Kapitola 1

Úvod do sociálnej politiky

 
V tejto kapitole sa dozviete:


  • Že neexistuje len jedna jediná sociálna politika, ale že má mnoho podôb.
  • Akými tromi základnými spôsobmi môžeme na sociálnu politiku nazerať.
  • Čím sa vyznačuje sociologický prístup k sociálnej politike.
  • Kedy a prečo sociálna politika vznikla a ako sa dodnes menila.
  • Aký bol jej vývoj u nás.
  • Čo o rôznych modeloch sociálneho štátu v postkomunistických štátoch hovorí odborná literatúra.
  • Ako chápe sociálny štát najpoužívanejšia typológia (podľa Esping – Andersena).


1. 1. Definícia sociálnej politiky a tri základné prístupy


Na úvod tejto knihy musíme urobiť základnú vec: totiž definovať, čo pod pojmom „sociálna politika“ máme na mysli. Nie je to až také jednoduché, ako by sa mohlo zdať, pretože k dispozícii je hneď niekoľko možných pohľadov a definícií, ktoré predurčujú to, ako je sociálna politika chápaná a akú má podobu.

Ak by sme vychádzali z anglického výrazu „social policy“, z ktorého u nás používané slovné spojenie „sociálna politika“ pochádza, bola by naša definícia pomerne široká. „Social policy“ totiž vychádza z významu slova „social“, čo v angličtine znamená – spoločenský. „Social policy“ by teda bola „spoločenská politika“ a jej obsahom by bola pestrá paleta ďalších politík, napríklad politika bývania, zdravotníctva či vzdelávania. Teda všetky, ktoré majú priamy vplyv na stav spoločnosti alebo na vzťahy medzi sociálnymi skupinami. Takto je „sociálna politika“ vnímaná napríklad v anglosaských krajinách.

Výhodou takejto širšej definície je jej obsahová ucelenosť. Ako sami uvidíte, všetky spomínané politiky s priamym vplyvom na stav spoločnosti sú veľmi úzko prepojené a oddeľovať ich je do určitej miery umelé. Napriek tomu sa však v našich podmienkach oveľa častejšie stretávame s „užšou“ definíciou sociálnej politiky – je vnímaná len ako jedna zo súčastí verejnej politiky, ktorá sa zaoberá primárne tým, ako by spoločnosť mala pomôcť alebo sa „postarať“ o ľudí, ktorí sú vystavení dôsledkom znevýhodnenia alebo zlyhania trhu či rodiny. 

Pri tejto definícii je potrebné si pripomenúť význam slova policy, ktorý sa líši od slovenského slova politika, a preto by sme si mali dávať pozor pri zamieňaní týchto slov. Pojem politika je svojím obsahom viacdimenzionálnym pojmom. Anglický jazyk, na rozdiel od iných jazykov, ponúka 3 dimenzie tohto pojmu: polity, politics, policy (v slovenskom jazyku sa tieto výrazy identifikujú pojmom politika). Podľa Ľ. Malíkovej možno o polity hovoriť iba v prípade spoločenstva, kde kolektívna vôľa nachádza svoj odraz v spoločenskom konsenze. Spoločenský konsenzus smeruje k verejnému blahobytu, rešpektovanie vopred stanoveného súboru pravidiel smeruje k jednoznačnej politickej príslušnosti a vzájomná neziskovo orientovaná solidarita členov spoločenstva zabezpečuje súdržnosť tohto spoločenstva. Politika vo význame politics zdôrazňuje procesuálny aspekt politiky. Vyjadruje proces  stretávania sa názorov rôznych záujmových skupín, ktoré sú nositeľmi ideí v rámci daného politického systému. Policy označuje zas obsah, výsledok, na základe ktorého  vzniká potreba nového spôsobu riešenia verejných problémov. Vymedzenie pojmu sociálna politika ako aj súvisiacich pojmov nájdete tu.


1.1.1. Základné druhy sociálnej politiky


Aj pri takto „úzko“ chápanej sociálnej politike však existuje množstvo rôznych prístupov, ktoré od seba odlišujú druh tej-ktorej sociálnej politiky. Titmuss v roku 1974 vo svojom diele Úvod do sociálnej politiky rozdelil sociálnu politiku na tieto druhy:

a.)       Reziduálna sociálna politika znamená, že sociálny štát berie na seba zodpovednosť za jedincov až vtedy, keď zlyhá rodina alebo trh. Sociálna politika slúži na pomoc v núdzi a snaží sa obmedziť výdavky určené na podporu okrajových či zaslúžilých sociálnych skupín.

b.)    Inštitucionálna sociálna politika sa sústreďuje na celú populáciu a presadzuje univerzálny a inštitucionálny prístup k sociálnej oblasti. Je to politika, ktorá chce meniť spoločnosť. Výsledkom sú verejné výdavky, ktoré nemajú za cieľ podporovať definovaných príjemcov len v prípade nevyhnutnosti, ale ich úlohou je podporovať žiaduce konanie alebo dosahovať spoločenské ciele, ktoré si sociálna politika kladie.


1.1.2. Tri hlavné prístupy k sociálnej politike


Ak sa usilujeme o definovanie sociálnej politiky, náš pohľad je nevyhnutne ovplyvnený aj uhlom pohľadu, akým na túto politiku nazeráme. Spravidla sa používa jeden z troch možných prístupov: ekonomický, sociologický alebo politologický.

Problém politologického a sociologického pohľadu spočíva hlavne v nižšej miere normatívnosti, ktorá často bráni vzniku konkrétnych a merateľných odporúčaní.

Pokiaľ tvorcovia sociálnej politiky zúročujú a kombinujú všetky tieto prístupy, môžu získať skutočne najlepší obraz o stave spoločnosti.

1.1.2.1 Ekonomický prístup

Tento prístup nazerá zvyčajne na sociálnu politiku najmä prostredníctvom dvoch základných pojmov:

a.) Efektívnosť.

b.) Motivácie.

Keďže verejné zdroje sú obmedzené a preto vzácne, tvorcovia sociálnej politiky musia robiť voľby podľa toho, čo považujú za najdôležitejšie. Ekonómovia preto majú tendenciu hľadieť na sociálnu politiku prostredníctvom efektívnosti (dosiahnuť cieľ sociálnej politiky s vynaložením čo najmenších prostriedkov). Tento prístup dáva dôraz na čo najdôslednejšiu analýzu nákladov a výnosov (tzv. cost-benefit analysis) pri diskusií o zavedení konkrétneho nástroja verejnej politiky. Hlavný dôraz pri takejto analýze je na dopad, ktorý má dané opatrenie na verejné financie, resp. rozpočet, s ktorým vláda môže pracovať. Preto sú dopadové štúdie zohľadňujúce dôsledky sociálnej politiky v tomto prístupe často považované za kľúčové. Postup pri využití takejto štúdie je možné vidieť tu.

Druhý aspekt, ktorý je v tomto prístupe zvažovaný je dôraz na dosiahnutie konkrétnych identifikovateľných cieľov, čo je v niektorých oblastiach sociálnej politiky často veľmi náročné. Merateľnosť konkrétnych cieľov si vyžaduje nie len dostatočný zber relevantných a dôveryhodných informácií, ale aj schopnosť objektívne zhodnotiť vzťah medzi konkrétnym opatrením a zmenami, ktoré nastali. Tretí faktor, ktorý ekonomický prístup k sociálnej politike často berie v úvahu, sú negatívne dôsledky, ktoré toto opatrenie má na ďalšie oblasti ekonomiky alebo spoločnosti ako takej. Jeden z často spomínaných príkladov je napríklad opatrenie zvýšenia minimálnej mzdy, kde je potrebné brať do úvahy nie len samotnú úroveň príjmov ale aj dopady na nezamestnanosť, ktoré sú v protiklade s cieľmi tohto opatrenia. (Quiggin, 1997).

Konanie ľudí vyplýva z rozličných motivácií. Ekonomický prístup k sociálnej politike vychádza z predpokladu, že ľudia robia rozhodnutia na základe snahy o dosiahnutie svojich sebeckých záujmov a zo strachu z negatívnych dôsledkov, ktoré môžu pocítiť. Človek je motivovaný snahou o osobný úspech, či už v škole, kariére alebo vo svojich záujmoch, ktorý je motivačným faktorom pre jeho vyššiu snahu alebo aktivitu. Motivačne ale funguje aj druhá strana mince, strach z negatívnych dôsledkov, neúspechu. V súkromnom sektore sa tento efekt prejavuje najmä na snahe maximalizovať zisk, ktorého protikladom je riziko finančnej straty.

Pri pohľade na sociálnu politiku vychádza ekonomický prístup z rovnakých predpokladov. Podľa ekonómov sú ľudia racionálne uvažujúci jednotlivci, ktorí sa usilujú získať pre seba čo najväčšie bohatstvo a pritom pracovať čo najmenej. Z toho vyplýva, že ekonómia má sklon vnímať každého ako samostatnú ekonomickú jednotku s určitými motiváciami a schopnosťou ponúknuť svoje služby na pracovnom trhu. Navyše vychádza z predpokladu, že každý má k dispozícii všetky potrebné informácie, podľa ktorých by sa mal racionálne rozhodovať. V realite to však často neplatí, a to je jeden z dôvodov, pre ktoré má ekonómia problém napríklad s identifikáciou neracionálneho správania sa jednotlivcov alebo firiem. Tento jav vychádza z faktu, že ľudia často nemajú dostatok času, možností alebo schopností zvážiť všetky faktory, ktoré by nám umožnili spraviť optimálne a teda racionálne rozhodnutie. V ekonomike sa tento jav nazýva obmedzenou racionalitou (tzv. bounded rationality). Na rozdiel od tradičného náhľadu na jednotlivca ako racionálnej bytosti, teória obmedzenej racionality tvrdí, že svet je omnoho zložitejší než by sme si želali, a preto je príliš komplexný na to, aby človek dokázal rozumieť všetkému. Preto nedokáže racionálne zvážiť všetky alternatívy (Adachi, 2002).

Ekonomický pohľad umožňuje tvorcom sociálnej politiky jednoznačne modelovať správanie ľudí a následne usmerniť ich konanie želaným smerom. Samozrejme, ak sa ľudia nesprávajú racionálne, môžu byť tieto modely nesprávne.

Na druhej strane, ekonómovia hľadia na zvyšovanie blahobytu spoločnosti ako celku, čo im často bráni identifikovať nerovnosti medzi jednotlivcami pri zvyšovaní blahobytu a tiež dôsledky sociálnych opatrení na špecifické sociálne skupiny. Ekonomický prístup preto berie do úvahy skôr súhrnné ukazovatele bohatstva spoločnosti ako napr. HDP na obyvateľa, ktorý neodzrkadľuje reálnu distribúciu bohatstva v spoločnosti. Z tohto dôvodu nie je tento prístup vhodný pri tvorbe sociálnej politiky, ktorá by bola citlivejšia voči nižším vrstvám. Voči využívaniu HDP ako jediného meradla sa vyslovil vo svojom stanovisku aj Výbor pre zamestnanosť a sociálne veci. Skúmaniu merania kvality života vo svete sa venuje aj Zborník príspevkov z vedeckej konferencie Štatistického úradu SR Kvalita života v podmienkach globalizácie

1.1.2.2 Sociologický prístup

Vyplýva zo spôsobu, akým sociológia nazerá na človeka – najmä ako na jednotlivca, pôsobiaceho v rôznych skupinách, tvoriacich spoločnosť (rodina, komunita, pracovný kolektív), ktoré ho rôznymi spôsobmi ovplyvňujú. Zo sociologického hľadiska môže ľudí motivovať k práci nielen túžba po bohatstve, ale aj po uznaní či zlepšení svojich vyhliadok do budúcnosti. Ľudia sú ovplyvňovaní hodnotami svojej rodiny či okolia a často neuvažujú z ekonomického hľadiska racionálne. Sociálna politika preto nehrá pri motivácii ľudí pracovať dominantnú úlohu. 

