozdielov narúšajúcich jej fungovanie (Maloutas and Pantelidou Malouta, 2004: 450). Existencia sociálnej kohézie neznamená, že všetky rozdiely v spoločnosti budú odstránené. Rozdiely vyplývajúce z rôzneho príjmu alebo kultúrnych a etnických odlišností sú v rámci tohto konceptu plne akceptované. Sociálna kohézia znamená pokúsiť sa vytvoriť pokojné spolunažívanie komunity s takýmito odlišnosťami znižovaním rozdielov a zaručením sociálnej spravodlivosti takým spôsobom, aby tieto rozdiely nedosiahli neprimerané rozmery a nestali sa základom pre prehlbovanie rozdielov a základom pre nestabilitu v spoločnosti.

Sociálna kohézia má dve základné roviny: vzťahovú a distribučnú. Vzťahová rovina sa zaoberá kvalitou a povahou medziľudských a spoločenských vzťahov. Teda spôsobom, akým jednotlivé časti spoločnosti spolu fungujú, resp. či je medzi jednotlivými zložkami tejto spoločnosti harmónia alebo nejaká forma spoločenského trenia. Distribučná rovina nazerá na spôsob a rozsah distribúcie zdrojov a príležitostí v rámci spoločnosti. Z tohto dôvodu považujeme sociálnu kohéziu za multidimenzionálny koncept, keďže sa jedná o množstvo faktorov a indikátorov, ktoré ovplyvňujú jej výsledný stupeň. Rada Európy má dokonca dvadsať kľúčových oblastí na vyhodnotenie sociálnej kohézie (Federal Ministry for Economic Cooperation and Development, 2012: 4).

Diskusia o efektoch sociálnej politiky a sociálneho zabezpečenia na sociálnu kohéziu je ešte stále relatívne slabo rozvinutá, najmä vo vzťahu k rozvojovým krajinám. Stále neexistuje koherentný a relatívne stabilný koncepčný rámec na analýzu vzťahu medzi sociálnym zabezpečením a úspešnosťou dosiahnutia sociálnej kohézie. Európska Únia vydala v roku 2011 dokument s názvom Fifth Report on Economic, Social and Territorial Cohesion (Piata správa o hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti), v ktorej identifikuje rozdiely medzi regiónmi krajín EÚ a navrhuje zmeny na zmiernenie týchto rozdielov. Problém medzinárodných stratégií v oblasti zvyšovania sociálnej kohézie však tkvie v tom, že vyžadujú koordinovanú snahu štátov, ktorá je v tejto oblasti ťažko dosiahnuteľná. Takisto môže byť problematické navrhnúť riešenia, ktoré by boli univerzálne aplikovateľné, keďže rôzne krajiny majú iné byrokratické systémy a záujmové skupiny, ktoré môžu brzdiť navrhované riešenia. Analýzu vybraných otázok sociálnej kohézie nájdete tu. Problematike sociálnej kohézie v krajinách EÚ sa venuje analýza Márie Vojtkovej. Ciele a stratégiu programu boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu s názvom Europe 2020 nájdete tu.
 

3.2. Sociálna stratifikácia


V spoločnosti existujú skupiny obyvateľstva, ktoré sa v rámci literatúry nazývajú buď sociálne vrstvy alebo skupiny s rôznym socioekonomickým statusom. Sociálne vrstvy sa dajú definovať cez procesné alebo štrukturálne prístupy. Štrukturálny prístup interpretuje sociálnu vrstvu ako sieť daných kategórií, v rámci ktorých sa jednotlivci pohybujú hore alebo dole, zatiaľ čo procesný prístup interpretuje sociálnu vrstvu ako skupinovú identitu formovanú spoločnými zdieľanými skúsenosťami (Wright & Shin, 1988). Štrukturálny prístup k analýze sociálnych vrstiev sa zameriava hlavne na meranie indikátorov socioekonomického statusu ako príjem, zamestnanie, vzdelanie. Weber (1947) rozdeľuje sociálne vrstvy na robotnícku triedu, nižšiu-strednú vrstvu, inteligenciu a vyššiu vrstvu. Procesný prístup k sociálnym vrstvám sa zameriava na to ako sa jednotlivci rozvíjajú, interpretujú a prejavujú svoju identitu vo vzťahu ku konkrétnej sociálnej vrstve (Wyatt-Nichol, Brown, and Haynes, 2011).

Proces tvorby týchto jednotlivých vrstiev sa dá nazvať pojmom sociálna stratifikácia, tzn. proces, ktorým sa jednotlivci zaraďujú a identifikujú s jednotlivými spoločenskými vrstvami. Dva prístupy k identifikácii jednotlivých sociálnych vrstiev, ktoré sú tu spomenuté, majú každý svoju výhodu pri analýze sociálnych vrstiev. Štrukturálny prístup má väčšiu relevantnosť pri opise sociálnej mobility. Sociálna mobilita sa dá definovať ako schopnosť jednotlivých generácií si zvýšiť príjem oproti predošlej generácii a posunúť sa do vyššej spoločenskej vrstvy. Stupeň sociálnej mobility v krajine je ovplyvnený príležitosťami poskytnutými na posun do vyššej sociálnej vrstvy. Nárast takýchto príležitostí môže byť dosiahnutý pomocou štrukturálnej mobility a cirkulačnej mobility. Bok (1996) definuje štrukturálnu mobilitu ako produkt ekonomického rastu, ktorý zahŕňa zvýšenú ponuku príležitostí. Na druhej strane, cirkulačná mobilita je definovaná ako problém férového distribuovania už existujúcich príležitostí v spoločnosti.

Veľmi často sú chudobné vrstvy v spoločnosti segregované nie len na základe ekonomických alebo sociálnych ukazovateľov, ale aj priestorovo v rámci istých mestských častí, ktoré tieto chudobné skupiny obývajú. Toto vytvára ďalší problém pre sociálnu politiku, nakoľko tieto problémy sa často neriešia alebo ignorujú až kým nie je príliš neskoro. Príklady môžeme zobrať z niekoľkých pouličných výtržností akými boli napr. London Riots alebo podobné nepokoje z Parížskych predmestí v rokoch 2005 a 2007. Vďaka týmto, a mnohým ďalším udalostiam sa nám naskytuje možnosť nahliadnuť do takýchto segregovaných komunít, do ktorých často ľudia z vonku nemajú možnosť vidieť. V týchto segregovaných komunitách sa spája chudoba s pocitom opovrhnutia spoločnosťou, ktoré vedú k stigmatizácii susedstiev a komunít, kde títo ľudia žijú, a táto stigmatizácia je postupne zosilňovaná. Takto môže problém segregácie chudoby viesť až k pocitu bezradnosti, ktorý môže byť podnietený až do násilných protestov, do ktorých sa zapojí veľká časť danej komunity. Toto skupinové násilie naďalej podporí stigmu voči tejto časti obyvateľstva.

Pri pohľade na konkrétny príklad Londýnskych nepokojov z augusta roku 2011 je možné vidieť dobrú ilustráciu tohto fenoménu. Keď sa pozrieme na štatistiky Indices of Multiple Deprivation (Index viacnásobnej deprivácie) vidíme, že medzi rokmi 2004 a 2010 došlo k výraznému nárastu miery deprivácie vo viacerých oblastiach Londýna. Pri pohľade na mapu chudoby jednotlivých častí Londýna (Obrázok č. 1) môžeme zistiť, že najhoršie na tom boli oblasti na severe a severovýchode Londýna. Práve sever Londýna, konkrétne štvrť Tottenham, odkiaľ sa London Riots rozšírili na ďalšie oblasti. Následne pohľad na mapu samotných nepokojov ukazuje silnú koreláciu medzi deprivovanými oblasťami a oblasťami, v ktorých mali nepokoje najväčšiu silu (Obrázok č. 2). Navyše, podobne ako v prípade Parížskych nepokojov, aj London Riots mali spúšťací moment v smrti súvisiacej s policajnými zložkami, ktoré zabili 29-ročného Marka Duggana pri pokuse ho zadržať v súvislosti s policajnou operáciou zameranou na potlačenie kriminality. Táto smrť vyvolala protesty v rámci komunity, ktoré viedli k samotným protestom (Rogers, 2012; Guardian, 2011). Taktiež sa môžeme pozrieť na sociálnu stratifikáciu obyvateľstva  v regiónoch Slovenska tu alebo tu. Analýzu charakteristík obyvateľstva s najnižšími príjmami na Slovensku nájdete tu.

 

Obrázok č. 3.1: Úroveň deprivácie v jednotlivých častiach Londýna v roku 2010

 London_deprivation.png

Zdroj: Rogers, S. (2012) ‘Deprivation and poverty in London: get the data’, The Guardian, 12 April 2012, dostupné na http://www.guardian.co.uk/uk/datablog/2012/apr/12/deprivation-poverty-london

 

Obrázok č. 3.2: Oblasti Londýna zasiahnuté nepokojmi London Riots

 London_burning.png

Zdroj: Guardian (2011) ‘UK Riots 2011’, The Guardian, 2011 dostupné na  http://www.guardian.co.uk/uk/london-riots

 

Sociálne byty sú špeciálne náchylné na stigmatizáciu, čo potvrdzujú viaceré kvalitatívne štúdie vykonávané v znevýhodnených komunitách (Hastings, 2004). Cattell (2001) zistil, že stigmatizujúca reputácia má ďalekosiahle a škodlivé následky pre sociálnu sieť v rámci komunity. Stigma v rámci susedstva vytvára podmienky pre pocit osamelosti, oslabujú tvorbu väzieb s ľuďmi mimo komunity, obmedzuje prúdenie informácií smerom ku komunite a zabraňuje vzniku lokálnej spolupráce (Cattell, 2001; tiež Warr, 2005a). Napriek tomu, že dopady tejto stigmy sú jasne viditeľné, procesom stigmatizácie sa venuje menej pozornosti a to vedie k obmedzenému pochopeniu toho, ako efektívne zasiahnuť, aby sa znížili negatívne dôsledky kontraktovania príležitostí, oslabených sociálnych väzieb a nízkeho sebavedomia (Warr, 2005a; Lupton, 2004; Dean and Hastings, 2000).