Sociológia hľadí na jednotlivcov prostredníctvom veľkého počtu prístupov a zohľadňuje množstvo faktorov, čo ju robí do veľkej miery nepraktickou pre sociálnu politiku. Zo sociologického hľadiska sa totiž dá takmer všetko pochopiť, ale recepty pre tvorcov sociálnej politiky nemusia byť jednoznačné alebo môžu podceňovať práve to, do akej miery vie byť jednotlivec homo economicus (podrobnejší článok o tomto pojme nájdeme tu). Sociológia je však pre sociálnu politiku v niečom veľmi užitočná – skúma totiž všetky súčasti spoločnosti, a preto je schopná identifikovať dôsledky sociálnej politiky aj pre špecifické sociálne skupiny, a tak poskytnúť objektívne informácie o efektívnosti sociálnej politiky.

Sociologický prístup k sociálnej politike vychádza z predpokladu, že inštitucionálny rámec, ktorý existuje v spoločnosti, definuje ciele sociálnej politiky a spôsob, akým vznikajú spoločenské záujmy (DiMaggio a Powell, 1991: 28). Funkcionalistické prístupy považujú spoločnosť za systém, v ktorom existuje viacero rôznych spoločenských väzieb vplývajúcich na obyvateľstvo – príbuzenstvo, viera, ekonomika, vzájomná solidarita. Tieto väzby väčšinou fungujú v rámci istej organizácie, ako napr. cirkev, rodina, firmy, odbory, dobrovoľnícke organizácie, z ktorých každá vykonáva istú špecifickú spoločenskú funkciu. Podľa sociologického prístupu k verejnej politike na pochopenie spoločenského systému je potrebné vedieť popísať vzťahy medzi jednotlivými nezávislými skupinami. Základným tvrdením sociologického prístupu je to, že sociálny štát pomáha integrovať všetky tieto skupiny a znižuje trenie a nestabilitu, ktorá medzi týmito skupinami existuje (Wamai, 2004: 39).

V knihe s názvom Sociological Imagination („Sociologická imaginácia“) C. Wright Mills poukazuje na to, že za potrebou vzniku spoločenského systému je fakt, že ľudské túžby sú založené na potrebe stability a trvácnosti (1959: 32). Aj preto definuje sociálny systém ako systém vzájomnej závislosti a podporných štruktúr v spoločnosti. Parsons na základe toho predstavil štyri náležitosti sociálneho systému: udržanie spoločenského poriadku, dosiahnutie cieľov, prispôsobivosť spoločenských zdrojov a integrácia (Parsons in Holt, 1965: 92-94). Tieto štyri aspekty sú podmienkami pre udržanie spoločenského systému. Samotné fungovanie vlády vytvára podporu potrebnú na udržanie daných kultúrnych vzorcov a hodnôt v spoločnosti. Štátne inštitúcie tiež upevňujú dominantné sociálne, ekonomické a politické štruktúry prostredníctvom systému zákonov a sankcií za ich nedodržiavanie (Wamai, 2004: 40). Vybudovanie sociálneho štátu je založené na primárnom cieli vyhovieť ľudskej túžbe po uspokojení materiálnych potrieb (Eastby, 1985: 116). Sociálny štát teda funguje ako systém za účelom poskytnutia istej úrovne blahobytu svojim obyvateľom prostredníctvom systému, v ktorom štátna zodpovednosť a poskytovanie služieb sú inštitucionalizované.

Vychádzajúc z týchto základných náhľadov na sociálny štát a jeho úlohu sociologický prístup dáva dôraz na skĺbenie ekonomických a sociálnych práv s konceptom občianstva. Tento aspekt je založený na pohľade na dlhodobý vývoj práv v rámci spoločenských inštitúcií. Práve z toho dôvodu, že hlavný dôraz je kladený na pozíciu jednotlivca v rámci inštitúcií a fakt, že jednotlivci tvoria tieto inštitúcie, sa tento prístup nazýva sociologickým (Ginsburg, 1992: 10-11). Práva jednotlivcov sa stávajú zdôvodnením pre existenciu sociálneho systému, v ktorom sociálne práva nie sú založené na trhových kritériách, ale na občianstve (Johansen, 1986: 141). Z toho vyplýva, že najdôležitejšie otázky sú kritériá na získanie občianstva a dôveryhodnosť inštitúcií.

Sociálne práva založené na občianstve sú kľúčové v sociológií T. H. Marshalla. Marshall (1965b) identifikuje tri prvky občianstva – občianske, politické a sociálne práva – a preto považuje občianstvo za kľúčový prvok sociálneho blahobytu. Tieto jednotlivé práva sa postupne vyvinuli medzi osemnástym a dvadsiatym storočím. Existencia týchto práv je podľa Marshalla základom moderných rozvinutých demokratických krajín. Z tohto dôvodu sa rozvojové krajiny často tlačia k dosiahnutiu tohto stavu. Poskytnutím všetkých troch skupín práv všetkým občanom krajiny sa dosiahne legitimizácia štátnych štruktúr potrebná na dosiahnutie dôvery voči verejným inštitúciám. Sociálne práva vytvárajú systém dôvery a verejnú kontrolu alokovania verejných zdrojov, aby k nim jednotlivci mali zaručený rovnocenný prístup (Wamai, 2004: 40). Analýzu občianstva podľa T. H. Marshalla (od Ladislava Macháčka) nájdete tu.

Pre pochopenie týchto procesov je potrebné vysvetliť pojem sociologická imaginácia, ktorý definoval už spomenutý C. Wright Mills ako uvedomovanie si vzťahov medzi situáciou jednotlivca a širšou spoločnosťou (Mills, 2000). Sociologická imaginácia sa tiež dá definovať ako pochopenie, že sociálna situácia obyvateľstva je ovplyvnená sociálnym kontextom, aktérmi ako aj inými spoločenskými vplyvmi, udalosťami a samotným konaním jednotlivca. Toto konanie závisí od situácií, v ktorej sa nachádza, hodnôt, ktoré konkrétny človek vyznáva, ako aj ľudí, ktorí sú okolo neho. Na správne analyzovanie situácie jednotlivca je potrebné zobrať do úvahy tieto jednotlivé faktory. Práve preto je sociologická imaginácia kľúčová pre sociologický prístup k verejnej politike. Umožňuje nazerať na sociálnu situáciu obyvateľstva s ohľadom na historický kontext a jeho vplyv na život jednotlivcov v spoločnosti, dáva priestor nazerať na jednotlivca v rámci jeho denného života a vytvára rámec, cez ktorý je možné pozorovať psychológiu jednotlivých skupín spoločnosti (Mills, 2000: 5). Tento prístup je možné využiť pri tvorbe efektívnejšej sociálnej politiky.

Príkladom sociologickej imaginácie môže byť napríklad situácia bezdomovcov, ktorú často ľudia vnímajú ako osobný problém, prípadne zlyhanie, ktoré by si dotknutá osoba mala vyriešiť sama. Vďaka sociologickej imaginácií sa však môžeme pozrieť na tento problém ako na problém širšej spoločnosti, ktorý mal za dôsledok situáciu, v ktorej sa jednotlivec nachádza. Dôsledky nedostatočnej sociologickej imaginácie u politikov sa môžu následne prejaviť v presadzovaní represívnych opatrení voči ľuďom v takejto situácií. Príkladom je situácia v Maďarsku, kde bolo bezdomovectvo označené za trestný čin. Analýzu problematiky bezdomovectva nájdete tu. Analýzu chudoby a bezdomovectva od Vojtecha Ružičku nájdete tu (od strany 164).

Ďalším dôležitým aspektom sociologického prístupu k verejnej politike je pojem sociálny konštrukt. Sociálny konštruktivizmus je sociologický prístup, podľa ktorého spoločenská realita nie je daná ako fakt, ale je neustále vytváraná v procese komunikácie a sociálnej interakcie. Sociálny konštrukt je koncept alebo prax, ktorá je využívaná v konkrétnej spoločnosti na základe istých konceptov akceptovaných ľuďmi, ktorí tam žijú. Keď o niečom povieme, že je to sociálny konštrukt, pozeráme na to ako na koncept, ktorý je závislý na premenných závislých od sociálneho kontextu, a nie ako na daný objektívny koncept. Sociálny konštrukt je vedľajším produktom nespočetného množstva ľudských rozhodnutí, ktoré postupne formujú význam a pochopenie daného konceptu. Sociálny konštruktivizmus sa snaží zistiť ako jednotlivci a skupiny prispievajú k vytvoreniu tejto sociálnej reality. Na to je potrebné pochopiť ako vznikajú spoločenské javy, ako sú inštitucionalizované, ako vnikajú do spoločenského povedomia a ako sa stanú dominantnými. Sociálna konštrukcia je stále prebiehajúci a dynamický proces, ktorý je reprodukovaný jednotlivcami vďaka ich interpretácií reality a ich skúsenostiam. Keďže sociálny konštrukt nie je založený na objektívnej realite, jeho prežitie je závislé od takejto reprodukcie. Preto sú sociálne konštrukty náchylné na zmeny, keďže veľa pojmov, ako napríklad sloboda alebo spravodlivosť, mení svoj význam podľa generácie, ktorá ho používa (Burr, 1995).

Jedným z príkladov, kde sa sociálny konštruktivizmus dá aplikovať, je pohľad na spoločenské problémy a ich definovanie. Sociálny problém sa môže zdať ako relatívne priamočiary koncept, ktorý definuje, čo je v spoločnosti zlé a čo je potrebné zmeniť. Niektorí autori však začali tento prístup spochybňovať a tvrdiť, že sociálne problémy nie sú objektívne dané a samozrejmé, ale naopak musia byť uznané spoločnosťou ako problémy a ohodnotené ako záležitosti, ktoré vyžadujú celospoločenskú diskusiu a angažovanosť verejného sektora. Opisu procesu akým sa zo súkromných problémov stanú problémy verejné sa venuje C. Wright Mills. Dobrým príkladom takéhoto procesu bola druhá vlna feminizmu v 60. a 70. rokoch dvadsiateho storočia, v rámci ktorej ženy začali vnímať útlak v osobnom živote ako problém širšej politickej a spoločenskej štruktúry, z čoho vznikol aj slogan tohto hnutia „personal is political“ (voľne preložiteľné ako „osobné problémy sú problémami verejnými“). Veľkou časťou úspechu tohto hnutia bolo to, že ženy sa spolu schádzali a zisťovali, že vo svojich problémoch nie sú samy, a rozhodli sa presadzovať zmeny na celospoločenskej úrovni, aby predišli týmto problémom v budúcnosti.

Herbert Blumer v roku 1971 napísal, že je kľúčové si uvedomiť, že spoločenské problémy neexistujú samy o sebe, ale sú sociálne konštruované, viaceré z nich vďaka procesu kolektívnej definície. Pri opise procesu, akým sa osobné problémy stávajú spoločenskými, je prvým krokom uznanie, že niečo je spoločenským problémom. Bez ohľadu na to, ako sa nejaký problém zhoršuje, bez toho, aby naň niekto upozornil sa tento problém nedostane do povedomia verejnosti. Bez tohto uznania verejnosťou sa problém nebude spoločensky riešiť. Ďalším krokom je legitimizácia. Napriek tomu, že problém je verejne známy, musí byť legitimizovaný prostredníctvom zástupcov, ktorí ho dajú do kontextu s dominantnou ideológiou, spoločenskou atmosférou a so záujmami ľudí pri moci, aby mali dôvod sa mu venovať. Tretím krokom je mobilizácia, ktorá zahŕňa proces kolektívnej snahy spoločenských hnutí, záujmových skupín o získanie podpory zo strany občanov na to, aby sa viac ľudí zapojilo do snahy o zmenu situácie. Médiá zohrávajú kľúčovú úlohu v tomto procese, keďže práca s verejnosťou je v tejto fáze kľúčová. Definovanie sociálneho problému ako krízového stavu, ktorý si žiada okamžitú reakciu, je jeden z dôležitých faktorov. Štvrtým krokom je formulácia navrhovaných riešení na zmiernenie problému. V tejto fáze je znova potrebné, aby sa jednotliví aktéri mobilizovali a presadzovali svoje preferované riešenie problému a vytvorili kompromis, ktorý je akceptovateľný pre všetky strany. Posledným krokom je implementácia, ktorá je však často náročnejšia než sa bežne očakáva. Tento proces môže byť spomalený blokovaním zo strany niektorých skupín alebo samotného administratívneho systému, čo môže viesť k predefinovaniu problému na základe nových aspektov, ktoré ovplyvňujú tento problém. Často sa tento problém vráti aj napriek implementácii v novej forme, čo vyžaduje zmenu pohľadu na samotný problém (Blumer, 1971). Dobrý príklad postupného predefinovania osobného problému na problém spoločenský je viditeľný v USA, kde tradičný pohľad na obmedzenú úlohu vlády v rámci života obyvateľstva mal za následok, že ľudia vnímali niektoré negatívne javy ako osobný problém. Najlepšie to vidieť v otázke nezamestnanosti, ktorú brali ako osobný problém, ktorý si museli vyriešiť samy bez spoliehania sa na úlohu štátu. Nástup hospodárskej krízy však urýchlil proces smerom k zvyšovaniu dopytu po aktivitách štátu na zmiernenie tohto problému.

1.1.2.3 Politologický prístup

Vyplýva z charakteru samotnej politológie, ktorá skúma hlavne mocenské konflikty medzi rôznymi skupinami s vlastnými záujmami, a tiež to, ako tieto konflikty prispievajú k vzniku spoločného výsledku. Sociálna politika je takisto stretom viacerých skupinových záujmov a prístupov, ako riešiť sociálne problémy, a práve tento konflikt je predmetom skúmania politológie v rámci sociálnej politiky. Politológia je schopná odhaliť zisk pre jednotlivé politické zoskupenia a záujmové skupiny, ktorý získali vďaka sociálnej politike.

Definícia záujmových skupín je v tomto smere relatívne náročná. Odvíja sa totiž od toho, čo definujeme  ako politický záujem, ktorý má aktívny dopad na tvorbu verejnej politiky, a ako ho odlíšime od politického názoru. LaPalombara (1964: 16) definoval politický záujem ako „vedomú túžbu ovplyvniť verejnú politiku alebo autoritatívny systém hodnôt konkrétnym všeobecným alebo špecifickým smerom“. Táto definícia nám môže pomôcť, nakoľko vytvára relatívne jasné kritérium na odlíšenie záujmových skupín od organizácií, ktoré síce zastávajú isté hodnoty alebo názory, avšak bez snahy ovplyvniť tvorbu verejnej politiky.

Záujmové skupiny sa organizujú okolo jednotlivých skupín, do ktorých sa spoločnosť delí na základe ekonomického a spoločenského usporiadania. Jedným zo základných delení je delenie podľa pracovného odvetvia alebo pozície – poľnohospodárstvo, priemysel, zamestnávatelia alebo odbory. Okrem týchto skupín vytvorených na základe odvetvia ekonomiky existujú aj hnutia alebo združenia, ktoré bojujú za konkrétnu spoločenskú zmenu – práva žien, ochranu životného prostredia, práva zvierat, atď. Tieto spolky pomáhajú vytvárať zvýšenú publicitu ich záujmu formou verejných kampaní so snahou ovplyvniť konkrétnu zmenu politiky.

Všetky tieto skupiny majú svoje záujmy na tvorbe sociálnej politiky. Avšak na rozdiel od politických strán sa nesnažia o priamy súboj v rámci politickej súťaže, ale snažia sa o zmenu prostredníctvom vplyvu na tvorcov tejto politiky. Z podobných pohnútok vznikli aj mnohé politické strany začiatkom dvadsiateho storočia, ktoré vychádzali z reprezentácie záujmov konkrétnych skupín spoločnosti. Príklad môžeme vidieť v pápežskej encyklike Rerum Novarum (jej plné znenie nájdete tu), ktorá mimo iného tiež nabádala k zakladaniu kresťanských politických strán. Avšak postupom času sa politické strany pretransformovali z takýchto skupinových záujmov na agregovanie celospoločenského konsenzu, kým záujmové skupiny zohrávajú konkrétnejšiu úlohu reprezentovania jednotlivých spoločenských skupín.

V praxi je tento konflikt viditeľný pri presadzovaní jednotlivých nástrojov sociálnej politiky. Pri pohľade napr. na zákonník práce je možné tento konflikt vidieť medzi odborovými zväzmi a zamestnávateľmi, ktorí sú zastúpení v tripartite a vyjednávajú s vládou o jednotlivých aspektoch, ktoré majú záujem presadiť. Úspešnosť jednotlivých strán závisí často od ideologickej pozície vlády, ale toto nemusí byť jediným faktorom. V prípade, že sa jedná o ideologicky neutrálny záujem, napr. v prípade ochrany zvierat, do hry vstupujú aj nálady verejnosti a často aj politická kalkulácia v súvislosti s volebným cyklom. V parlamentných voľbách 2012 bol tento faktor viditeľný v súvislosti so schválením poľovníckeho zákona


1.2. Vývoj sociálnej politiky od začiatkov industrializácie dodnes


1.2.1. Zrod modernej sociálnej politiky


Vznik sociálnej politiky sa datuje zvyčajne od čias industrializácie a urbanizácie v západnej Európe a severnej Amerike v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia.

V tomto čase búrania tradičných sociálnych väzieb a „životných istôt“ vzniklo mnoho nových sociálnych rizík, ktoré vznikli kombináciou urbanizácie, industrializácie a rozvoja trhovej ekonomiky. Dovtedy bola starostlivosť o jednotlivca spravidla zabezpečovaná neformálne (rodinou, miestnou komunitou) a neskôr formálne (rôznymi mestskými cechmi či združeniami).

V porovnaní so súčasnosťou operovala sociálna politika pred začiatkom modernej sociálnej politiky len veľmi obmedzenými výdavkami a pokrytím. Štáty v tom čase využívali svoje rozpočtové prostriedky na iné priority (rozvoj infraštruktúry, budovanie a údržba armády a pod.). Dlhodobo nízky alebo dokonca nijaký rast HDP a príjmov obyvateľstva spôsobil, že drvivá väčšina obyvateľstva sa dlhodobo pohybovala tesne nad hranicou prežitia.

Túto situáciu sa pokúsil systémovo popísať Thomas Malthus v diele Esej o populačných princípoch, kde tvrdil, že obyvateľstvo bude vždy žiť na hrane chudoby, pretože vždy keď sa jeho ekonomická situácia zlepší a HDP na hlavu porastie, zvýši sa aj pôrodnosť, čím sa prostriedky začnú prerozdeľovať medzi väčší počet ľudí, a tým sa HDP na hlavu opäť zníži na hodnotu, ktorú dosahovalo pred spomínaným rastom. Hodnota HDP na obyvateľa sa preto podľa Malthusa napriek miernym výkyvom mala udržiavať na rovnakej úrovni. Táto teória bola dlho pravdivá – až do rýchleho rastu vyspelých ekonomík od konca 18. storočia, kedy tempo ekonomického rastu významne predbehlo tempo rastu pôrodnosti a životná úroveň začala dlhodobo rásť. Porovnanie HDP na hlavu pri konštantných cenách v jednotlivých krajinách Európy nájdete tu.

Urbanizácia a industrializácia natrvalo zmenila tradičnú rodinu a sociálne väzby medzi jej členmi, a to nasledovne:

a.)    Zmenila sa štruktúra rodiny, ktorá stratila schopnosť zabezpečovať krytie sociálnych rizík.

b.)    Spoločnosť začala bohatnúť a tým získala schopnosť prebrať na seba časť z týchto rizík.

c.)  Vznikli nové formy sociálnych rizík, s ktorými si starý systém sociálnych vzťahov a sociálneho zabezpečenia nedokázal poradiť.

d.)   Urbanizácia mala za následok, že rôzne sociálne skupiny sa dokázali spoločnými silami zasadiť za svoje záujmy (napríklad rozširovanie volebného práva).

V kontexte týchto faktorov vznikli základy modernej sociálnej politiky a dôchodkových systémov. Štáty začali čiastočne pokrývať najčastejšie riziká straty príjmu v prípade staroby, choroby, nezamestnanosti, chudoby či invalidity. Primárnu rolu pri pomoci jednotlivcom však stále hrala rodina a komunita.

Starobné dôchodky sa prvýkrát objavili v roku 1889 za vlády kancelára Otta von Bismarcka v Nemecku. V tomto systéme bol dôchodkový vek stanovený na 70 rokov (priemerne sa vtedy ľudia v Prusku dožívali len približne 45 rokov). Postupne pribúdali podobné systémy aj inde, boli však obmedzené, pokiaľ ide o pokrytie spoločnosti, ako názorne ukazuje veľmi nízky podiel verejných výdavkov na starobné dôchodky v prvej polovici 20. storočia (tabuľka č.1.1). Dôchodkové systémy sa napríklad spočiatku netýkali ľudí, pracujúcich v poľnohospodárstve (ktoré vtedy zamestnávalo najviac ľudí), žien (hoci pracovali) či služobníctva. Skrátka, nepokrývali väčšinu vtedajšej spoločnosti.

Tabuľka 1.1: Vývoj podielu verejných výdavkov na dôchodky ako % HDP (1913-2007).


Zdroj: Tanzi a Schuknecht (2000) a Eurostat (2012)

Zamestnanecké práva boli tiež len v plienkach a zákaz detskej práce sa ešte len pripravoval, sloboda zakladania odborov či vyjednávania o výške mzdy a pracovnej dobe boli stále veľmi obmedzené. Pracovný týždeň spolu s pracovným časom sa však začali postupne znižovať. Celkovo sa o sociálnej politike v období do roku 1918 dá povedať, že sa obmedzovala len na úplne najvypuklejšie sociálne problémy.

 

Urbanizácia

Poznámka: Tento text je stručným zhrnutím kapitoly Urbanization z knihy A Social History of Twentieth-Century Europe od B. Tomku (kapitola 8, str. 311 - 357).  Ďalšie zdroje sú uvedené na konci textu v bibliografii.

Urbanizácia sa najčastejšie definuje ako priestorová koncentrácia populácie v urbánnych oblastiach, teda sťahovanie obyvateľstva do miest a rozširovanie mestských sídiel. Táto definícia zahŕňa demografický aspekt tohto procesu, avšak na urbanizáciu sa môžeme pozerať aj z iných hľadísk. Kultúrny a behaviorálny aspekt urbanizácie zahŕňa zmenu kvality sociálnych vzťahov a vzorov správania. Urbanizmus ako protiklad života na vidieku je tak považovaný za životný štýl, ktorý sa okrem iného vyznačuje vyššou mierou individualizmu. Zo štrukturálneho pohľadu je urbanizácia štrukturálna zmena spoločnosti, ktorá úzko súvisí s industrializáciou a modernizáciou hospodárstva.

Z historického hľadiska je urbanizácia relatívne nový demografický jav. Proces urbanizácie sa v Európe začal približne pred 150 rokmi, kedy sa obyvateľstvo začalo postupne sťahovať z vidieka do miest. Tento proces mal v európskych krajinách rôznu dynamiku. Ešte na začiatku 20. storočia žila prevažná väčšina európskej populácie vo vidieckych sídlach, čo súviselo s dominanciou agrárneho sektora. Vývoj urbanizácie v Európe môžeme rozdeliť na tri obdobia:

  1. obdobie industriálnych miest (od polovice 19. storočia do 1. svetovej vojny)
  2. moderná éra urbanizácie (1. svetová vojna – 70. až 80. roky 20. storočia)
  3. post-industriálne obdobie (doteraz)

Na začiatku 19. storočia žilo iba 2,2 % európskej populácie v mestách. Po nástupe industrializácie a v dôsledku hospodárskych zmien sa obyvateľstvo začalo stále viac sťahovať do miest. Urbanizácia mala v rôznych európskych regiónoch rozličnú dynamiku, čo súviselo s rôznou mierou industrializácie. Rýchlosť a miera urbanizácie v tomto období sú však ťažko merateľné, a to z dvoch dôvodov. Prvým je, že údaje z jednotlivých krajín často nie sú porovnateľné a jednoznačné, pretože v rôznych regiónoch sa často používali odlišné definície mestských sídiel. Druhým dôvodom je vznik mestských aglomerácií, teda zoskupenie mesta a okolitých sídel s intenzívnymi vzájomnými väzbami, ktorý bol možný vďaka rozvoju dopravy a infraštruktúry. Mesto tak vytvára s aglomerovaným územím súvislý celok a nerešpektuje administratívne hranice, preto je ťažké určit mieru jeho rastu.