Regenerácia komunít a pokusy o obnovu chudobných susedstiev vychádzajú z predpokladu, že stigmatizácia chudobných častí sa zmierni dôsledkom zlepšenia kvality bytov alebo vďaka vyššej participácií obyvateľov v rámci komunity (Hastings, 2004). Tento predpoklad je však chybný z dvoch dôvodov. V prvom rade, veľmi často stigma rôznych komunít pretrváva aj napriek pokusom o obnovu a rekonštrukciu. Často preto počuť argumenty, že pri snahe o zmiernenie stigmy je potrebné sa viac zamerať na zmenu stigmatizujúcich obrazov, ktoré sa týkajú práve týchto chudobných štvrtí (Hastings, 2004; Dean, 2000). Druhým dôvodom je fakt, že sú to skôr makroekonomické a spoločenské procesy, ktoré ovplyvňujú vzťahy medzi znevýhodneným obyvateľstvom a zvyškom spoločnosti. Slabé pochopenie vzťahov medzi makro procesmi, ktoré vytvárajú podmienky, v rámci ktorých vznikajú vzťahy medzi chudobným obyvateľstvom a zvyškom spoločnosti, a toho, ako tento širší kontext ovplyvňuje miestnu dynamiku, znižuje efektívnosť pokusov o obnovu ako aj snáh o zmiernenie negatívnych efektov spoločenskej stigmy (Warr, 2005b).

 

Sociálna stratifikácia

Poznámka: Tento text je stručným zhrnutím kapitoly Social Stratification and Social Mobility z knihy A Social History of Twentieth-Century Europe od B. Tomku (kapitola 4, str. 96 - 153).  Ďalšie zdroje sú uvedené na konci textu v bibliografii.

Pojem sociálna stratifikácia označuje proces, v ktorom sa jednotlivci identifikujú s jednotlivými (homogénnymi) spoločenskými vrstvami a zaraďujú sa k určitým sociálnym skupinám. Pohľady na proces stratifikácie sa v priebehu 19. a 20. storočia vyvíjal. Najskôr prevládali tzv. single-factor teórie, ktoré definovali jednotlivé determinanty procesu stratifikácie. Napríklad Karl Marx považoval ekonomické faktory a hospodárske vzťahy za určujúce pri tvorbe sociálnych tried. Naopak, podľa Ralfa Dahrenhorfa závisí rozdelenie obyvateľstva do sociálnych skupín od rozdelenia moci v spoločnosti. V 20. storočí boli single-factor teórie stratifikácie prekonané a nahradili ich modernejšie teórie, ktoré považujú stratifikáciu za multidimenzionálny sociálny fenomén.

Sociálna stratifikácia v Európe v 20. storočí bola najviac ovplyvnená sektorovými zmenami ekonomiky, zmenou distribúcie príjmov v spoločnosti a zmenami v štruktúre zamestnanosti. Vplyvom týchto zmien došlo k transformácii jednotlivých sociálnych vrstiev.

Distribúcia príjmov a Kuznetsova krivka

Vývoj distribúcie príjmov opisuje Kutnetsova krivka, ktorá vyjadruje vzťah medzi stupňom hospodárskeho vývoja a sociálnej nerovnosti (Kuznets, 1955). Krivka má tvar obráteného U a opisuje, ako sa v procese ekonomického vývoja mení distribúcia príjmov a sociálna nerovnosť. Tzv. preindustriálne ekonomiky na nízkom stupni ekonomického vývoja a s nízkou mierou industrializácie sa vyznačujú relatívne rovnomerným rozdelením príjmov a teda nízkou sociálnou nerovnosťou. Čím vyspelejšou sa krajina stáva vplyvom industrializácie, tým viac sa prehlbujú sociálne rozdiely a teda príjmy sú relatívne nerovnomerne rozdelené medzi jednotlivými sociálnymi skupinami. Nárast nerovnosti pokračuje až do určitého zlomového bodu, v ktorom sa distribúcia príjmov opäť začne vyrovnávať (napr. vďaka zvyšovaniu kapacity štátu a sociálnym programom). Vyspelé industriálne spoločnosti sú charakteristické znižovaním príjmových rozdielov, čo môžeme na grafe vidieť ako klesanie obrátenej U-krivky.

V Západnej Európe dochádzalo v priebehu 20. storočia k postupnému vyrovnávaniu príjmových rozdielov. Ešte na začiatku 20. storočia držalo 10% populácie v jednotlivých krajinách 35 - 40% príjmov. Po 1. svetovej vojne sa začala kontinuálne zväčšovať stredná trieda. Hospodársky rast po 2. svetovej vojne priniesol ďalšie zlepšenie životných podmienok a tak sa relatívne príjmové rozdiely naďalej znižovali. Aj vo Východnej Európe došlo po 2. svetovej vojne k rýchlemu vyrovnávaniu príjmových rozdielov, avšak rozdiely sa opäť začali prehlbovať v 70. rokoch. Tento jav je známy pod pojmom obrátená Kuznetsova krivka. Okrem príjmovej nerovnosti sa zvyšovala predovšetkým reálna nerovnosť v spotrebe medzi krajinami východného a západného bloku. Preto najnižšia nerovnosť v 80. rokoch nebola zaznamenaná v socialistických krajinách, hoci ich sociálny systém bol založený na rovnostárskom princípe. Najnižšiu reálnu nerovnosť príjmov a spotreby paradoxne vykazovali škandinávske krajiny vďaka zavedeniu štedrých sociálnych programov. 

Graf 1: Kuznetsova krivka

SAVP_prednasky_prepis.jpg

Zdroj: http://www.wwnorton.com/college/soc/introductiontosociology8/ch/08/analyzingdataexer.aspx

Distribúcia príjmov sa v 20. storočí menila pod vplyvom niekoľkých faktorov. Predovšetkým to boli politické zmeny, teda presun politickej moci a rozdelenie kontinentu na západný a východný blok. Tak isto sa zmenila sociálna politika a významne sa posilnila kapacita sociálneho štátu, čo prispelo k redukcii príjmových rozdielov.  Ďalším determinantom boli zmeny na pracovnom trhu. Vďaka lepšej dospupnosti vzdelania sa neustále zvyšovala vzdelanosť, a to najmä na treťom stupni (univerzity a vysoké školy). V porovnaní so začiatkom storočia začal prevládať počet zamestnancov nad samostatne zárobkovo činnými osobami, živnostníkmi a remeselníkmi. Vyššia produktivita v poľnohospodárstve tak isto umožnila prechod pracovnej sily do lepšie platených sektorov hospodárstva. Demografické zmeny ako napr. nižšia pôrodnosť mali tiež pozitívny vplyv na distribúciu dôchodkov.

Zvrátenie pozitívneho trendu a zastavenie poklesu príjmovej nerovnosti v 70. rokoch bolo zapríčinené redukciou sociálneho štátu a rastom štrukturálnej nezamestnanosti. Negatívny vplyv mali aj zmeny v štruktúre rodiny, keďže sa zvýšil počet rodín s jedným rodičom. Najohrozenejšími v tomto ohľade sa stali najmä slobodné a rozvedené ženy s nízkym príjmom, ktoré samé vychovávajú jedno alebo viac detí.

Zamestnanosť zo sektorálneho hľadiska a štrukturálne zmeny ekonomiky

Ďalším determinantom sociálnej stratifikácie boli v 20. storočí štrukturálne zmeny ekonomiky. Analýza zamestnanosti zo sektorálneho hľadiska nám môže objasniť ako sa menili jednotlivé sociálne skupiny pracovnej sily. Najvýznamnejším trendom bol kontinuálny pokles pracujúcich v agrárnom sektore, ktorý bol badateľný už od začiatku storočia a naplno sa prejavil predovšetkým po 2. svetovej vojne. V krajinách Strednej a Východnej Európy s tradične silným sektorom poľnohospodárstva klesal podiel zamestnaných v tomto sektore pomalšie ako vo vyspelejších európskych krajinách.

Špecifickým znakom v Európe bola výrazna dominancia sekundárneho sektora v polovici storočia. Priemysel sa na určitý čas dokonca stal najväčším sektorom hospodárstva, čo nemá medzi ekonomicky vyspelými krajinami obdobu. (Napr. v USA či Japonsku pred priemyselnou revolúciou prevládal agrárny sektor, ale počas industrializácie sa pracovná sila viac presúvala do sektora služieb, ktorý sa z hľadiska zamestnanosti stal najväčším sektorom ekonomiky a je ním dodnes.) V Západnej Európe v 60. rokoch pracovalo až 40 - 45 % pracovnej sily práve v sektore priemyslu. V komunistických krajinách to bolo ešte viac, v NDR 70. rokoch bolo 50,2 % pracovnej sily zamestnanej v priemysle, v ČSSR v 80. rokoch dokonca 49,4 %. V druhej polovici storočia vplyvom deindustrializácie a reštrukturalizácie priemyslu (najmä ťažkého a textilného priemyslu) stal najväčším sektorom ekonomiky sektor služieb. V Západnej Európe táto transformácia prebiehala postupne už od 60. rokov, vo Východnej Európe od 70. rokov a hlavne po páde komunizmu v 90. rokoch. V 80. rokoch v Západnej Európe bola absolútna väčšina pracovnej sily zamestnaná v sektore služieb (okrem Írska, stredomorských krajín a komunistických krajín).

V priebehu 20. storočia sa tiež menil podiel živnostníkov a zamestnancov na pracovnom trhu. Počet živnostníkov a SZČO kontinuálne klesal kvôli zmenšovaniu poľnohospodárskeho sektora. Vplyvom koncentrácie priemyslu a transformácia obchodu došlo k „miznutiu“ malých obchodov a rušeniu remeselných činností. V Západnej Európe bol podiel živnostníkov na pracovnej sile na začiatku 20. storočia 20 %, no na konci storočia už menej ako 10 %. Vo komunistických krajinách došlo k zoštátneniu a kolektivizácii súkromného majetku a živnosti (až na pár výnimiek) prakticky zanikli. K rastu celkovej zamestnanosti prispel aj pokles neplatenej práce v domácnosti a vyššia zamestnanosť žien. Čo sa týka vnútorných zmien v štruktúre zamestnanosti, v 20. storočí začali prevládať administratívni pracovníci nad robotníkmi, pretože vplyvom štrukturálnych zmien ekonomiky nastal posun od manuálnej práce k duševnej práci.

Sociálne triedy v Európe v 20. storočí

Tranformáciu v rámci jednotlivých sociálnych tried v Európe môžeme zhrnúť nasledovne. Vyššia vrstva sa významne zmenšila, keďže 2. svetová vojna prakticky znamenala „koniec“ aristokracie v Európe. Straty utrpeli aj priemyselníci, bankári a podnikateľské elity, keďže do firmiem sa vo veľkom začal zavádzať profesionálny manažment do firiem. Naopak, stredná vrstva sa významne posilnila v celej Európe, najmä však v západnej časti kontinentu vo vyspelejších krajinách. Tvorili ju prevažne malí podnikatelia, slobodné povolania a zamestnanci, ktorých počet sa výrazne zvýšil. Vo Východnej Európe a Škandinávskych krajinách bola stredná vrstva tradične malá a nerástla tak ráchlo ako vo vyspelejších krajinách. Nižšia vrstva stratila presunom pracovnej sily z agrárneho sektora do priemyselnej výroby a sektoru služieb. Táto časť populácie sa zaradila do nižšej strednej a strednej triedy. Vplyvom rastúcej životnej úrovne, emancipácie žien, rastu reálnych príjmov a budovaním sociálnej siete došlo k vyźnamnému prehlbovaniu rozdielov v rámci tejto triedy. Dlhodobá nezamestnanosť a prehlbovanie chudoby prispeli ku koncu 20. storočia k vzniku novej sociálnej triedy, tzv. underclass. Zaraďujú sa do nej najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva s nízkou vzdelanosťou, často sú medzi nimi migranti, ktorý do Európy prichádzajú z chudobných krajín a nevedia sa zaradiť do spoločnosti.

  

3.3. Sociálny kapitál


Sociálny kapitál je považovaný za jednu z kľúčových dimenzií sociálnej kohézie. Pod pojmom sociálny kapitál sa rozumie existencia systému sociálnych sietí a väzieb, ktoré sú založené na spoločných normách, hodnotách, viere, vedomostiach a porozumení. Existuje viacero autorov, ktorí sa venujú efektom sociálneho kapitálu v spoločnosti. Rôzne definície sociálneho kapitálu ho definujú buď ako spoločenskú dôveru, vzťahy v rámci komunity alebo aj ako podporu konkrétnym politickým názorom a od toho tiež závisí ako sa sociálny kapitál meria. Pri práci s týmto pojmom sa preto budeme snažiť o širšie pochopenie tohto konceptu – sociálny kapitál zahŕňa na jednej strane kvalitu sociálnych väzieb jednotlivca, skupiny alebo spoločnosti a prostriedky, ktoré uľahčujú fungovanie v rámci spoločenských väzieb. Sociálny kapitál sa môže prejaviť vo forme finančnej podpory a pomoci v rámci komunity, ktorá môže zvýšiť schopnosť komunity zdieľať svoje zdroje a prispieť k zvýšenej životnej úrovni členov tejto komunity. Sociálny kapitál môže tiež pomôcť jednotlivcom udržať alebo zvýšiť ich ekonomický status a tým zvýšiť ich šancu sa podieľať na kultúrnych alebo iných spoločenských aktivitách.

Jeden z najdôležitejších filozofov myšlienky sociálneho kapitálu bol Pierre Bourdieu, ktorý sa zaslúžil o rozšírenie a rozvinutie teórie sociálneho kapitálu. Bourdieu (1977, 1983 a 1986) opisuje sociálny kapitál ako potenciálne zdroje, ktoré pochádzajú zo sociálnych väzieb a z komunity, ktorej je dotyčná osoba súčasťou. James Coleman (1988), ďalší z významných teoretikov sociálneho kapitálu, nazerá na sociálny kapitál ako na viacero faktorov, ktoré pomáhajú jednotlivcom so silnými sociálnymi väzbami. Coleman poukázal na to, že vyššia úroveň sociálneho kapitálu viedla k nižšej miere predčasného ukončenia školskej dochádzky. Na základe týchto zistení Coleman tvrdí, že sociálny kapitál je jeden z kľúčových faktorov pri formovaní ľudského kapitálu u detí ako aj dospelých (Coleman, 1994: 300). Tretím a zrejme aj najznámejším teoretikom sociálneho kapitálu je Robert Putnam, ktorého preslávila jeho kniha Bowling Alone, v ktorej poukazoval na pokles sociálneho kapitálu v USA od skončenia Druhej svetovej vojny. Putnam navrhuje niekoľko spôsobov zvýšenia sociálneho kapitálu: kurzy občianstva, povinné komunálne práce, atď. Sociálny kapitál môže byť tiež odrazom osobnostných kvalít ako sociabilita alebo sociálne zručnosti (Putnam, 2000).

Príklady ako sociálny kapitál môže napomáhať fungovaniu komunity vo viacerých smeroch. Silný sociálny kapitál sa ukázal byť nápomocný v rámci znevýhodnených komunít, kde väzby v rámci náboženských komunít v San Antoniu pomáhali ľuďom pri hľadaní práce prostredníctvom projektu QUEST. Podobne sa sociálny kapitál využíva pri podpore environmentálnych projektov týkajúcich sa znečisťovania podzemných vôd v americkom Rockforde. Tieto projekty fungujú vďaka vysokej úrovni spoločenskej dôvery, ktorá umožnila ich vznik a vytvorila priestor na skvalitnenie života v daných komunitách (Civic Renewal Movement, 2012).

Proces tvorby a udržiavania kontraktu medzi štátom a spoločnosťou je súčasťou procesu budovania štátu. Budovanie štátu môžeme definovať ako cielenú aktivitu na vytvorenie kapacity, inštitúcií a legitimity štátu vo vzťahu k efektívnemu politickému procesu na negociovanie požiadaviek medzi štátom a spoločenskými skupinami (OECD, 2008: 14). Systém sociálnej ochrany je často považovaný za základ tohto kontraktu medzi štátom a spoločnosťou a môže slúžiť ako efektívny inštrument na posilnenie legitimity štátu. Konkrétne napr. poskytovanie priamej finančnej podpory chudobným a sociálne vylúčeným skupinám spoločnosti môže pomôcť vytvoriť dôveru voči verejným inštitúciám. Odstraňovanie spoločenskej fragmentácie môže pomôcť vytvoriť priestor pre efektívnu sociálnu politiku a potrebné reformy. Systém sociálnej ochrany môže tiež pomôcť mierovým úsiliam v oblastiach konfliktu posilnením sociálnej kohézie, zmiernením napätia a utrpenia a predchádzaním sociálnym nepokojom (Thum and Beblavý, 2012).

 

3.3.1. Klientelizmus


Nárast klientelizmu nie je obrazom existencie tradičných hierarchických spoločenských štruktúr, ale odpoveďou na ich rozpad v spoločenskom kontexte, kde jednotlivci majú pocit samoty a izolácie bez možnosti prístupu k politickému a ekonomickému centru klasickými spôsobmi pomocou trhu, politických inštitúcií alebo vymožiteľnosti práva. Klientelizmus sa vyvinul ako súčasť moderného štátu ako mechanizmus pre jednotlivé sociálne skupiny na prístup k spoločenským zdrojom v čase rozpadu tradičných inštitúcií (Roniger and Günes-Ayata, 1994: 24). Klientelizmus je preto rozšírenejší v časoch relatívneho nedostatku, keď rôzne sociálne skupiny musia bojovať o existujúce zdroje, čo vedie k nedôvere v spoločnosti mimo vlastnej rodiny a tvorbe patronátu medzi politikmi a jednotlivými spoločenskými skupinami. Skupiny napojené na politické strany alebo konkrétnych jednotlivcov, ktoré majú prístup k týmto zdrojom, zneužívajú svoju pozíciu a dokážu benefitovať na úkor ostatných.

Klasická forma klientelizmu je dvojčlenná, založená na osobnom vzťahu fungujúcom na princípe závislosti. Avšak s vývojom politických inštitúcií ako napr. politických strán a centralizovanej administratívy, klientelistické vzťahy vytvorili komplexnejšiu, pyramídovú formu klientelizmu. Existuje mnoho príkladov takýchto klientelistických strán. Mexická strana PRI (Institutional Revolutionary Party) je považovaná za jeden z najlepších príkladov (Purcell, 1981; Cornelius, 1996; Hallin & Papathanassopoulos, 2002). Je známa upravovaním volebných výsledkov. Napríklad od roku 1929 do roku 1982 vyhral prezident o viac než 70%.

 

3.4. Chudoba


„Chudoba“ je emocionálne nabité slovo, čo je jeden z dôvodov, pre ktorý sa na Slovensku až donedávna používalo v diskusii o verejnej politike len málo. Keď sa však hovorí o ľuďoch v hmotnej núdzi, je to len technokratický ekvivalent – chudoba je poctivejší, menej zakrývajúci pojem. Hmotná núdza totiž zdôrazňuje „hmotnosť“, teda materiálne zabezpečenie, a núdza znamená nedostatok.

Vysvetlenie snahy vyhnúť sa používaniu slova chudoba je jednoduché – na Slovensku je pojem chudoba zahanbujúci. Málokto si je ochotný priznať, že je chudobný. Chudoba je teda pre jednotlivca stigmatizujúci stav (čo však platí oveľa menej na celoštátnej alebo medzinárodnej úrovni – napríklad chudobný Východ oproti bohatému Západu, kde chudoba nie je vnímaná ako dôvod na zahanbenie). 

Pojem chudoby sa na Slovensku začal používať až v posledných rokoch, pretože k nám bol importovaný počas diskusie o vstupe krajiny do Európskej únie. Na Západe sa však pojem chudoba vo verejnom diskurze bežne používa už dávno.


3.4.1. Dva typy chudoby


Prístupy k definovaniu chudoby sa vyvíjajú dlhodobo. Spočiatku bola chudoba definovaná ako nedostatok ošatenia, potravy či domova, čím neboli naplnené základné životné potreby. Ako však počet ľudí, pociťujúcich tento nedostatok základných životných potrieb klesal a nároky ľudí ohľadom materiálnych potrieb začali rásť, menil sa aj pohľad na chudobu. Dnes je o nenaplnenie svojich základných životných potrieb presvedčených 10 až 20 percent populácie v najvyspelejších štátoch sveta.

Jasné definovanie chudoby a korektné narábanie so štatistikami zohrávajú významnú úlohu pri nastavení sociálnej politiky. Dobré nastavenie kritérií chudoby (ktoré vôbec nie je jednoduché) je veľmi dôležité, ak majú byť tvorcovia sociálnej politiky schopní nastaviť nástroje svojej politiky tak, aby dokázali pomôcť ľuďom, ktorí to najviac potrebujú a nie len dodávať ďalšie zdroje tým, ktorí majú štandardne nezmerateľné príjmy a dokážu viesť plnohodnotný život aj bez pomoci štátu.

Pri definovaní chudoby spravidla vychádzame zo základného delenia na absolútnu a relatívnu chudobu, pričom tieto pojmy vychádzajú z dvoch odlišných prístupov k jej chápaniu.