Moderná éra industrializácie

Na začiatku 20. storočia Európa v podstate nebola urbanizovaná. V roku 1920 sa jedine Veľká Británia mohla označovať za urbanizovanú krajinu, v ktorej viac ako polovica obyvateľov (64 %) žila v mestách (podľa definície OSN je mesto sídlo s minimálne 20 tis. obyvateľmi.). V Nemecku, Holandsku a Belgicku žilo takmer 50 % populácie v mestách, ale v ostatných európskych krajinách žila naďalej väčšia časť obyvateľstva mimo miest. Najmenej urbánneho obyvateľstva bolo v Rumunsku (12 %), Bulharsku (9 %) a Juhoslávii (7 %). Proces urbanizácie nebol lineárny, prebiehal rýchlejšie v krajinách so strednou mierou urbanizácie ako Švédsko, Španielsko, Nórsko či Grécko.

Po 2. svetovej vojne sa začalo obyvateľstvo masívne sťahovať do miest. Najrýchlejší rast miest možno pozorovať v menej rozvinutých európskych krajinách v Strednej a Juhovýchodnej Európe, kde sťahovanie do hlavných miest a socialistických priemyselných miest (neraz vybudovaných na zelenej lúke) súviselo s presunom pracovnej sily zo sektora poľnohospodárstva do ťažkého priemyslu. Urbanizácia však mala rýchly priebeh aj v niektorých oblastiach Západnej Európy, ako príklad môžeme uviesť Helsinky, Paríž, Lyon, Mníchov či Štokholm. Metropoly s vysokou hustotou obyvateľstva ako Londýn, Berlín či Viedeň výrazne rástli pomalšie ako stredne veľké mestá.

Miera urbanizácie sa v priebehu 20. storočia v celej Európe výrazne zvýšila. V krajinách Západnej Európy s najvyššou mierou urbanizácie dosiahlo sťahovanie obyvateľstva do miest vrchol v 50. až 60. rokoch a potom sa spomalilo, resp. zastavilo. V krajinách európskej periférie a v post-komunistických krajinách proces urbanizácie zaostával; v roku 1980 žila v mestách menšia časť obyvateľstva ako na vidieku (napr. Albánsko 22 %, Portugalsko 23 %, Juhoslávia 26 %, Československo 34 %). Po páde komunizmu v 90. rokoch sa však urbanizácia prudko zrýchlila a podiel populácie žijúcej v urbánnych oblastiach sa začal rýchlo zvyšovať. Môžeme tak povedať, že na konci 20. storočia žila vo väčšine európskych krajín viac ako polovica obyvateľstva v mestách.

Podľa van den Berga prebiehal proces rastu miest v štyroch fázach, ktoré nazval urbanizácia, suburbanizácia, deurbanizácia a reurbanizácia. Jednotlivá fázy mali v Západnej a vo Východnej Európe rôznu intenzitu a dynamiku.

1. Urbanizácia

Rýchly nástup urbanizácie môžeme vo väčšine európskych krajín pozorovať po 2. svetovej vojne, kedy nastal hospodársky boom. Vo fáze urbanizácie obyvateľstvo migrovalo do miest v dôsledku zníženia dopytu po pracovnej sile v agrárnom sektore a zvýšenia dopytu po pracovnej sile v priemysle. Zamestnanci sa presúvali z poľnohospodárskej výroby do priemyselnej výroby. Dôsledkom bola expanzia priemyselných a obytných častí mesta a vznik priemyselných miest s vysokou koncentráciou obyvateľstva. Rast sa prejavoval predovšetkým v jadre mesta.

2. Suburbanizácia

Suburbanizácia sa v niektorých vyspelých krajinách Európy začala už v medzivojnovom období. Vo všeobecnosti však môžeme povedať, že sťahovanie z centier miest do okrajových častí prebiehalo v krajinách Západnej Európy v 50. a 60. rokoch, zatiaľ čo v socialistických krajinách tento trend nastúpil neskôr a s menšou intenzitou. 

Fáza suburbanizácie nastala ako dôsledok prehlbujúcich sa sociálnych rozdielov v spoločnosti. Obyvateľstvo s vyšším príjmom začalo migrovať do okrajových častí mesta a vznikali tak mestské aglomerácie. Hlavným cieľom migrácie bolo znižovanie nákladov na bývanie (lacnejšie nehnuteľnosti mimo centier miest), zlepšenie kvality bývania (väčšie byty, domy s malými záhradami a pod.) a tým celkové zvýšenie kvality života. Proces suburbanizácie sa teda vyznačoval predovšetkým rastom okrajových častí miest. Sťahovanie z centier miest bolo možné vďaka rozvoju a zlepšovaniu infraštruktúry a systému dopravy. Pre domácnosti však zároveň prinieslo nárast nákladov na dopravu, pretože dochádzanie za prácou do centier miest sa stalo nevyhnutnosťou. V kapitalistických štátoch prevládala individuálna doprava, zatiaľ čo v socialistických krajinách dominovala verejná doprava.

3. Deurbanizácia

Proces deurbanizácie sa v krajinách Západnej Európy začal približne v 70. rokoch. V tejto fáze klesal celkový počet obyvateľov v mestských sídlach, teda v centre aj na predmestiach, pretože ľudia migrovali do malých miest a na vidiek v blízkosti veľkých miest. Tieto zmeny mali niekoľko príčin, predovšetkým zaťaženie systému dopravy mesta a ekonomické faktory. Vďaka neustálemu zlepšovaniu životnej úrovne sa výrazne zvýšil počet áut v mestách. Centrá sa tak stali ťažšie dostupnými kvôli každodenným zápcham, nedostatku parkovacích miest či zle fungujúcej mestskej doprave. Z dôsledku rastu cien nehnuteľností dochádzalo k vytláčaniu obytných zón z centier miest a relokácii niektorých služieb za hranice mesta. Mnohé vidiecke oblasti sa transformovali na mestské sídla. V krajinách Východnej Európy sa proces deurbaizácie vo väčšej miere naštartoval až po páde komunizmu, kedy sa liberalizoval trh s nehnuteľnosťami a ľudia sa kvôli zvýšeným nákladom začali sťahovať smerom von z miest. 

4. Reurbanizácia

Reurbanizácia znamená spomalenie resp. zastavenie úbytku obyvateľstva a znovuoživenie centier veľkých miest. V Západnej Európe tento trend možno pozorovať približne od 80. rokov, no v krajinách bývalého východného bloku bol výrazne oneskorený a nastúpil až začiatkom 21. storočia. Iniciatíva za znovuoživenie centier vychádzala v prvom rade od miestnej samosprávy a bola význmne podporovaná občianskymi iniciatívami. Reurbanizácia si vyžaduje zmeny v dopravnej politike a budovanie kvalitnejšieho obytného priestoru. Zameriava sa tiež na rozvoj sociálnej infraštruktúry. V Západnej Európe tento proces determinovali viaceré zmeny v spoločnosti, predovšetkým klesajúci počet domácností s deťmi, prílev imigrantov, tvorba nových pracovných miest, ktorá bola viazaná najmä na veľké mestá, a tiež rastúci význam enviromentálnej politiky. Do popredia sa dostala otázka ochrany životného prostredia, s ktorou súviselo zavádzanie stavebných obmedzenií.

Hlavné príčiny urbanizácie v Európe v druhej polovici 20. storočia sa dajú zhrnúť do niekoľkých bodov. Sťahovanie do miest sa významne zrýchlilo vplyvom štrukturálnych zmien ekonomiky, ktoré naštartovala industrializácia a modernizácia spoločnosti. Vyššia produktivita v poľnohospodárstve umožnila prechod od poľnohospodárskej produkcie smerom k priemyselnej výrobe a službám, ktoré si vyžadovali koncentráciu obyvateľstva. Expandujúce odvetvia na národnej alebo medzinárodnej úrovni sa v druhej polovici 20. storočia koncentrovali najmä v tradičných priemyselných centrách, prístavoch a finančných centrách (Londýn, Paríž, Berlín, Viedeň atď.), no od 70. rokov sa začalo s budovaním nových (priemyselných) centier s najmodernejšou technikou (napr. Mníchov, Stuttgart). Vývoj sa ďalej posúval od priemyslu smerom k službám a na konci 20. storočia už boli najvýznamnejšie a najdynamickejšie európske metropoly závislé predovšetkým od sektora služieb. K rýchlej urbanizácii prispeli aj demografické zmeny ako populačný boom (najmä po 2. svetovej vojne) a obmedzenie emigrácie za prácou do zámoria. Významným faktorom tiež bol rozvoj infraštruktúry, ktorý prispel k zatraktívneniu bývania v urbánnych oblastiach.

Urbanizácia v socialistických krajinách Východnej Európy mala určité špecifické znaky. V porovnaní so Západnou Európou sa veľký dôraz kládol na ideologický rozmer urbanizácie, teda posilňovanie kolektívnej identity robotníckej triedy. Jedným zo symbolov industrializácie bolo budovanie socialistických priemyselných miest, často na zelenej lúke či vo vidieckych oblastiach v blízkosti veľkých priemyselných tovární. Ako nástroj na podporu industrializácie sa využívala kolektivizácia poľnohospodárskej pôdy a znárodňovanie výrobných podnikov. Kolektivizácia agrárneho sektora však zapríčinila zníženie efektivity a produktivity poľnohospodárskej výroby, ktorá si v porovnaní so západoeurópskymi krajinami vyžadovala relatívne vysoký podiel ľudského kapitálu. Urbanizáciu tiež ovplyvnilo zrušenie trhu s nehnuteľnosťami, zavedenie pevných cien pôdy a pozemkov, znárodnenie a redistribúcia obytných budov v mestách a následná regulácia nájomného. Znárodnený bol aj maloobchod a drobné služby, čo prispelo ku koncentrácii malých firem a živností. Celkovo sa v komunistických krajinách dostali do potredia kolektívne záujmy nad individuálne záujmy, preto sa výstavba nehnuteľností plánovala centrálne. Charakteristickým znakom režimu sa stali stavby v štýle socialistického realizmu (hlavne v 50. rokoch) a uniformita, budovanie obytných štvrtí v okrajových častiach miest, pri ktorých sa kládol menší dôraz na budovanie kvalitnej infraštruktúry. Z ideologických dôvodov bola segregácia sociálnych skupín výrazne nižšia ako v kapitalistických krajinách, preto sa proces suburbanizácie oneskoril. Proces deurbanizácie a reurbanizácie sa tak prakticky mohol začať až po páde komunizmu. Celkovo možno povedať, že komunistické krajiny sa v porovnaní so Západnou Európou v druhej polovici 20. storčia vyznačovali podpriemernou mierou urbanizácie.

Post-industriálne obdobie

Zatiaľ čo sa urbanizácia v krajinách  Západnej a Južnej Európy dostala do ďalšej fázy približne v 70. rokoch, v krajinách Východnej Európy môžeme o post-industriálnom období hovoriť až po páde komunizmu. Post-industriálne obdobie odštartovala séria ekonomických a spoločenských zmien, predovšetkým deindustrializácia a rastúca nezamestnanosť, revitalizácia a obnova miest a historických centier, a v neposlednom rade nárast segregácie určitých skupín obyvateľstva.

Deindustalizácia sa začala prejavovať po reštrukturalizácii, ktorá nastala vo výrobnom sektore po prvom ropnom šoku (1973). Výrazne na ňu vplývali aj globalizačné procesy. Deindustrializácia znamenala výrazné zníženie zamestnanosti v sekundármon sektore a presun pracovnej sily do terciárneho sektora (najmä do oblasti finančnćh služieb a obchodu). Veľký dopad mala najmä na veľké priemyselné mestá, pretože firmy začali produkciu presúvať do menších miest. Tento trend pokračoval až do konca 20. storočia, čo potvrdzujú aj medzinárodné porovnania; v rebríčku 20 najväčších mestských aglomerácií sveta z roku 2000 európske mestá úplne chýbajú. Samotné mestá prešli významnými zmenami. Oveľa väčší dôraz sa začal klásť na životné prostredie a mesto ako miesto pre život. Do popredia sa dostala revitalizácia a obnova budov a parkov, doprava začala byť vytláčaná z centier a vznikali pešie zóny.