3.4.2. Absolútna chudoba


Pojem absolútnej chudoby vychádza z predpokladu, že existuje akýsi minimálny balík životného štandardu, bez naplnenia ktorého môžeme hovoriť o chudobe. Ide spravidla o naplnenie základných ľudských potrieb, ako sú strava, prístrešie či odev, ktoré plnia biologickú a kultúrnu funkciu. Môžeme ich nazvať univerzálnymi minimami (strava – kalorické štandardy, prístrešie – klimatické podmienky), pričom na definovanie primárnych potrieb môžeme vychádzať napríklad z populárnej Maslowovej hierarchie potrieb.

Tabuľka 3.1: Hierarchia potrieb podľa Maslowa

Zdroj: Maslow (2009).

Absolútna chudoba nie je absolútna preto, že by sme vedeli určiť nejakú objektívnu hranicu chudoby, vyjadrenú konkrétnou hodnotou príjmu – táto hranica sa líši v každej krajine už len kvôli odlišným cenovým hladinám. Napriek tomu sa však veľmi často používa takzvané „globálne minimum“, teda hranica chudoby, používaná Svetovou bankou – podľa jej definície znamenali 2 americké doláre na deň a osobu chudobu, a menej ako 1 americký dolár na deň a osobu tzv. „hlbokú chudobu“. Svetová banka zmenila definíciu hlbokej chudoby v roku 2005 a určila novú hranicu na úrovni 1,25 amerického dolára na deň na základe nového vyhodnotenia nákladov na život v najchudobnejších krajinách sveta.

Tabuľka 3.2: Absolútna chudoba vo svete.

*zmena definície hranice hlbokej chudoby na 1,25$ na deň

Zdroj: Inequality Watch (2012); World Bank Data (2012); World Bank (2010)

Absolútnu chudobu sa väčšinou snažia definovať aj jednotlivé krajiny pre účely domácich meraní. Napríklad v USA sa od 60. rokov minulého storočia počítajú ceny tovarov, tvoriacich nutrične vyvážené jedlo a ich podiel na hodnote spotrebného koša. Chudobný je podľa tejto metodiky ten, kto musí na základné potraviny (nutrične vyvážené jedlo) vynakladať väčšiu časť svojho príjmu, než je určená hodnota.

Vysvetlime si to na nasledovnom príklade: ak na nutrične hodnotné jedlo potrebujeme 300 dolárov na mesiac a priemerný človek dáva 30% zo svojho spotrebného koša na potraviny, ľudia s príjmom pod 1000 dolárov sú považovaní za chudobných. Samozrejme, chudobný človek uprednostní veci, ktoré nevyhnutne potrebuje (takže strava predstavuje napríklad 50% z koša a na prežitie mu stačí príjem 600 dolárov).

Ďalší spôsob merania chudoby spočíva v tom, že spoločnosť si definuje svoje minimum potrieb, a každého, kto naň „nedosiahne“, považuje za chudobného. Definuje sa teda akýsi kôš základných tovarov a služieb, ktorý umožňuje sledovať aj vývoj – podľa počtu ľudí, ktorí si nemôžu tento základný „kôš“ dovoliť, môžeme hovoriť o tom, či sa situácia zlepšuje alebo zhoršuje. Ak je kôš definovaný v sumách peňazí, v nasledujúcich rokoch sa jeho hodnota len upraví podľa hodnoty inflácie (indexovanie) a kôš sa nemusí prácne prepočítavať.

Nevýhodou takéhoto indexovania však je, že hodnota základného „koša“ sa môže zvyšovať alebo znižovať kvôli rôznej miere inflácie rôznych tovarov. Napríklad, na Slovensku sme dlhé obdobie mohli pozorovať pomalší rast ceny potravín v porovnaní s celou infláciou, a naopak, ceny energetiky rástli rýchlejšie ako celá inflácia, čo malo za následok, že váha potravín výrazne klesla a náklady na bývanie všeobecne vzrástli. Takéto pohyby v štruktúre nákladov domácností však majú dôsledky pre chudobu rodín rôznej štruktúry. Ak napríklad predpokladáme, že náklady na bývanie sú fixné, viac ľudí v domácnosti nemusí znamenať vyššie výdavky, pretože na každého ďalšieho člena domácnosti už pripadá menšia časť nákladov než na prvého. Ale pri variabilných nákladoch – napríklad na stravu či hygienické potreby – už platí, že viac členov domácnosti znamená výrazne vyššie náklady. Ak teda rýchlo stúpajú fixné náklady (napríklad na bývanie), chudobou štatisticky môžu byť vo väčšej miere ohrozené menšie domácnosti, kde sa náklady rozkladajú na menší počet členov. Ak by naopak rýchlejšie rástli variabilné náklady (napríklad na stravu), zvyšuje sa riziko chudoby aj na početnejšie domácnosti. Analýzu problematiky bývania chudobných a sociálne vylúčených v bratislavskej časti Petržalka nájdete tu.

Samozrejme, tieto štatistiky majú tiež problémy s identifikáciou vlastnej výroby (pestovanie vlastnej úrody a pod.), ktorá je silne rozvinutá v chudobnejších oblastiach sveta a vo výraznej miere obyvateľov živí. Nezamestnaný, ktorý žije len z dávok, bude štatisticky patriť medzi najchudobnejších napriek tomu, že sa živí z vlastnej záhradky a výmenným obchodom medzi ostatnými záhradkármi. K dispozícii má však viac prostriedkov, než štatistika zachytí.

Aj majetok môže veľmi oslabiť výpovednú hodnotu tejto štatistiky. Ak totiž niekto vlastní veľký dom alebo lukratívny pozemok, nie je možné ho považovať za chudobného, aj keď je momentálne nezamestnaný alebo dôchodca, hoci jeho príjmy naznačujú, že medzi chudobných patrí.

Preto sa v mnohých krajinách na identifikáciu chudobných používa skôr pohľad na kombináciu aktív (čo majú) a ako žijú (najmä aké potraviny konzumujú a aké oblečenie nosia).

Okrem týchto metodologických problémov má úsilie nájsť hranicu chudoby ešte jedno úskalie – neexistuje životné minimum naprieč časom a priestorom. Spoločenské štandardy toho, čo sa považuje za životné minimum, sa totiž vyvíjajú a dnes sú napríklad mobilný telefón, farebný televízor alebo DVD prehrávač považované za súčasť bežného štandardu, kým ešte pred niekoľkými rokmi to boli luxusné tovary. Vývoj úrovne životného minima na Slovensku od roku 2007 nájdete tu.

Je teda zrejmé, že absolútne indikátory chudoby neukazujú jadro problému. V bohatšej časti sveta nikto neumiera pre to, že by nemal čo jesť, alebo že by nemal prístrešie. Z hľadiska absolútnych indikátorov teda napríklad v Európe nikto nie je chudobný. Napriek tomu by však asi len málokto súhlasil s tým, že tu problém chudoby neexistuje.


3.4.3. Relatívna chudoba


Koncept absolútnej chudoby ukázal, že je ťažké definovať základný štandard, pretože sa líši medzi rôznymi spoločnosťami a dokonca sa v rámci jednej spoločnosti líši aj v čase. Aj preto sa na chudobu často nazerá nie ako na niečo objektívne merateľné, ale kontextuálne – chudobou je teda to, čo ľudia v danej spoločnosti za chudobu považujú (spoločenská podmienenosť). Inými slovami, chudoba v tomto chápaní nie je funkciou biologických potrieb, ale mierou všeobecného štandardu a definície výraznej odchýlky od tohto štandardu.

Existujú jednoduché indikátory relatívnej chudoby, vychádzajúce zo štatistického rozvrstvenia príjmov v danej krajine. Pre definovanie hranice chudoby sa potom používajú rôzne algoritmy, založené na určení percentuálneho podielu ľudí, ktorí nedosahujú určený podiel z mediánového (stredného) príjmu v krajine. Európska únia určila hranicu 60%, čiže ten, koho príjem je nižší ako 60% príjmu „človeka v strede“ (mediánu), sa považuje za chudobného. Indikátor chudoby zisťuje, koľko percent obyvateľov je pod touto hranicou, pričom treba dodať, že 60-percentná hranica je výsledkom politického konsenzu, nie objektívne danou hranicou.

Toto meranie relatívnej chudoby je vhodné najmä na porovnávanie nie veľmi dynamických spoločností, ktoré sú navyše na porovnateľnom stupni rozvoja. Naopak, nevýhodou tejto metódy je, že ide de facto o meranie príjmovej nerovnosti, a to môže za istých okolností viesť k veľkým skresleniam. Na vysvetlenie nám môže poslúžiť príklad. Ak porovnajú svoje indikátory povedzme Nemecko a Francúzsko, ktoré sa socioekonomicky menia len veľmi pomaly, má toto porovnanie istú výpovednú hodnotu. Ak však porovnáme spoločnosti, ktoré sú na úplne inom stupni rozvoja, alebo sa jedna z nich dynamicky mení, dochádza k skresleniu. Podľa tohto ukazovateľa je potom napríklad v Bulharsku nižšia chudoba ako vo Veľkej Británii, pretože Bulharsko má menej ľudí pod 60 percentami svojho mediánu, kým Veľká Británia má tento podiel jeden z najvyšších v Európe.

Ďalšiu nevýhodu tohto prístupu môžeme vidieť pri pohľade na jednu dynamicky sa meniacu krajinu v čase. Dobrým príkladom je Írsko. V 90. rokoch minulého storočia zažilo hospodársky boom, ktorý znamenal aj zlepšenie životnej úrovne takmer každého Íra. Napriek tomu však indikátor relatívnej chudoby (nastavený ako nedosiahnutie určitého percenta mediánového príjmu) ukazuje, že v Írsku sa chudoba výrazne prehĺbila. Znamená to však len toľko, že hoci írska spoločnosť išla ako celok materiálne výrazne dopredu, niektorá jej časť napredovala rýchlejšie než iná. Veľkým rizikom tohto prístupu pre spoločnosť teda môže byť vysielanie signálu, že takýto hospodársky úspech je vlastne neúspechom, čo je z hľadiska budúcnosti krajiny neproduktívne. Ak pre nič iné, tak z toho dôvodu, že nerovnosti sa ľahšie riešia  v rýchlo meniacej sa a ekonomicky (hoci aj nerovnomerne) napredujúcej krajine ako je Írsko než v takej, ktorá stagnuje.