Post-industriálne obdobie sa však vyznačuje aj niekoľkými negatívnymi javmi. Rast nezamestnanosti, prehlbovanie sociálnych rozdielov a vyššia migrácia so sebou priniesli nové sociálne problémy, predovšetkým segregáciu určitých skupín obyvateľstva a rast chudoby. To malo v mnohých európskych mestách za následok zvyšovanie výtržníctva, vandalizmus či rastúcu kriminalitu (napr. výtržnosti v Londýne v r. 2011, výtržnosti v Paríži v r. 2005). Oblasti, kde sa tieto negatívne sociálne javy koncentrujú, majú niekoľko spoločných znakov; ide väčšinou o mestské štvrte so sociálne znevýhodnenými obyvateľmi s vyššou mierou chudoby (mladí nezamestnaní, prvá a druhá generácia imigrantov a pod.).

Koncom 80. rokov sme mohli pozorovať výrazné rozdiely v urbánnom priestore v Západnej a Východnej Európe. Komunistické krajiny sa až do pádu režimu nemuseli zaoberať otázkou integrácie imigrantov, keďže imigrácia z tretích štátov prakticky neexistovala. Po roku 1989 tak museli krajiny východného bloku veľmi rýchlo dobiehať svojich západných susedov. Proces urbanizácie po páde komunizmu mal špecifické znaky. V dôsledku prechodu na trhová hospodárstvo a liberalizácie sa obnovil  trh s nehnuteľnosťami, zrušili sa pevné ceny nehnuteľností a zaviedli sa trhové ceny. Zároveň prebehla privatizácia nájomných domov a bytov a výška nájomneho sa začala odvíjať od trhového mechanizmu. Tieto opatrenia nemali len pozitívne dopady; priniesli tiež zvýšenie tlaku na rast chudoby a prispeli k marginalizácii určitých sociálne slabších skupín.

Na prelome tisícročia sa začalo v bývalých komunistických krajinách viac dbať na urbánnu rôznorodosť miest. Postupne sa zvyšovali investície na rekonštrukciu a obnovu historických centier miest - okrem iného preto, aby mestá prilákali turizmus. Dochádzalo tiež k vytláčaniu obytných štvrtí z centier miest. Proces suburbanizácie však bol v 90. rokoch v mnohých krajinách zabrzdený kvôli slabo rozvinutej infraštruktúre a systému dopravy.

 


1.2.2. Medzivojnové obdobie a Veľká hospodárska kríza


Obdobie rokov 1918-1939 bolo časom, kedy začal vznikať sociálny systém v podobe, v akej ako ho poznáme a vnímame dnes.

Modernizácia priemyslu a ekonomík spôsobila, že stále viac ľudí sa presúvalo do odvetví, ktoré boli „kryté“ sociálnou politikou. Vznikali a kodifikovali sa nové pravidlá pracovných podmienok a v roku 1919 bola založená Svetová organizácia práce. Tá priniesla mnoho medzinárodných dohovorov a zmlúv, ktoré prispeli k zadefinovaniu práce a sociálneho zabezpečenia.

Ďalším zlomovým bodom tohto obdobia bola veľká hospodárska kríza 30. rokov (najmä 1929-1933). Tá okrem iného naplno rozbehla diskusiu o žiaducej miere štátnych zásahov do hospodárstva. Dovtedy bol štát len jeden z garantov sociálnej politiky spolu so súkromnými hospodárskymi subjektmi a odbormi. Veľká hospodárska kríza dovtedy nevídaných rozmerov a nedostatočná schopnosť týchto subjektov účinne sa s ňou vyrovnať mali za následok, že štát na seba zobral plnú zodpovednosť za sociálnu politiku, aby nahradil napríklad zlyhávajúce korporatívne a samosprávne systémy dôchodkového zabezpečenia.


1.2.3. Druhá svetová vojna a jej dôsledky


Druhá svetová vojna bola jedným z najväčších sociálnych katalyzátorov, ktorý výrazne zmenil sociálne vzťahy a požiadavky na efektívnu sociálnu politiku. Vojna vyvolala nutnosť obrovských štátnych zásahov do spoločnosti kvôli maximálnemu využitiu vojnovej ekonomiky pre bojové ťaženia a armádu (potravinové lístky, zoštátňovanie, príkazová ekonomika a pod.). Tieto udalosti výrazne zvýšili legitimitu štátnych zásahov do ekonomiky, a zároveň podporili kapacitu verejnej správy zasahovať do spoločnosti a ekonomiky, pričom tento proces sa stal nezvratným a viedol k ďalšiemu rozvoju sociálneho štátu. Dôsledkom bolo tiež zvýšenie dostupnosti zdravotnej starostlivosti (premietnuté v raste podielu verejných výdavkov na zdravotníctvo, ako ukazuje tabuľka č.1.2) a vzdelávacieho systému, a tiež zmena makroekonomického manažmentu smerom k snahe štátu zabezpečiť plnú zamestnanosť. Dominantným sa stal názor, že aj riziko straty príjmu z nezamestnanosti treba socializovať.

Tabuľka 1.2: Verejné výdavky na zdravotníctvo ako % HDP (1913-2007).

Zdroj: Tanzi a Schuknecht (2000) a Eurostat (2012)


1.2.4. Zlatých 30 rokov (1945 až 1975)


Obrovská deštrukcia a chaos, ktoré spôsobila 2. svetová vojna, zamedzili rýchlemu nástupu sociálneho štátu v mierovej ekonomike, pričom sociálna politika sa v jednotlivých krajinách rozvíjala rôznou rýchlosťou. Roky 1945 – 1975 sa často nazývajú aj „zlatých tridsať rokov“ (vo Francúzsku) alebo „hospodársky zázrak“ (v Západnom Nemecku, kde prišiel na začiatku 50. rokov) a vyznačovali sa trvalo sa zlepšujúcou hospodárskou situáciou. To však malo za následok aj zvyšovanie sociálnych nárokov obyvateľstva. V tomto období môžeme pozorovať budovanie moderného sociálneho štátu, a to expanziou existujúcich programov, ale aj zavedením nových, najmä v oblasti rodinnej politiky, sociálnych služieb a pomoci, znižovaním dôchodkového veku, bojom proti chudobe a pod. Zároveň však v tomto období môžeme hovoriť o tom, že pri tvorbe a realizácii politiky dominovali producenti a nie konzumenti. Zjednodušene povedané, ide o vrchol industriálnej ekonomiky a spoločnosti, založenej najmä na masovej produkcii tovaru a služieb, a dôraze najmä na efektívnosť.


1.2.5. Ekonomická kríza v 70. rokoch


Kríza v 70. rokoch minulého storočia bola vo vyspelých krajinách sprevádzaná dvoma „ropnými šokmi“, rastúcou infláciou a nezamestnanosťou, ale aj zmenou v očakávaniach ľudí od sociálnej politiky. Prehľad štatistík vývoja cien ropy nájdete tu.

Obdobie do konca 70. rokov minulého storočia charakterizovala snaha riešiť problémy existujúcimi nástrojmi verejnej politiky a reagovať na rast nezamestnanosti (dlhodobá nezamestnanosť rástla ešte rýchlejšie) a cien bežných statkov (inflácia) najmä rastom verejných výdavkov a expanziou sociálnych programov.

V tomto období sa tiež začali meniť hodnoty spoločnosti. Ekonomický rast a zvyšovanie kvality služieb v privátnej sfére spôsobili, že ľudia začali klásť vyššie nároky na zdravotnú starostlivosť a sociálnu starostlivosť všeobecne. Pre štát je však takáto situácia ťažko riešiteľná, pretože obrovská štátna mašinéria nie je schopná účinne a pružne reagovať na požiadavky sociálne rôznorodej spoločnosti. Štáty vlastne dodnes hľadajú správny prístup k problematike efektívnosti a flexibility verejnej správy.

Ďalšou veľkou zmenou bolo nabúranie profesijnej autonómie, najmä v zdravotníctve, ale aj inde – štát sa prostredníctvom rôznych noriem, príspevkov, príplatkov a iných nástrojov usiloval motivovať rôzne profesie vo verejnej správe k určitému želanému správaniu. Mohla to byť snaha o šetrenie, skvalitňovanie, lepšie pokrytie a podobne. Dodnes je diskutovanou otázkou, kde je rozumný kompromis pri určení hranice medzi profesijnou autonómiou a centralizovaným nasmerovaním celého systému.


1.2.6. Obdobie 80. rokov


Osemdesiate roky minulého storočia môžeme označiť ako dobu protireakcie a pomalého nástupu postindustriálnych politík.

Nevyhnutnosť riešiť naakumulované fiškálne problémy (spôsobené aj krízovými 70. rokmi), zjavná nefunkčnosť dovtedajšieho prístupu k makroekonomickému manažmentu, meniaca sa demografia (vrátane čoraz razantnejšieho nástupu žien do zamestnania vo vyspelom svete), ako aj spoločenské zmeny smerom k väčšiemu individualizmu viedli k reformám a reštrikcii mnohých častí sociálneho systému a k poklesu nových iniciatív, ktoré by rozširovali sociálny systém.

Od ekonomických problémov vyspelých krajín v 70. rokoch začala v sociálnej politike prevládať tzv. permanentná úspornosť, spočívajúca v tom, že sa začali znižovať výdavky na sociálnu politiku napriek neustále rastúcim požiadavkám na sociálnu starostlivosť. Tento proces bol spôsobený najmä neustálym poklesom príjmov štátu, slabým rastom HDP a súvisiacim rastom nezamestnanosti. Táto zmena sociálnej klímy nastupovala relatívne dlho, keďže viaceré štáty boli schopné krátkodobo odolávať jej dôsledkom tak, že zvyšovali zadlžovanie. Žiadna z vyspelých krajín sveta sa však kríze sociálneho štátu nevyhla. Dôsledky tejto krízy na život obyvateľstva záležali najmä od demografického zloženia obyvateľstva a predchádzajúcej sociálnej politiky. Zvyčajne však zápasili štáty s rastom inflácie, nezamestnanosti, s ekonomickou recesiou a rastúcou chudobou.

Na konci 70. a na začiatku 80. rokov sa začali vynárať prístupy, ktoré vinili za problémy prisilný sociálny štát, a preto ho chceli zredukovať. Sociálny štát vinili z prehlbovania závislosti obyvateľstva od sociálneho systému a z neefektívneho nakladania s verejnými financiami. Tento myšlienkový prúd bol spojený s pravicovo-konzervatívnymi politickými silami, ktoré považovali sociálnu krízu za príležitosť významne znížiť vplyv sociálneho štátu. Významnými osobnosťami tohto prúdu boli americký prezident Ronald Reagan a jeho Republikánska strana, a britská predsedníčka vlády Margaret Thatcherová a jej Konzervatívna strana. Obaja nastúpili k moci na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia.

 

Sociálna politika v ére Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej


Na konci 70. rokov sa vo vyspelých krajinách čoraz populárnejším stával názor, že za rastúce ekonomické a sociálne problémy môže „priveľký štát“ v zmysle rozsahu prerozdeľovania, sociálnych programov a vládnych zásahov do ekonomiky. Najvýraznejšími reprezentantmi tohto názorového prúdu sa stali Margaret Thatcherová vo Veľkej Británii a Ronald Reagan v Spojených štátoch amerických.

Obaja sa dostali k moci na prelome 70. a 80. rokov (Margaret Thatcherová sa stala britskou ministerskou predsedníčkou v roku 1979, Ronald Reagan bol zvolený prezidentom USA v roku 1980 a funkcie sa ujal v januári 1981) okrem iného aj s prísľubom redukcie sociálneho štátu, ktorého rozsah považovali za jednu z hlavných príčin vysokých rozpočtových deficitov, vysokého daňového zaťaženia a regulácií, obmedzujúcich podnikanie a ekonomický rast. Sociálny štát vinili tiež z prehlbovania závislosti obyvateľstva od sociálneho systému.
 