Iný problém výpovednej hodnoty tohto indikátora (určujúceho percento ľudí, žijúcich v relatívnej chudobe) vyplýva z jeho jednoduchosti. Ak je v nejakej krajine veľmi veľa ľudí vo veľmi hlbokej chudobe (takí, ktorí nemajú z čoho žiť, ako napríklad časť slovenských Rómov) a okrem nich už len prosperujúci zvyšok spoločnosti, môže na tom štatisticky byť takáto krajina rovnako ako iná, kde nikto nežije v naozaj hlbokej chudobe, ale veľa ľudí žije na úrovni blízko hranice chudoby. Inými slovami, indikátor neberie do úvahy hĺbku chudoby a z tohto hľadiska znižuje výpovednú hodnotu údaju o chudobe v konkrétnej krajine.

Preto existujú aj ďalšie indikátory, napríklad indikátory hĺbky chudoby, ktoré merajú nielen počet ľudí „pod čiarou“, ale aj ich vzdialenosť od tej hranice, čo tvorcom sociálnej politiky umožňuje napríklad odhadnúť náklady na to, aby človeku pomohli a vytiahli ho nad definovanú hranicu chudoby.


3.4.4. Meranie chudoby – príjem verzus spotreba          


Chudobu zvyčajne meriame prostredníctvom dvoch veličín, a to podľa:

-          Príjmu.

-          Spotreby.

Objektívnejšie výsledky prináša meranie chudoby prostredníctvom spotreby, a to napriek tomu, že meranie príjmov je spravidla jednoduchšie než meranie spotreby. Na vysvetlenie postačí jednoduchý príklad: Ak niekto 4 roky zarába a šetrí, aby každý 5. rok mohol žiť z úspor, podľa štatistiky, merajúcej príjem bude každý 5. rok chudobný. Ak sa meria spotreba, k tomuto skresleniu nepríde – jeho spotreba sa totiž nijako výrazne nezmení ani v čase, keď bude bez príjmu, pretože bude žiť z úspor.

Je pravda, že v moderných bohatých spoločnostiach v priemere nebýva výrazný rozdiel medzi týmito dvomi ukazovateľmi – a to najmä pre rozšírenosť peňažnej výmeny, kedy si len veľmi málo statkov vyrobíme sami alebo získame výmenou. V chudobnej spoločnosti, v ktorej hrajú dôležitejšiu úlohu nepeňažné príjmy (kto sa živí poľnohospodárstvom, dopestuje si napríklad aj pre seba, sa meranie chudoby tzv. príjmovou metódou stáva nepresným a čím chudobnejšia je skúmaná krajina, tým menej je príjmová metóda použiteľná. Z týchto dôvodov sa pri meraní chudoby používajú metódy, založené na meraní spotreby.

Ďalšou metodologickou otázkou je, ako porovnávať domácnosti s rozličným počtom členov. OECD napríklad používa takzvanú ekvivalenčnú škálu, ktorá vychádza z „ceny“ ďalšieho člena domácnosti – vychádza z toho, že byť osamelým človekom je oveľa drahšie ako s niekým žiť a zdieľať „fixné náklady“ na fungovanie domácnosti.


Výskyt chudoby na Slovensku


Z hľadiska výdavkov na sociálnu ochranu a boj proti chudobe patrí Slovensko v rámci Európy medzi krajiny s podpriemernou mierou výdavkov na sociálnu ochranu, kým ostatné krajiny V4 sa spomedzi nových členských krajín najviac približujú starým členským štátom EÚ v miere financovania sociálnej ochrany.

Slovensko však v posledných rokoch zaznamenalo v tejto oblasti významné zmeny. Ešte v roku 1999 patrilo medzi krajiny s vyššou mierou financovania sociálnej ochrany a výdavky na túto oblasť tvorili až 20,2% HDP (podrobnú analýzu chudoby na Slovensku v 90. rokoch nájdete tu). V roku 2006 však tento podiel klesol na úroveň 15,9% HDP vďaka reformám Dzurindových vlád, ktorých smerovanie nebolo naplno zvrátené ani po zmene vlády po voľbách roku 2006.

Slovensko je zaujímavé aj tým, že dôchodky tu ovplyvňujú pokles chudoby výraznejšie ako v starých členských štátoch. Dôchodky však tvoria významný nástroj pre redistribúciu príjmov vďaka relatívne vysokým povinným odvodom do druhého piliera. Vo všeobecnosti však Slovensko patrí spolu s Bulharskom do skupiny krajín, kde majú výdavky (bez vplyvu dôchodkov) na sociálnu ochranu priemerný vplyv na pokles chudoby v krajine, ako vidno aj v tabuľke 3.3.

Tabuľka 3.3: Riziko chudoby a vplyv sociálnych transferov, 2006.

Zdroj: autor na základe údajov z Eurostat (2012)

Slovensko z hľadiska výskytu relatívnej chudoby patrí k lepším krajinám (v roku 2005 žilo pod 60 percentami mediánu len 12 percent ľudí), čo znamená najmä vysokú mieru rovnosti a nie absenciu problému hlbokej chudoby. Nižšiu mieru relatívnej chudoby majú nordické krajiny (Dánsko, Švédsko) a niektoré susedné krajiny. Vyššiu mieru relatívnej chudoby má napríklad Poľsko, Francúzsko, Nemecko, najvyššiu má Veľká Británia a Írsko. Štatistiky OECD o príjmovej rovnosti môžete nájsť tu.

V roku 2003 sa boj proti chudobe stal jednou z priorít vtedajšej slovenskej vlády, ktorá dovtedajší sociálny systém považovala za jednu z hlavných príčin existencie dlhodobej chudoby na Slovensku. Zmeny, ktoré vláda zaviedla po tomto roku, spôsobili pokles rizika chudoby na nižšiu úroveň ako v susedných krajinách. Postupne dochádzalo k poklesu rizika chudoby na Slovensku aj v priebehu roku 2006.

Do roku 2006 teda bola slovenská vláda pri znižovaní rizika chudoby relatívne úspešná. V oblasti starostlivosti o nezamestnaných však Slovensko až také úspešné nie je, pretože až 38,4% všetkých nezamestnaných je ohrozených chudobou (prevažne muži). Navyše, ani relatívne úspechy v boji proti chudobe neznamenajú, že tento problém celkom vymizol. Podľa údajov z roku 2007 si až 58,8% domácností nedokáže zaplatiť týždennú dovolenku a 12,6% domácností nemá zabezpečené teplo vo svojej domácnosti (Pauhofová, 2007).  

V súčasnosti dosahuje úroveň chudoby 13% obyvateľstva, pričom najväčší podiel tvoria nezamestnaní (42,6%) a viac početné rodiny - rodiny s troma a viac závislými deťmi (32,6%). Podľa typu domácností sú na Slovensku chudobou najviac ohrozené domácnosti s dvoma dospelými a troma či viac deťmi, a tiež neúplné domácnosti. Štúdiu o miere chudoby v slovenských regiónoch a okresoch si môžete prečítať tu.

Chudoba_aktivita.png

Chudoba_domacnost.png
Zdroj: Zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach domácností: EU SILC 2011, at: http://portal.statistics.sk/files/eu-silc-2011.pdf, vlastné spracovanie

Na Slovensku sú na základe pohlavia chudobou najviac ohrozované ženy (13,1%). Najväčšie odchýlky možno badať vo vekových kategóriách 0-17 rokov, kde sa vyskytuje najvyššia miera rizika chudoby (21,2%) a vo vekovej kategórii 65 a viac, kde je miera rizika chudoby najnižšia (6,3%), čo však môže byť spôsobené nižším zastúpením mužov v tejto kategórii.

Miera rizika chudoby podľa veku a pohlavia podľa výsledkov EU SLIC 2011 v %

Vekové kategórie

0-17 rokov

18-24 rokov

25-49 rokov

50-64 rokov

65 a viac

spolu

spolu

21,2

14,8

12,6

10,6

6,3

13

muži

20,2

14,3

12,7

10,4

3,4

12,8

ženy

22,2

15,4

12,4

10,7

8,2

13,1

Zdroj: EU SILC 2011, vlastné spracovanie

Budúce znižovanie chudoby na Slovensku je závislé od budúceho hospodárskeho rastu, zmien v štruktúre spoločnosti a rodiny, a tiež od podoby sociálnej politiky.

 

3.5. Ako zabrániť chudobe


Sociálny štát by mal zabezpečovať najmä distribúciu príjmov počas celého obdobia života a isté prerozdelenie príjmov medzi bohatých a chudobných. V živote sú situácie, pri ktorých sa bez pomoci štátu chudobe prakticky nedá predísť – napríklad odchod do starobného dôchodku. Ak je však reč o ľuďoch v produktívnom veku (15 - 64 rokov), neexistuje jednoznačná teória o tom, čo prispieva k chudobe. Napriek tomu pri skúmaní tejto otázky môžeme vychádzať z niekoľkých základných zistení:

1.)    Zamestnanosť znižuje chudobu.

Zamestnanosť je jedným z kľúčových liekov proti chudobe aj proti sociálnemu vylúčeniu, pretože zamestnaný človek sa spravidla viac integruje do spoločnosti. Ak nevzniká dostatok málo platených miest, môže to spôsobovať problém s prácou pre nízko kvalifikovaných ľudí. Ak si však prácu nájdu, znamená to spravidla vymanenie sa z chudoby.

Vytvorenie veľkého množstva nízko platených miest nie je dokonalé riešenie, ale cesta von z chudoby je takto oveľa jednoduchšia – na čo je dôležité pamätať napríklad pri určovaní sumy minimálnej mzdy.

2.)    Vzdelanie je dôležité.

S vyšším vzdelaním je spojená vyššia šanca sa zamestnať a dosiahnuť väčší príjem, čo potvrdzujú napríklad aj slovenské štatistiky – až približne polovicu zo všetkých nezamestnaných tvoria ľudia len so základným vzdelaním a naopak, ľudia s vysokoškolským vzdelaním majú výrazne vyšší príjem ako ľudia bez neho. Vývoj nezamestnanosti absolventov môžeme nájsť na stránkach Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.

Problémom býva:

a.)    dostupnosť vzdelania (napríklad v prípade rómskej populácie).

b.)    motivácia a vôľa.

c.)    schopnosti.