Politika Margaret Thatcherovej


Britská vláda Margaret Thatcherovej vychádzala z presvedčenia, že „keynesiánsky“ dopytovo orientovaný prístup pri formulovaní hospodárskej politiky zlyhal, a preto pri snahe dosiahnuť svoj hlavný cieľ – obnovenie prosperity a ekonomického rastu – definovala ako hlavné nástroje privatizáciu, dereguláciu ekonomiky, zníženie daňového zaťaženia a zníženie rozsahu sociálneho štátu (Blackaby, 1979). Okrem toho sa sústredila na zníženie dovtedy výrazného vplyvu odborových organizácií na tvorbu sociálnej politiky a rozsiahlych privilégií, ktorými odbory vo Veľkej Británii na konci 70. rokov disponovali (Lawson, 1992).

Vláda preto okrem iného zvýšila finančnú a právnu zodpovednosť odborových predstaviteľov v súvislosti so škodami, ktoré môžu vzniknúť pri štrajkoch, posilnila postavenie zamestnávateľov voči funkcionárom odborových organizácií a obmedzila právnu imunitu odborov v prípadoch, keď protesty či štrajky nesplnili zákonom stanovené podmienky. Vláda tiež znížila daň z príjmu, postupne znížila mieru regulácie podnikania, spružnila trh práce (posilnila postavenie zamestnávateľov) a obmedzila výšku priemyselných dotácií (Krieger, 1987).

Napriek averzii voči sociálnemu štátu sa počas prvého funkčného obdobia vlády Margaret Thatcherovej verejné výdavky na sociálnu starostlivosť celkovo zvýšili (najmä v dôsledku stále rastúcej nezamestnanosti). Vláde sa však podarilo znížiť verejné výdavky na bývanie, nemocenské dávky, a sprísnili sa pravidlá pre získanie sociálnych príspevkov a dávok, čo viedlo k zníženiu počtu poberateľov štátnych príspevkov. Hoci teda celkové sociálne výdavky mierne narástli, bez týchto opatrení by zrejme ich rast dosiahol neudržateľné tempo (Krieger, 1987).

Konzistentnejšie a efektívnejšie politiky priniesla až druhá vláda Margaret Thatcherovej (1983 – 1987), ktorej hlavnými črtami sa z hľadiska ekonomickej a sociálnej politiky stali privatizácia (výrazne sa zvýšila rýchlosť a objem štátneho majetku, ktorý bol predávaný do rúk súkromných vlastníkov) a dôrazné potlačenie vplyvu odborov (v dôsledku rozsiahleho a viac ako rok trvajúceho baníckeho štrajku, ktorý mal pre odborárov za následok stratu podpory verejnosti a porážku odborov).

Tretia Thatcherovej vláda (1987 – 1991) sa sústredila na zmeny v daňovom systéme, v ktorom okrem iného zaviedla „daň z hlavy“, ktorú mal v rovnakej výške (určenej lokálnymi vládami) platiť každý obyvateľ bez rozdielu v príjmoch. Táto politika však narazila na mimoriadne silný odpor verejnosti a viedla k jej rezignácii pred ukončením volebného obdobia v roku 1990 (Passel, 1990).


Politika Ronalda Reagana


Vláda amerického prezidenta Ronalda Reagana vychádzala z identických východísk ako vláda Margaret Thatcherovej. Definovala sa ako „pro-trhová“ a za hlavné ciele v sociálnej a hospodárskej politike si určila oživenie ekonomického rastu, zníženie nezamestnanosti, verejných výdavkov na sociálne programy a celkové zníženie deficitu verejných financií a inflácie. Hlavnými nástrojmi na dosiahnutie týchto cieľov malo byť zníženie daňového zaťaženia a deregulácia podnikania.

Reaganova administratíva dosiahla z hľadiska deklarovaných cieľov zmiešané výsledky: podarilo sa jej presadiť výrazné zníženie daní z príjmu a majetku (a v druhom funkčnom období, v roku 1986, presadila aj výrazné zjednodušenie daňového systému), dosiahla výrazné zníženie inflácie a spustila najdlhšie trvajúcu neprerušenú ekonomickú expanziu v amerických dejinách (Hill, 1990; Johnson, 1998). Na druhej strane však nedokázala presadiť zníženie sociálnych výdavkov (len zmiernila ich nárast sprísnením podmienok pre poberateľov podpory a znížením rozpočtov pri niektorých sociálnych programoch). Nepresadila ani zásadnejšiu reformu sociálneho systému. To malo – spolu s prudkým nárastom výdavkov na obranu vzhľadom na vrcholiacu „studenú vojnu“ so Sovietskym zväzom – aj napriek čiastočným úspechom pri znižovaní niektorých vládnych výdavkov za následok prudký rast celkového rozpočtového deficitu. Ten sa podarilo eliminovať až v polovici 90. rokov.

Reaganova vláda, podobne ako britská vláda M. Thatcherovej, znížila moc odborov potlačením štrajku leteckých dispečerov, znížením ich legitimity pri tvorbe sociálnej politiky a zákazom (pre odborové organizácie) financovať politické strany. Celkovo sa dá povedať, že Reaganova politika bola pri kontrole rozpočtových výdavkov na sociálne výdavky a verejnú administratívu aspoň čiastočne úspešná vďaka tomu, že uplatňovala „top-down“ prístup a jednotlivé politické koncepcie a priority boli stanovované z politického centra (Krieger, 1987).


Záver


Sociálna politika za čias prezidenta Reagana a premiérky Thatcherovej bola reakciou na centralizáciu sociálnej politiky do rúk štátu a odborových organizácií. Nová politika, ktorú títo politici presadzovali a stelesňovali, priniesla nielen mnoho radikálnych zmien, ale prispela tiež k zmene paradigmy sociálnej a hospodárskej politiky od neustále sa rozrastajúceho sociálneho štátu k snahe o jeho kontrolu a zmenšenie, privatizáciu sociálnych služieb, obmedzovanie sociálnych výdavkov a posilnenie osobnej zodpovednosti. Za hlavný nedostatok tohto prístupu počas vlád prezidenta Reagana a premiérky Thatcherovej sa považuje to, že nedokázali vytvoriť ucelený prístup k tvorbe sociálnej politiky a alternatívny sociálny systém (Peck a Tickell, 2002). To malo okrem iného za následok silný rozpor medzi deklarovanými postojmi (zásadná redukcia sociálneho štátu) a realitou (ktorá ukázala, že výsledky boli rozporuplné a v lepšom prípade dlhodobo neudržateľné).

Aj keď 90. roky priniesli mnohé zmeny a zmiernenie prístupu vlád z 80. rokov, najmä väčšiu snahu o zmierňovanie sociálnej nerovnosti, je pozoruhodné, že ani nová umiernená politika nedokázala výrazne zmeniť základný prístup k sociálnej politike, zadefinovaný v ére prezidenta Reagana a premiérky Thatcherovej (Peck a Tickell, 2002).

 

Rast nezamestnanosti vlády v tomto období často riešili vytláčaním určitých sociálnych skupín z trhu práce, napríklad prostredníctvom predčasných dôchodkov, ktoré sa stali oveľa dostupnejšími ako predtým. Chceli tým uvoľniť viac pracovných pozícií pre mladších ľudí, ale tiež poskytnúť možnosť určitej „ochrany“ starším ľuďom, ktorí sú na trhu práce menej flexibilní a preto si prácu ťažšie hľadajú. Účinným nástrojom sa stali aj invalidné dôchodky, ktoré boli zámerne široko definované. Množiace sa pracovné choroby či zranenia, spôsobené masívnym prechodom z manuálnej práce na kancelársku, vyhnali napríklad z európskych trhov práce milióny pracujúcich. Nezamestnanosť sa v tomto období znižovala pomocou týchto a podobných nástrojov, nie vďaka rastúcemu počtu pracovných príležitostí.

Neskôr, pod vplyvom fiškálnej krízy a finančného tlaku vznikla nová škola riadenia verejného sektora, tzv. New Public Management. Tá zdôrazňovala výsledkový manažérsky prístup k riadeniu, ktorý významne preferoval súkromný sektor a bol schopný vykonávať zákazky efektívnejšie, ale najmä lacnejšie ako sektor verejný. Využívanie súkromného sektora na zabezpečovanie služieb, ktoré predtým vykonával verejný sektor, sa naplno rozbehlo v 90. rokoch v USA a neskôr aj vo vyspelej Európe.


1.2.7. Koniec 80. a začiatok 90. rokov


Toto obdobie prinieslo nový hlavný problém sociálnej politiky – demografiu. Začal rásť počet ľudí v dôchodkovom veku a začala klesať pôrodnosť.

Rast počtu dôchodcov spôsobil zvýšenie nákladov na dôchodkový systém. Otázka pôrodnosti a demografického vývoja tak postupne zatienila problematiku nezamestnanosti. Krajiny začali zápasiť s klesajúcou pôrodnosťou, a tým aj s poklesom nárastu budúcej pracovnej sily. Štáty so silnou sociálnou politikou (škandinávske krajiny) však boli postupne schopné podporiť pracujúce ženy natoľko, že sa demografický vývoj začal mierne zlepšovať, kým krajiny s tradičnými systémami rodinnej podpory (v južnej Európe) bojujú s klesajúcou pôrodnosťou naďalej.

To, že do zárobkovej činnosti sa masovo zapojili aj ženy, ktoré sa stali druhým pracujúcim členom rodín, bola oproti minulosti veľká zmena, ktorá priniesla rôzne zmeny vo fungovaní rodiny, v chápaní mužských a ženských rolí a podobne. V mnohých krajinách sa začal zvyšovať počet nemanželských detí, čo predznamenáva dokonca aj možný koniec tradičnej rodiny v určitých krajinách či kultúrach.

Rozvinutý sociálny štát tiež spôsobil, že sa začala vynárať určitá sociálna vrstva, pre ktorú boli štátne dávky najdôležitejším príjmom. Táto skupina sa stala nielen finančne závislou od štátnej pomoci, ale začala sa postupne izolovať od zvyšku spoločnosti. Je to aj dôsledok toho, že ľudí, odkázaných na štát, spája mnoho vlastností (nízke vzdelanie, segregácia, slabé pracovné návyky a pod.). Vysoký hospodársky rast a rýchle zbohatnutie určitých sociálnych skupín tento konflikt ešte prehĺbili. Takto sa objavil pojem sociálneho vylúčenia.

V reakcii na tieto problémy vznikla aj Európska stratégia zamestnanosti a Lisabonská stratégia, pričom v oboch dokumentoch je za hlavný problém považovaná zamestnanosť. Dôležitú úlohu v tomto myslení zohráva zamestnanosť starších ľudí, žien, ale aj mladých ľudí.

 

Populačný vývoj v Európe v 20. storočí

Poznámka: Tento text je stručným zhrnutím kapitoly Population z knihy A Social History of Twentieth-Century Europe od B. Tomku (kapitola 2, str. 8 – 48).  Ďalšie zdroje sú uvedené na konci textu v bibliografii.

Výskum populačného vývoja je pomerne mladá vedná disciplína. Jej základy položil v 17. storočí John Gaunt, ktorý sa považuje za zakladateľa modernej demografie, pretože ako jeden z prvých vytvoril metódy na spracovanie štatistickách dát zo sčítania ľudu (tabuľky života – life table). V 18. storočí sformuloval Thomas Malthus populačnú teóriu, podľa ktorej obyvateľstvo má tendenciu rozširovať sa rýchlejšie (geometrickým radom) ako životné prostriedky a potraviny (aritmetickým radom). Malthus opísal dva možné kontrolné mechanizmy, ktoré môžu tento prehlbujúci sa rozdiel zvrátiť,a síce pozitívne mechanizmy, ktoré zvyšujú mieru úmrtnosti (napr. vojny, epidémie) a preventívne mechanizmy, ktoré naopak znižujú pôrodnosť (napr. potraty, sexuálna zdržanlivosť). Demografické zmeny v 20. storočí prispeli k významnému rozvoju demografie ako vedy a jej výstupy sa stali dôležitým nástrojom európskych vlád pri tvorbe sociálnej politiky či prognóz o vývoji obyvateľstva. V 50. rokoch vyvinul Luis Henry metódu „family reconstruction“, keď využil údaje z matrík, úradných zápisov a registrov na výpočet miery úmrtnosti a pôrodnosti.