Veľká časť verejnej politiky sa zaoberá tým, ako každému zabezpečiť rovnaký prístup k verejným službám (napríklad aj k vzdelaniu) bez ohľadu na jeho situáciu. Tu do istej miery pomáha poskytovanie pomoci, napríklad finančnej, ktorá môže zvýšiť šancu chudobného človeka integrovať sa do spoločnosti. Stratégiu Slovenskej republiky pre integráciu Rómov do roku 2020 nájdete tu. Text novej rómskej reformy s názvom Správna cesta nájdete tu

S motiváciou a vôľou je to v prípade chudobných ľudí ešte zložitejšie, pretože výskumy ukazujú, že chudoba sa dá prostredníctvom výchovy aj „zdediť“, čím vzniká tzv. reprodukcia chudoby. Dá sa s tým niečo urobiť? Jednou z možností je investovať do ranného detstva (kvalitná predškolská starostlivosť), čo môže zvýšiť šancu, že sa dieťa bude lepšie učiť. Druhou možnosťou je meniť motivácie. Treťou meniť prístup ľudí ku kvalitnému vzdelaniu (štipendiá, desegregácie škôl). Štvrtá možnosť súvisí s otázkou sociálneho vylúčenia a občianskych práv – je to snaha zabezpečiť rovnosť prístupu k základným službám. Analýzu medzigeneračnej reprodukcie chudoby níjdete tu. Pohľad na boj proti chudobe na úrovni EÚ nájdete tu.

Vplyv zamestnanosti a vzdelania na znižovanie miery chudoby a zvyšovanie sociálnej kohézie na úrovni krajín Európskej únie môžeme nájsť v tejto analýze. Problematike uplatnenia absolventov vysokých škôl v praxi sa venuje aj analýza Ústavu informácií a prognóz školstva. Analýzu problematiky segregácie rómskych žiakov, na ktorú nás upozorňuje aj Európska komisia, nájdete tu.


3.6.Možnosti riešenia chudoby


Vlastnosti kvalitného sociálneho systému, respektíve jeho kvalitu, môžeme hodnotiť na základe niekoľkých faktorov.

1. efektívnosť, adresnosť (cielenosť)

Sociálny systém je adresný vtedy, ak konkrétny typ pomoci dostávajú ľudia, ktorí to najviac potrebujú, pričom túto „potrebu“ môžeme definovať rôznymi spôsobmi, napríklad tak, že bez pomoci by sa títo ľudia dostali pod hranicu chudoby.

2. stigma

stigmatizujúca dávka je taká, ktorú sa ľudia hanbia poberať. Je však ťažké presne definovať podmienky stigmy. Na Slovensku napríklad starobný dôchodok nie je spojený so žiadnou stigmou, ale dávky v hmotnej núdzi sú naopak vnímané ako stigmatizujúce.

So spoločenskou stigmou sa spája niekoľko problémov:

a.)    Spôsobuje negatívne psychologické zážitky, čo má za následok, že aj mnohí z ľudí, ktorí majú nárok na nejakú formu sociálnej pomoci, ju radšej nevyužijú, pretože nechcú byť spájaní s takouto sociálnou skupinou sami pred sebou alebo pred inými ľuďmi. Sociálny systém tým pádom nemusí byť schopný dosahovať svoj cieľ, ktorým je chrániť ľudí pred chudobou.

b.)    Stigma má aj výhody – keďže je (z ekonomického hľadiska) istým nákladom na strane prijímateľa, stigma vlastne znižuje počet ľudí, ktorí budú dávku poberať. Môže teda byť efektívna v tom, že čím viac si môžete dovoliť bez sociálnej pomoci žiť, tým skôr vás stigma od jej čerpania odradí. Stigma tak môže byť efektívny nástroj adresnosti. Na druhej strane, takýto pohľad predpokladá, že miera stigmy je priamo úmerná potrebe pomoci, lenže čím viac faktorov do pôsobenia stigmy vstupuje, tým viac je jej efekt náhodný. Navyše, o ekonomických efektoch stigmy je pomerne málo výskumov, a nedá sa preto preukázať, že jej pôsobenie je jednoznačne efektívne.

3. faktor spoločenskej podpory (udržateľnosť)

V demokratických krajinách majú šancu dlhodobo existovať len také programy, ktoré majú jednak väčšiu spoločenskú, ale zároveň aj politickú podporu. Čím má konkrétny program alebo politika väčšiu podporu, tým väčšia je pravdepodobnosť, že bude naďalej existovať – v tejto súvislosti môžeme hovoriť o faktore udržateľnosti.

4. pravdepodobnosť zmeny statusu

Pri posudzovaní sociálneho systému je dôležité skúmať, do akej miery umožňuje, že sa ľudia z chudoby vymania. Vplývajú na to rôzne motivačné alebo demotivačné efekty. Napríklad, ak začnete zarábať, čím úplne stratíte nárok na sociálnu podporu (dávku), a váš zárobok nie je signifikantne vyšší než bola sociálna dávka, je takto nastavený systém z hľadiska zmeny statusu demotivačný. Naopak, ak vám dávka (alebo jej časť) zostane aj keď si nájdete prácu, je takýto systém motivačný – motivuje pracovať a zmeniť svoj status, teda vymaniť sa z chudoby.

Je zrejmé, že uvedené štyri kritériá sú skoro vždy vo vzájomnom rozpore. Napríklad adresné dávky majú tendenciu byť stigmatizačné a mať nižšiu spoločenskú podporu. Pri rozhodovaní o dizajne sociálneho systému a tvorbe stratégií na znižovanie chudoby je preto dôležité určiť si priority a akceptovať, že nebude možné dosiahnuť všetky ciele v rovnakej miere.


3.7. Finančné nástroje na zníženie chudoby


Sociálna politika pozná niekoľko rôznych finančných nástrojov, ktorými sa usiluje o zníženie chudoby.


3.7.1. Testované štátne dávky


Je to základná forma boja proti chudobe, pri ktorej je prístup k dávke testovaný na tom, či človek spĺňa určené podmienky – väčšinou príjmové a majetkové (máte alebo nemáte peniaze).

Na Slovensku je takýmto nástrojom dávka v hmotnej núdzi, ktorá existuje skoro v každej krajine pre ľudí, ktorí vedia preukázať, že sa o seba nedokážu sami postarať. Štatistiku o poberateľoch dávky v hmotnej núdzi možno nájsť tu. Testované dávky majú veľkú výhodu v tom, že sú veľmi adresné a efektívne, pretože ich dostávajú len tí, ktorí vedia preukázať, že sú chudobní. Keďže ich nedostáva každý rovnako, na jedného prijímateľa vynakladá sociálny systém len toľko, aby ho dostali na želanú úroveň. Z hľadiska počtu poberateľov aj výšky dávky na jedného poberateľa ide o pomerne efektívny nástroj. Štatistiku vývoja počtu poberateľov dávok v hmotnej núdzi nájdete tu.

Testované štátne dávky však majú aj tri veľké nevýhody:

a.) Sú zo všetkých dávok najstigmatizujúcejšie.

b.) Majú nižšiu spoločenskú podporu, čo však do veľkej miery závisí od štruktúry spoločnosti a jej celkového bohatstva. V chudobnejšej spoločnosti je akútna chudoba v prípade straty zamestnania hrozbou. Nižšia býva podpora tohto nástroja v spoločnosti, kde veľa ľudí očakáva zmenu statusu k horšiemu, alebo kde tvoria významnú časť poberateľov ľudia z nejakej minority. V žiadnej krajine však nie sú tieto typy dávok veľmi populárne, a aj preto je ich štedrosť vo väčšine krajín pomerne obmedzená.

c.) Cieľ efektívnosti a adresnosti je často v konflikte s cieľom motivácie. Súvisí to s tzv. marginálnou mierou zdanenia, ktorá sa pozerá na to, o koľko prídeme z každého ďalšieho zarobeného eura. Ak je výška dávok nastavená tak, že dávka klesá presne o sumu, o ktorú sa nám zvyšuje príjem, znamená to, že marginálna miera zdanenia je 100% (čo na jednej strane získame prácou, to zároveň stratíme kvôli zníženiu dávky). Takýto systém je možno adresný a efektívny, ale nemotivuje ľudí pracovať. Dôležitú úlohu hrá aj nastavenie systému pre rodiny s väčším počtom detí – dávky ich totiž zohľadňujú, kým zamestnávatelia nie, čiže je tu vysoké riziko vzniku tzv. sociálnej pasce, kedy sa živiteľovi rodiny do istej výšky príjmu neoplatí ísť pracovať, a riešením len ťažko môže byť zníženie dávok. O demotivačných účinkoch sociálnych dávok sa dozviete viac v tejto publikácii (od strany 194). 


3.7.2. Sociálne poistenie


Sociálne poistenie vychádza zo snahy zabezpečiť ľuďom v prípade straty príjmu primeraný životný štandard, teda zaistiť, aby prepad príjmov nebol aspoň na ohraničený čas priveľký a aby príjem zo sociálneho systému odrážal predchádzajúce príjmy človeka.

Väčšinou ľudia prispievajú na svoje sociálne poistenie formou odvodov, ktoré sú istým percentom ich príjmov. Vo všeobecnosti platí, že tak ako podľa príjmu platia, v prípade potreby podľa príjmov aj dostávajú. Príjem je teda určujúci faktor na oboch stranách. Najväčším takýmto systémom je dôchodkové poistenie. Podobne to však funguje aj v systémoch, ktoré sa usilujú zaistiť príjem v prípadoch choroby (nemocenská), invalidity (invalidné dôchodky), nezamestnanosti (podpora v nezamestnanosti).

Napríklad na Slovensku je sociálne poistenie upravené Zákonom o sociálnom poistení (č. 461/2003 Z.z.), ktorý definuje ako súčasti sociálneho poistenia:

a.)    nemocenské poistenie, ktoré slúži pre prípad straty alebo zníženia príjmu v dôsledku pracovnej neschopnosti, tehotenstva alebo materstva,

b.)   dôchodkové poistenie slúžiace na náhradu príjmu počas ukončenia ekonomickej aktivity v dôchodkovom veku,

c.)      invalidné poistenie poskytujúce pomoc pre dlhodobo zdravotne znevýhodnených občanov,

d.)   úrazové poistenie nahrádzajúce príjem v prípade poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného alebo služobného úrazu,

e.)    garančné poistenie ako prostriedok pre ochranu poistencov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa a na úhradu prostriedkov na starobné sporenie v prípade nezaplatenia zamestnávateľom,

f.)       poistenie v nezamestnanosti ako sociálna ochrana v prípade straty zamestnania.

Tieto systémy síce majú za cieľ pomôcť pri najčastejších dôvodoch straty príjmu – ale len pre ľudí, ktorí sú súčasťou trhu práce. Ľudia, ktorí nie sú pevnou súčasťou trhu práce (nikdy nepracovali alebo pracovali málo), sú väčšinou z takýchto systémov vylučovaní, alebo sú na ich okraji. Tieto systémy sú veľmi neefektívne a často sú až regresívne, čiže bohatí dostanú viac ako chudobní. Konštatovanie o neefektívnosti (až predraženosti) platí najmä pre kontinentálne európske systémy. Už len porovnanie povedzme Nemecka s Veľkou Britániou, ktorá má systém založený na testovaných dávkach, ukazuje skutočne signifikantný rozdiel vo výdavkoch.

Z hľadiska stigmy je sociálne poistenie oveľa jednoduchšie ako testované dávky – žiadna stigma sa tu totiž neprejavuje. V systéme sú všetci, je univerzálny. Má veľmi silnú spoločenskú podporu a veľmi ťažko sa mení alebo ruší. Niektoré časti systému však môžu mať demotivačné efekty – napríklad v prípade hrozby straty štedrého invalidného dôchodku, ak sa človek zamestná.

Najzaujímavejšia je z tohto hľadiska podpora v nezamestnanosti. Ak je nastavená príliš štedro a nie sú s ňou spojené mechanizmy na kontrolu zamestnania, môže byť zneužívaná. V snahe nastaviť tento systém prichádzajú do úvahy dva prístupy:

a.)     redukovať systém podpory nezamestnanosti (čo robí väčšina stredoeurópskych krajín, kde je miera náhrady nízka, len na obmedzený čas a týka sa malej skupiny ľudí).

b.)     zachovať štedrý systém so silnou kontrolou (napríklad Dánsko sa snaží motivovať k nájdeniu si práce, a keď to nerobíte, môže vám vziať dávky).


3.7.3. Podmienené dávky


Podmienené dávky majú veľa spoločného s testovanými dávkami, pričom prístup k pomoci býva podmieňovaný aj istým správaním sa (v tom spočíva podmienenosť). Dobrým príkladom tejto podmienenosti v sociálnom systéme môže byť naviazanie vyplácania sociálnych dávok na posielanie detí do školy či k lekárovi. Podobným príkladom sú štipendiá, zavedené na stredných školách na Slovensku. Nenazývajú sa sociálnymi dávkami, ale dostávajú ich deti z chudobných rodín v prípade, ak chodia do školy. Sociálne štipendiá sú teda podmienené školskou dochádzkou. Konkrétne podmienky sociálneho štipendia ako aj kalkulačku na výpočet sumy nájdete tu

Polovične podmienenou dávkou na Slovensku sa stali detské prídavky, ktoré síce nie sú viazané na nejaké podmienky, ale v prípade záškoláctva môže byť ich vyplácanie pozastavené (získa ich škola na použitie v prospech dieťaťa). Rodičia nedostanú peniaze, ak škola nahlási, že dieťa do nej nechodí.

V rámci systému podmienených dávok sú na Slovensku dôležité aj dva ďalšie nástroje: aktivačný príspevok (viazaný na robenie verejnoprospešných prác alebo chodenie do školy) a tzv. príspevok na bývanie (viazaný na to, že splatíte bývanie). Sú to podmienené súčasti dávky v hmotnej núdzi.

Podmienené dávky sú novou formou, ktorá sa presadzuje v posledných desaťročiach, a to najmä pre rastúcu ambíciu spojiť finančnú pomoc s opatreniami, ktoré môžu pomôcť zabrániť opakovaniu problémov a nutnosti pomáhať (ak deti budú chodiť do školy, je väčšia šanca, že na tom budú dlhodobo lepšie). Snaha poskytnúť pomoc je teda spojená s úsilím meniť správanie poberateľa pomoci tak, aby táto pomoc bola dobre využitá a aby ju v budúcnosti podľa možnosti už nebolo vôbec treba.

Aj pri podmienených dávkach hrozí vznik rôznych demotivačných efektov, rovnako ako v prípade testovaných dávok, čo tvorcovia sociálnej politiky musia mať na pamäti, ak chcú vytvoriť efektívny sociálny systém.

Stigma v prípade podmienených dávok závisí na forme dávky. Napríklad sociálne štipendium môže byť vnímané pozitívne (odmena), ale keďže je sociálne a dáva sa chudobným, môže byť stigmou najmä v prostredí, kde je takých detí málo – štipendium teda môže byť stigmou, ale aj nemusí, závisí to od konkrétnej situácie.

Spoločenská podpora podmienených dávok je pomerne vysoká. Vyplýva to z rozdielu vo vnímaní pomoci – sociálne štipendiá alebo takmer úplne dotované obedy pre chudobné deti v školských jedálňach sú vnímané oveľa pozitívnejšie (sú vnímané ako podpora „dobrej veci“, ktorá má šancu zmeniť status rodiny do budúcnosti) než sociálne dávky.


3.7.4. Vecné plnenia


Vecné plnenia sú z pohľadu ekonómie najmenej efektívne. Ak niekto dostane za istú sumu peňazí potraviny, ktoré by si inak nekúpil, je to v porovnaní s poskytnutím peňazí neefektívna pomoc, pretože inak by si mohol kúpiť to, čo najviac potrebuje. Vecné plnenia sú používané ako forma pomoci často aj v snahe eliminovať zneužívanie pomoci na nežiaduce veci, napríklad nákup alkoholu – lenže alkohol je možné získať aj výmenou nepotrebných potravín.

Akokoľvek nie sú vecné plnenia z ekonomického pohľadu vhodné, napriek tomu existujú a sú často populárne, dokonca sú často vnímané ako jediný dobrý nástroj v sociálnej politike.

Dôvody, prečo sa používajú, sú najmä tieto:

a.)    Ľudia si myslia, že vedia, čo je pre chudobných dobré (bezdomovec nepotrebuje alkohol, ale rožky). Vecné plnenia sú vhodné vtedy, keď si myslíme, že máme lepšie preferencie pre dotknutých ľudí než oni sami. Takéto presvedčenie sa spája so sociálnou patológiou (čím je niekto viac vylúčený zo spoločnosti, tým väčšie máme toto podozrenie).

b.)    Praktické problémy so zneužívaním. Ak bývate v sociálnom byte a ja za vás radšej zaplatím nájomné a energie než by som vám dal tie peniaze do ruky, teoreticky síce môžete ten byt prenajať a ísť bývať pod most, ale je to komplikované a málo pravdepodobné.

Vecné plnenia sú väčšinou veľmi spoločensky stigmatizujúce. Spoločenská podpora však býva pomerne vysoká pre presvedčenie ľudí, že vedia, na čo pomoc ide (a že je využitá lepšie než by bola, ak by o nej rozhodovali samotní chudobní). Pravdepodobnosť zmeny statusu a (de)motivácie je v podstate rovnaká ako pri hotovostných dávkach, ale vecné plnenia môžu mať pozitívne efekty, ak idú na výdavky, ktoré sú potrebné pre vaše zdravie, ale normálne by ste ich nepoužili (bývanie, odev, potraviny).

Veľké riziko vecných dávok je v tom, že keď už sa začnú používať, je ťažké ustrážiť mieru, aby sa používali len v odôvodnených a zmysluplných prípadoch. Dávajú veľký mocenský priestor ľuďom, ktorí vykonávajú túto právomoc, a spravovanie takéhoto systému býva administratívne pomerne náročné (systém kupónov).


3.8. Sociálne vylúčenie


S chudobou významne súvisí aj pojem sociálne vylúčenie, ktorý sa využíva hlavne pri situáciách, kedy sa určitá sociálna alebo etnická skupina ocitá na okraji spoločnosti. Táto skupina stráca prístup k zdrojom, ktoré by jej umožnili ekonomickú, politickú či kultúrnu aktivitu v rámci spoločnosti.

Zdrojom takéhoto vylúčenia môže mať okrem určitej rasovej diskriminácie pôvod aj v hmotnej núdzi, v zlom (prípadne nedostatočnom) vzdelaní alebo v zlom životnom prostredí. Ak sa napríklad rodina dlhodobo nemôže zúčastňovať na spoločenských a komunitných akciách alebo nemôže posielať deti do školských táborov a podobne, dostáva sa pomaly na okraj spoločnosti z dôvodu jej neschopnosti participovať na fungovaní tejto spoločnosti. Analýzu podôb chudoby a sociálneho vylúčenia na Slovensku nájdete tu.

Pojem sociálne vylúčenie sa začal prvýkrát používať v 70. rokoch vo Francúzsku a týkal sa špeciálnych skupín spoločnosti, ktoré si nevedia nájsť pracovné uplatnenie, ale zároveň nie sú subjektom sociálnej pomoci.

Existuje viacero rôznych pohľadov problém sociálneho vylúčenia:

a.)    redistribučný, zdôrazňujúci sociálne vplyvy, ktoré túto situáciu spôsobujú, pričom sa zameriava hlavne na osoby žijúce v chudobe.

b.)     etický, zdôrazňujúci kriminálne správanie a morálny úpadok určitých spoločenských skupín, ktoré boli sociálne vylúčené.

c.)      integračný, ktorý kladie sociálne vylúčenie na rovnakú úroveň ako vylúčenie z trhu práce.

Sociálne vylúčenie vedie k dlhodobej nezamestnanosti, závislosti od sociálnych dávok, nízkej kvalifikovanosti, zlému zdravotnému stavu či neschopnosti plánovať do budúcnosti – a preto je to veľmi vážny spoločenský problém. Analýzu problému chudoby a sociálneho vylúčenia nájdete tu, publikáciu Indikátory chudoby a sociálneho vylúčenia 2011 nájdete tu

 

3.8.1. Stratégie pre sociálnu inklúziu


Na základe týchto faktorov existuje niekoľko zvažovaných stratégií na vytvorenie prostredia, ktoré bude podporovať sociálnu inklúziu znevýhodnených skupín. Prvý spôsob, ktorý sa často považuje za kľúčový pri zapájaní znevýhodnených skupín obyvateľstva do plnohodnotného života v rámci spoločnosti, je zvýšenie reprezentácie ľudí zo socioekonomicky slabších skupín na rôznych spoločenských úrovniach. Jednou z alternatív je napr. prihliadnutie na socioekonomický pôvod študentov pri prijímaní na univerzity. Tento krok by mohol zvýšiť povedomie spoločnosti o tom, čím si tieto skupiny prechádzajú a zvýšiť ich pochopenie pre potrebu zmeny ich vnímania. Takisto tento krok môže zmierniť predsudky, ktoré môžu existovať medzi ľuďmi s vyšším vzdelaním ale aj u akademickej obce, ktorí majú šancu v budúcnosti ovplyvňovať diskurz vo vzťahu k týmto skupinám obyvateľstva. V neposlednom rade by to prinieslo novú skúsenosť pre veľkú časť študentskej obce, ktorá bude mať možnosť spoznať ľudí z rôznych prostredí a socioekonomických vrstiev (Wyatt-Nichol, Brown, and Haynes 2011).