Hlavné trendy populačného vývoja v Európe v 20. storočí môžeme rozdeliť do troch oblastí. Prvým trendom je ubúdanie európske obyvateľstva. V roku 1900 tvorila európska populácia 19% svetovej populácie, zatiaľ čo v roku 2000 sa jej podiel znížil na 8,4% a naďalej klesá. Podiel európskeho obyvateľstva na celkovej svetovej populácii sa bude aj naďalej znižovať.  Podľa odhadov OSN bude v Európe v polovici 21. storočia žiť o 10 % menej obyvateľov ako v súčasnoti. Druhým trendom je starnutie obyvateľstva, ktoré predstavuje problém pre verejné financie a produktivitu hospodárstva. Tretím hlavným trendom vývoja v Európe je etnicky heterogénnejšia spoločnosť, pretože obyvatelia rôznych krajín a príslušníci rôznych národnostných a etnických skupín sa migrujú na regionálnej, európskej a globálnej úrovni.

Model demografickej revolúcie

Dlhodobé zmeny demografického vývoja môžeme koncepčne zhrnúť do modelu demografickej revolúcie (angl. demographic transition). Tento model opisuje dlhodobú zmenu režimu reprodukcie, pri ktorej dochádza k výraznému poklesu pôrodnosti a úmrtnosti. Prvá demografická revolúcia nastáva v dôsledku industrializácie hospodárstva a modernizácie spoločnosti a má štyri etapy. V prvej etape sú pôrodnosť a úmrtnosť vyrovnané, a teda populácia je stabilná alebo mierne rastie. Takúto spoločnosť nazývame premoderná spoločnosť. V druhej fáze začne úmrtnosť postupne klesať, ale pôrodnosť zostáva vysoká, nastáva teda populačný rast. V tretej fáze sa pôrodnosť postupne znižuje, pričom úmrtnosť zostáva relatívne nízka. V dôsledku toho sa populačný rast začína spomaľovať. V poslednej fáze transformácie na demograficky vyspelú spoločnosť sa miera pôrodnosti a úmrtnosti stabilizuje na nízkej úrovni a nastáva nová demografická rovnováha. Tento stav dosiahla väčšina krajín Európy a severná Amerika; menej rozvinuté krajiny sa postupne pridávajú.

Kritici modelu demografickej revolúcie poukazujú na niekoľko faktov. V reálnych podmienkach nie je možné, aby úroveň populácie bola stabilná tak, ako je to opísané v prvej a štvrtej etape modelu. Taktiež neexistuje dostatok empirických dôkazov, ktoré by potvrdili koreláciu medzi modernizáciou spoločnosti, procesom urbanizácie a industrializácie a nízkou pôrodnosťou. Okrem toho zmeny pôrodnosti a úmrtnosti nemôžeme brať ako nemenné, napr. po 2. svetovej vojne  nastal krátkodobý boom pôrodnosti v celej Európe a po niekoľkých rokoch sa miera pôrodnosti vrátila na predvojnovú nižšiu úroveň. Je tiež dôležité spomenúť, že klesajúcu pôrodnosť nezapríčiňujú iba demografické faktory, ale aj spoločenské, kultúrne, ekonomické a ďalšie faktory. Keď to zhrnieme, môžeme povedať, že demografická revolúcia v štandardnej forme nebola podľa empirických výskumov pozorovaná nikde v Európe. Napriek tomu však tento model slúži ako dôležitý heuristický nástroj pri vysvetľovaní demografických procesov.

Demografické a spoločenské zmeny na konci 20. storočia a začiatku 21. storočia demografovia a sociológovia označujú pojmom druhá demografická revolúcia (angl. second demographic transition). Najvýznamnejšou spoločenskou zmenou je posun od altruizmu smerom k individualizmu. Z demografického hľadiska môžeme pozorovať zmenu reprodukčného správania obyvateľstva, ktorá je charakteristická poklesom pôrodnosti, zmenou rodinného správania a posunom v systéme hodnôt. Celkovo klesá sobášnosť, zvyšuje sa priemerný vek matiek pri pôrode, rozvodovosť je tak isto vyššia a rastie aj počet bezdetných manželstiev. V tejto fáze sa úmrtnosť výrazne nemení, čo má za následok starnutie obyvateľstva a jeho sociálne dopady. Naopak, výrazne sa zvyšuje migrácia obyvateľstva, predovšetkým vďaka otvoreniu európskeho trhu a tiež kontinuálnemu nárastu počtu politických utečencov a imigrantov z iných kontinentov, ktorý sa výrazne zvyšuje už od 80. rokov.

Trendy vo vývoji pôrodnosti

K najvýznamnejším trendom vo vývoji pôrodnosti v Európe v 20. storočí môžeme zaradiť výrazný pokles pôrodnosti, ktorý bol čiastočne prerušovaný obdobiami rastu. Tieto zmeny sa v rámci kontinentu vyvíjali s rôznou vnútornou dynamikou, v dôsledku čoho dochádzalo k významným rozdielom medzi Západnou a Východnou Európou.

Ku koncu 20. storočia klesla úhrnná plodnosť vo všetkých krajinách Európy pod úroveň 2,1, pri ktorej je zabezpečená jednoduchá reprodukcia v populácii. Úhrnná plodnosť predstavuje priemerný počet živonarodených detí pripadajúcich na jednu ženu počas jej celého reprodukčného obdobia (15 - 49 rokov), pri zachovaní úrovne plodnosti sledovaného roka a za predpokladu nulovej úmrtnosti (Jurčová, 2005).

Pokles však nenastal súčasne vo všetkých krajinách. Francúzsko a Južná Európa zaznamenali pokles už v 70. a 80. rokoch, Stredná a Juhovýchodná Európa až v 90. rokoch. Priemerná miera pôrodnosti v EÚ-27 naďalej klesá, v roku 2011 dosiahla podľa údajov Eurostat úroveň 1,57 (Eurostat 2013: EU Employment and Social Situation – Quarterly Report).

Ako sme už spomenuli, pokles pôrodnosti v priebehu storočia viackrát prerušovaný obdobiami rastu. Krátky boom pôrodnosti nastal po 1. aj 2. svetovej vojne v celej Európe. Západná Európa zaznamenala krátky boom aj v 60. rokoch, ale potom pôrodnosť začala opäť klesať a do roku 1975 klesla pod úroveň čistej miery reprodukcie vo všetkých západoeurópskych krajinách. V Strednej a Východnej Európe bol boom po 2. svetovej vojne silnejší ako po 1. svetovej vojne. Spôsobili to opatrenia sociálnej a rodinnej politiky, ktoré významne ovplyvnili demografický vývoj po nástupe komunistického režimu. Vplyvom týchto politík a opatrení vznikali v druhej polovici 20. storčia v socialistických krajinách demografické vlny. Vnútorná dynamika zmien teda bola odlišná v rámci kontinentu. Rozdiely v miere pôrodnosti sa zmenšovali medzi krajinami Západnej a Južnej Európy. Naopak, v krajinách Strednej a Juhovýchodnej Európy sa prejavovala výrazná fluktuácia, ktorá sa stabilizovala až po páde komunizmu, kedy možno pozorovať vyrovnávanie rozdielov v miere pôrodnosti a „dobiehanie“ Západu.

Zmeny vo vývoji pôrodnosti mali viaceré príčiny. Ovplyvňovali ich demografické, socioekonomické a kultúrne faktory, predovšetkým štrukturálne zmeny zapríčinené hospodárskym pokrokom a urbanizáciou. Podľa klasickej ekonomickej teórie závisí pôrodnosť o porovnania prínosov a nákladov na dieťa. V priebehu 20. storočia výrazne klesli prínosy (napr. zákaz detskej práce) a stúpli náklady na dieťa (napr. dlhšia povinná školská dochádzka a tým pádom neskoršie zaradenie sa do pracovného procesu), čo malo za následok pokles počtu narodených detí. K nižšej pôrodnosti prispela aj vyššia individualizácia a sekularizácia spoločnosti.

Vývoj pôrodnosti v komunistických krajinách sa vyznačoval určitými špecifickými znakmi, ktoré boli zapríčinené predovšetkým štrukturálnymi zmenami hospodárstva (napr. menej agrárneho obyvateľstva ako dôsledok indistializácie spoločnosti) a politickými vplyvmi, ktoré vysvetľujú krátkodobé fluktuácie pôrodnosti v období komunizmu (napr. regulácia potratov, sociálna politika zameraná na podporu pôrodnosti atď.).

Trendy vo vývoji úmrtnosti

Najvýznamnejším determinantom poklesu celkovej úmrtnosti v Európe bol v 20. storočí pokles dojčenskej úmrtnosti, ktorý tiež môžeme považovať sa spoľahlivý indikátor sociálneho pokroku. Rovnako významnú rolu pri znižovaní úmrtnosti zohrával medicínsky pokrok, a to nie len v zmysle prevencie chorôb a dostupnejšej zdravotnej starostlivosti, ale aj lepšej výživy obyvateľstva (najmä v prvej polovici 20. storočia). Dôležitým faktorom bolo tiež lepšovanie podmienok na bývanie. Abdel Omran (1971) vytvoril model epidemiologickej revolúcie, v ktorom rozdelil zmeny hlavných príčin úmrtnosti na tri obdobia. Do 18. storočia sa Európa nachádzala v období moru a hladomoru, čo boli dve najčastejšie príčiny úmrtí. Ohrozovali ľudí prakticky v každom veku, dojčatá a deti nevynímajúc. 18. až 19. storočie môžeme označiť sa obdobie pandémií, kedy ľudia zomierali predovšetkým na respiračné ochorenia ako tuberkulóza. Omran charakterizoval 20. storočie ako obdobie degeneratívnych a civilizačných chorôb; najčastejšou príčinou úmrtia sú choroby ako rakovina či srdcovo-cievne ochorenia. Tieto ochorenia však väčšinou ohrozujú starších ľudí. Keďže klesá dojčenská a detská úmrtnosť a ľudia zomierajú skôr vo vyššom veku, celkovo sa predlžuje stredná dĺžka života pri narodení.

V priebehu 20. storočia úmrtnosť výrazne klesla na celom európskom kontinente, no táto zmena sa neudiala vo všetkých krajinách naraz a vyznačovala sa rôznou dynamikou. Zatiaľ čo rozdiely medzi krajinami Západnej Európy sa kontinuálne zmenšovali, prehĺbili sa rozdiely medzi Západnou a Východnou Európou. V polovici 60. rokov došlo vo väčšine komunistických krajín k zastaveniu poklesu úmrtnosť a tento ukazovateľ začal dokonca opäť rásť, v rôznych krajinách v rôznej miere. Najvýraznejšie zhoršenie ukazovateľov nastalo v skupine mužov v strednom veku, čo malo za následok výrazné rozdiely v úmrtnosti mužov a žien a demografickú nerovnováhu, pretože ženy sa rádovo dožívali vyššieho veku ako muži (v niektorých krajinách aj o viac ako 10 rokov). Príčiny rozdielov medzi Západnou a Východnou Európou možno hľadať v sociálnych rozdieloch a rôznom životnom štýle. V komunistických krajinách sa v oveľa väčšej miere konzumoval alkohol a cigarety, ľudia nepestovali šport v takej miere ako v Západnej Európe. Vyššiu úmrtnosť v komunistických krajinách teda možno považovať za systémové špecifikum. Komunistické krajiny napríklad zaostávali z hľadiska životnej úrovne za Rakúskom a Fínskom, hoci boli tesne po 2. svetovej vojne s tymito krajinami približne na rovnakej úrovni. Koniec 20. storočia a začiatok 21. storočia však priniesol vyrovnávanie rozdielov medzi Západom a Východom.