V rámci možností verejnej politiky existuje viacero distribučných alebo redistribučných mechanizmov, ktoré môžu pomôcť zmierniť dopady stigmy a stratifikácie na časť obyvateľstva s nižšími príjmami. Štát môže zriadiť systém školení (job-skills training) – túto stratégiu využilo viacero vlád počas obdobia ekonomických kríz – napr. počas Veľkej hospodárskej krízy alebo počas programu prezidenta Lyndona B. Johnsona s názvom Great Society. Ďalším aspektom boja proti sociálnemu vylúčeniu je systém občianskych sociálnych práv, ktoré sú hlavne v západnej Európe základom systémov sociálnej ochrany. Sociálny štát dosahoval v rozvinutých krajinách relatívne vysokú úspešnosť v rámci znižovaní sociálnych rozdielov. V rozvojových krajinách je úloha sociálneho systému pri znižovaní sociálnych nerovností výrazne nižšia, a preto sa musia chudobné skupiny obyvateľstva spoliehať na osobné väzby a blízkych ľudí. Veľmi často tieto riešenia iba zvýrazňujú sociálne rozdiely.

Rámec diskusie o sociálnom vylúčení identifikuje niekoľko dimenzií deprivácie, ktorú môžu chudobní obyvatelia pociťovať. Zároveň identifikuje niekoľko štrukturálnych a inštitucionálnych bariér, ktoré zabraňujú chudobným ľuďom pri nadobudnutí vyššej životnej úrovne, ľudského rozvoja a rovnocenného občianstva. Medzi tieto bariéry môžu patriť napr. sociálne vzťahy a väzby, spoločenské normy ale aj priame politiky a zásahy štátu. V týchto prípadoch môžu sociálne transfery pomôcť chudobným skupinám dosiahnuť zlepšenie majetkovej situácie ako aj zvýšenie spoločenského statusu – napr. tým, že im poskytnú prístup k základným spoločenským zdrojom (basic utilities), zdravotnej starostlivosti alebo vzdelaniu. Sociálna ochrana môže tiež pomôcť pri štrukturálnych príčinách chudoby vytvorením právnych nárokov pre sociálne vylúčené skupiny a bojovaním proti diskriminácii a stigme (Wyatt-Nichol, Brown, and Haynes 2011). Diskusiu o nástrojoch boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu môžeme nájsť v európskej publikácií Panorama Inforegio z roku 2010. Stratégiu boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu posledných rokoch predstavuje tiež Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia 2007-2013Národný program Slovenskej republiky k Európskemu roku boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu (2010) nájdete tu.

 


Bibliografia:


Barr, N. (ed.). (2005). Labor Markets and Social Policy in Central and Eastern Europe, Washington: The International Bank for Reconstruction and Development

Beblavy, M. (2006). Slovakia’s Transition to a Market Economy and the World Bank’s Engagement. Washington: World Bank

Bok, D. (1996). The state of the nation: Government and the quest for a better society. Cambridge, MA: Harvard University Press

Bourdieu, P. (1977) Outline of a Theory of Practice, Cambridge: Cambridge University Press

Bourdieu, P. (1983) ‘Ökonomisches Kapital, kulturelles Kapital, soziales Kapital’ in Soziale Ungleichheiten (Soziale Welt, Sonderheft 2) edited by Reinhard Kreckel. Goettingen: Otto Schartz & Co. pp. 183-98

Bourdieu, P. (1986) ‘The forms of capital’ in J. Richardson (Ed.) Handbook of Theory and Research for the Sociology of Education, New York: Greenwood, pp. 241-258

Braitwaite J. a Mont D. (2008). Disability and Poverty: A Survey of World Bank Poverty Assessments and Implications, Washington: World Bank

Cattell, V. (2001) ‘Poor people, poor places, and poor health: the mediating role of social networks and social capital’, Social Science & Medicine, Vol. 52, pp. 1501-1516

Civic Renewal Movement (2012) ‘Social capital’, Civic Renewal Movement, dostupné na http://www.cpn.org/tools/dictionary/capital.html

Coleman, J. C. (1988) ‘Social capital in the creation of human capital’, The American Journal of Sociology, No.94, pp. 95-120

Coleman, J. C. (1994) Foundations of Social Theory, Cambridge, Mass.: Harvard University Press

Cornelius, Wayne A. (1996) Mexican Politics in Transition: The Breakdown of a One-Party Dominant Regime. La Jolla, CA: Center for U.S./Mexican Studies

Dean, J. & Hastings, A. (2000) Challenging images: Housing Estates, Stigma and Regeneration, Bristol: The Policy Press

Eurostat: Európsky štatistický úrad (2012) [on-line]. [cit. 1.8. 2012]. Dostupný na odkaze http://www.ec.europa.eu/eurostat

Federal Ministry for Economic Cooperation and Development (2012) Social Protection and its Contribution to Social Cohesion and State-Building, Bonn and Eschborn: Deutsche Gesellschaft für Internationale Zusammenarbeit (GIZ) GmbH

Guardian (2011) ‘UK Riots 2011’, The Guardian, 2011 dostupné na http://www.guardian.co.uk/uk/london-riots

Hallin, D. & Papathanassopoulos, S. (2002). Political clientelism and the media: southern Europe and Latin Americain comparative perspective. Media, Culture and Society, 24, pp. 175-195

Harloe, M. (2001) ‘Social justice and the city: the new `liberal formulation', International Journal of Urban and Regional Research, Vol. 25, No. 4, pp. 889-97

Hastings, A. (2004) ‘Stigma and social housing estates: beyond pathological explanations’, Journal of Housing and the Built Environment, Vol. 19, 233-254

Inequality Watch (2012) 'Poverty in the world', Inequality Watch [online]. [cit. 1.8. 2012] Dostupný na http://inequalitywatch.eu/spip.php?article105

Kearns, A. and R. Forrest (2000) ‘Social cohesion and multilevel urban governance’, Urban Studies, Vol. 37, No. 5/6, pp. 995-1017

Kuznets, S. (1955). Economic growth and income inequality. The American economic review, 45(1), 1-28.

Lupton, R. (2004) Poverty Street: The Dynamics of Neighbourhood Decline and Renewal, Bristol: The Policy Press

Maloutas, T. and Pantelidou Malouta, M. (2004), ‘The glass menagerie of urban governance and social cohesion: concepts and stakes/concepts as stakes’, International Journal of Urban and Regional Research, Vol. 28, Issue 2, pp. 449–465

Maslow, A. Maslov’s Hierarchy of Needs. Businessballs.com. stránka otvorená 3.7.2009 prostredníctvom odkazu http://www.businessballs.com/maslow.htm

OECD (2008) ‘Concepts and Dilemmas of State Building in Fragile Situations’, OECD/DAC Discussion Paper, Paris: Organisation for Economic Co-operation and Development

Pauhofová, I. (2007). Bohatstvo a chudoba vo svete a na Slovensku. Bratislava: Prognostický ústav SAV

Purcell, S. K. (1981) ‘Mexico: clientelism, corporatism and political stability’ in S. N. Eisenstadt and L. Roniger (1984) Patrons, Clients and Friends: Interpersonal Relations and the Structure of Trust in Society. Cambridge: Cambridge University Press

Putnam, R. (2000) Bowling alone: The collapse and revival of American community, New York, NY: Simon and Schuster

Rogers, S. (2012) ‘Deprivation and poverty in London: get the data’, The Guardian, 12 April 2012, dostupné na http://www.guardian.co.uk/uk/datablog/2012/apr/12/deprivation-poverty-london

Roniger, L. and Günes-Ayata, A. (1994) Democracy, Clientelism and Civil Society, Boulder, CO: Lynne Rienner

Rôzni autori. Riziko chudoby vlani ohrozovalo desatinu občanov Slovenska. Pravda.sk, článok otvorený 16.7.2009 prostredníctvom odkazu http://ekonomika.sme.sk/c/4926792/riziko-chudoby-vlani-ohrozovalo-desatinu-obcanov-slovenska.html

Rôzni autori. (2008). Growing Unequal? Income Distribution and Poverty in OECD Countries, Paris: OECD

Rôzni autori, Sociálne poistenie, Migračné informačné centrum, stránka:   http://mic.iom.sk/sk/socialne-veci/socialne-zabezpecenie/70-socialne-poistenie-na-slovensku.html, stránka otvorená 30.6.2009

Rôzni autori, Sociálne vylúčenie, Rozvojové vzdelávanie, stránka: http://www.rozvojovevzdelavanie.sk/pojmy/socialne-vylucenie.html, stránka otvorená 30.6.2009

Tomka, B. (2003). A Social History of Twentieth-Century Europe. London: Routledge.

Thum, A. E. and Beblavý, M. (2012) Do Acquaintances and Friends make us Learn? Social capital and lifelong learning in Germany, Centre of European Policy Studies and Comenius University

Warr, D., J. (2005a) ‘Social networks in a 'discredited' neighbourhood’, Journal of Sociology, Vol. 41, pp. 287-310

Warr, D. J. (2005b). ‘There goes the neighbourhood: the malign effects of stigma’, Social City, Vol. 19, pp. 1-11

Weber, M. (1947). The theory of social and economic organization (T. Parsons, Trans.). New York: Oxford University Press

World Bank (2010) ’World Bank Updates Poverty Estimates for the Developing World’, The World Bank, 17.02.2010,     http://econ.worldbank.org/WBSITE/EXTERNAL/EXTDEC/EXTRESEARCH/0,,contentMDK:21882162~pagePK:64165401~piPK:64165026~theSitePK:469382,00.html

World Bank Data (2012) Poverty, The World Bank, dostupné na http://data.worldbank.org/topic/poverty

Wright, E. O. & Shin, K. Y. (1988) ‘Temporality and class analysis’, Sociological theory, Vol. 6, pp. 58–84

Wyatt-Nichol, H, Brown, S. and Haynes, W. (2011) ‘Social class and socioeconomic status: relevance and inclusion in MPA-MPP programs’, Journal of Public Affairs Education, Vol. 17, No. 2 (May 2011), pp. 187-208