Trendy vo vývoji migrácie

Migráciu obyvateľstva môžeme analyzovať z rôznych pohľadov. Z geografického hľadiska môže obyvateľstvo migrovať na lokálnej úrovni (lokálna migrácia), v rámci regiónu (regionálna migrácia) alebo sa sťahuje do zahraničia (medzinárodná migrácia). Z časového hľadiska sa obyvateľstvo môže sťahovať dočasne alebo natrvalo. Migrati sa môžu odlišovať na základe sociálnych charakteristík ako napr. pohlavie, pôvod, zamestnanie, etnická príslušnosť či úroveň vzdelania. Z hľadiska motívov môže ísť o migráciu dobrovoľnú, napr. sťahovanie za prácou z ekonomických príčin, alebo nútenú, ktorá môže mať rôzne príčiny – politické, environmentálne či sociálne. Sťahovanie obyvateľstva v Európe v 20. storočí prebehlo v troch migračných vlnách: emigrácia do zámoria na začiatku storočia, imigrácia z politických dôvodov ovplyvnená vojnami a neskôr rozdelením Európy na západný a východný blok, a nakoniec imigrácia z ekonomických dôvodov.

Emigrácia do zámoria bola najvýznamnejšia koncom 19. a začiatkom 20 storočia. V rokoch 1891 – 1920 opustilo kontinent 27 miliónov Európanov. Najviac z nich smerovalo do USA (58 %), Kanady, Argentíny, Brazílie, Austrálie, na Nový Zéland a do Južnej Afriky. Do európskych kolónií smerovali predovšetkým úradníci, vojaci, technici a strojári. Po 1. svetovej vojne nastalo výrazné spomalenie emigrácie, ktoré bolo zapríčinené zavedením protekcionistických politík. Od roku 1921 bola v USA systematicky zavádzaná reštriktívna imigračná politika, cielená hlavne na prisťahovalcov z Ázie, no zasiahla migrantov zo všetkých krajín, aj z európskeho kontinentu. Po 2. svetovej vojne spomalenie emigrácie pokračovalo. V rokoch 1946 – 1960 ročne emigrovalo 0,5 mil. Európanov, čo okrem iného súviselo s obmedzením slobody pohybu vo Východnej Európe. Od polovice 60. rokov prichádzalo do Európy viac imigrantov ako odchádzalo emigrantov, čo bolo spôsobené návratom obyvateľov z bývalých kolónií do rodných krajín.

Počas druhej migračnej vlny, ktorá v Európe prebiehala už po 1. svetovej vojne a vo veľkej miere najmä po 2. svetovej vojne, bola hlavnou motiváciou migrantov imigrácia do Európy a migrácia v rámci kontinentu z politických dôvodov. Sťahovanie bolo zapríčinené vojnou a politickými rozhodnutiami, ktoré ovplyvnili povojnové usporiadanie Európy.  K najvýžnejším problémom po 2. svetovej vojne  v Európe patril veľký počet utečencov (až 40 miliónov), pričom mnohí z nich prišli o strechu nad hlavou či celý majetok. Na základe povojnových dohôd muselo byž presídlených 12,3 miliónov etnických Nemcov, ktorí žili v rôznych krajinách Európy. Povojnové sťahovanie sa dotklo aj ďalších štátov;  obyvateľov si museli „vymeniť“ Československo s Maďarskom, Juhoslávia s Maďarskom, Maďarsko so ZSSR či ZSSR s Rumunskom. Okrem toho boli mnohí Poliaci vysídlení z územia ZSSR. Po nástupe komunistického režimu došlo v krajinách východného bloku k výraznému obmedzeniu slobody pohybu, čo na jednej strane spomalilo sťahovanie obyvateľstva z ekonomických dôvodov, na strane druhej však posilnilo emigráciu z politických dôvodov. Mnohí ľudia nespokojní s režimom sa snažili legálne či ilegálne emigrovať do krajín Západnej Európy alebo ďalej do zámoria. V rokoch 1950 – 1992/1993 emigrovalo z Východnej Európy 14,2 miliónov ľudí (predovšetkým z Východného Nemecka). Po páde komunizmu a otvorení hraníc sa migrácia z Východnej Európy do Západnej Európy  posilnila. V 90. rokoch sa sťahovanie z politických dôvodov najviac dotklo obyvateľov Balkánu. Kvôli vojne museli svoje domovy opustiť 4 milióny utečencov, väčšina z nich migrovala v rámci regiónu, no časť emigrovala do zahraničia (napr. Nemecko, USA, Austrália, Kanada).

Imigrácia z ekonomických dôvodov nie je v Európe novým javom, sťahovanie za prácou či obchodom bolo bežné už v stredoveku, kedy prakticky takmer neexistovali bariéry pohybu tovarov, služieb či osôb. Na začiatku 20. storočia bol liberalizmus ešte stále veľmi výrazný, pohyb osôb v rámci kontinentu bol takmer neobmedzený. Európania sa sťahovali za prácou najmä do Nemecka, Francúzska a Španielska. Zavádzanie byrokratických obmedzení pohybu sa začalo po 1. svetovej vojne a v ešte väčšej miere po 2. svetovej vojne, kedy sa kontinent rozdelil na západný a východný blok. V rámci Západnej Európy sa v druhej polovici storočia motivácie migrantov menili. V 60. rokoch migrovali prevažne mladí slobodní muži. Sťahovali sa dočasne za prácou a keď si zarobili, vracali sa do rodnej krajiny. V 80. rokoch začal prevládať trend sťahovania celých rodín aj s deťmi. Rodiny migrovali s cieľom trvalo sa usadiť v krajine s lepšími ekonomickými a životnými podmienkami. Od 90. rokov prevládajú v Európe imigranti z iných kontinentov, ktorí tvoria až polovicu všetkých migrantov. Vo Východnej Európe sú tieto trendy o niekoľo desaťročí posunuté, keďže komunistický režim potláčal emigráciu a prísne reguloval imigráciu, ktorá bola možná len na základe bilaterálnych dohôd. Emigrácia sa prudko zvýšila po páde komunizmu a ďalej rástla po prijatí nových členských štátov do EÚ v roku 2004. V súčasnosti sa už migračné trendy v bývalých komunistických krajinách začínajú vyrovnávať trendom v Západnej Európe a postupne začínajú prichádzať migranti z tretích krajín.

 

1.2.8. Sociálna politika súčasnosti


Je pokračovaním v uvedenom trende, ale s rastúcou naliehavosťou riešenia dôsledkov demografických zmien (starnutie obyvateľstva).

Zvyšuje sa dôraz na zamestnanosť namiesto nezamestnanosti (a teda napríklad aj zamestnanosť zdravotne postihnutých a starších ľudí), ako aj otázky rodinnej politiky a fertility. Rastúca váha rodovej politiky vyplýva z rastúcej politickej a ekonomickej váhy žien, ale aj z poznania, že práve rodová politika je kľúčom k zosúladeniu pracovného a rodinného života, a to je zasa kľúčom k otázkam fertility a rodinnej politiky (gender mainstreaming).

Zároveň sme svedkami dlhodobého posunu smerom k „privatizácii“ v sociálnej oblasti, aj keď tu je, na rozdiel od iných sektorov ekonomiky, postavenie neziskového sektora veľmi silné. V neposlednom rade je novým prvkom rastúce uvedomenie, že vo vyspelých krajinách sú otázky chudoby čoraz viac spojené so širším sociálnym a kultúrnym kontextom a presadzuje sa pohľad, ktorý chudobu zasadzuje do celkového kontextu sociálneho vylúčenia. Ako reakcia na nové sociálne prostredie sa začalo v poslednej dobe presadzovať celoživotné vzdelávanie, ktoré by malo zvýšiť flexibilitu pracovného trhu.

Počas celého tohto obdobia sa často menil vzťah zamestnanec-zamestnávateľ. Spočiatku mal zamestnanec jedného zamestnávateľa celý život, ale aj vďaka rastu sektora služieb či malých a stredných podnikov sa začal tento vzťah meniť na vzťah medzi zamestnancom a viacerými zamestnávateľmi. Silné sociálne zabezpečené pracovné pozície, založené na celoživotnom zamestnaní v jednej firme, sa stali doménou len väčších nadnárodných spoločností so silným zázemím. Pracovné vzťahy začali byť flexibilnejšie, vďaka čomu sa začali objavovať nové sociálne riziká.

Súčasná globálna ekonomická kríza (ktorá naplno vypukla na jeseň roku 2008) znamená významné ohrozenie sociálneho štátu a sociálnej politiky v podobe, akú sme doteraz poznali. Nárast nezamestnanosti či pokles príjmov v štátnych rozpočtoch spôsobil obrovský tlak na sociálny systém, ktorý „pýta“ viac peňazí zo zmenšujúceho sa objemu verejných zdrojov. USA a najväčšie európske krajiny reagovali na prepuknutie ekonomickej krízy obrovskými výdavkovými balíčkami, ktoré mali stimulovať ekonomiku, čím sa výrazne zadlžujú. Zamestnávatelia spolu s hromadnými prepúšťaniami začali obmedzovať rôzne sociálne výhody či dokonca znižovať mzdy. Nespokojnosť spoločnosti s obrovským rozsahom vládnej pomoci bankovým inštitúciám, ktoré sú považované za hlavného vinníka ekonomickej krízy, a tiež nespokojnosť s nedostatočnou mierou sociálnej ochrany proti kríze – to všetko môže mať za následok, že ekonomická kríza postupne prerastie v mnohých krajinách do politickej krízy. Politická kríza môže následne vyniesť k moci rôzne extrémistické či radikálne hnutia. Ak sa to stane, budeme svedkami veľkých zmien v spoločenskom vývoji a je nepochybné, že zmeny sa (dokonca aj v prípade „normálneho“ vývoja) nevyhnú ani sociálnej politike.


1.3. Vývoj sociálnej politiky v socialistickom Česko-slovensku


1.3.1. Obdobie komunistického režimu


Až do roku 1948 sme mohli na Slovensku (respektíve v Československu) pozorovať vývoj v súlade s vývojom vyspelých krajín západnej Európy a severnej Ameriky, aj keď s určitými oneskoreniami. Nástup netrhovej diktatúry po roku 1948 viedol síce k divergencii politík a prístupov, dôsledky modernizácie a industrializácie však aj socialistické Československo často riešilo podobne ako západné krajiny. Direktívny prístup štátu k sociálnej politike však spôsobil aj odklon od vývoja na Západe. Budovanie socializmu a obrovské nároky na pracovnú silu napríklad spôsobili, že štát vytvoril už v 50 a 60. rokoch minulého storočia sociálny systém, ktorý nútil ženy pracovať – v tom čase sa ženy na Západe v oveľa väčšej miere starali len o domácnosť a deti. Toto „predbehnutie“ Západu bolo spôsobené hlavne socialistickým spoločenským usporiadaním (diktatúra jednej politickej strany, absencia slobodných volieb), ktoré bolo schopné ignorovať určité sociálne podmienky, a tým zapojiť ženy do práce skôr ako v slobodných krajinách Západu.

Namiesto postupnej zmeny dôrazu v 80. rokoch však skostnatenosť socialistického systému verejnej politiky, ktorý bol založený na industriálno-manuálnom sociálnom systéme (dominancia obrovských štátnych monopolov, priemyslu, klasickej rodiny), viedla k riešeniu niekoľko desaťročí kumulovaných problémov „skokom“ až po roku 1990 (s nástupom politickej slobody a budovania trhovej ekonomiky).

Socializmus sa tiež síce snažil podporovať plodnosť štedrou sociálnou politikou, tá však bola z dlhodobého hľadiska neúspešná napriek jednorazovému skoku v 70. rokoch. A to najmä preto, že režim nebol schopný včas identifikovať a prispôsobiť systém novým požiadavkám pracujúcich žien. Tie odmietali plodiť viac detí, nech bola podpora akákoľvek, pretože starostlivosť o deti a domácnosť bola akoby „druhým zamestnaním“ popri práci, ktorú museli vykonávať. Pôrodnosť tak nikdy nedosiahla vytúženú mieru, a od vrcholu v 70. rokoch postupne klesala.

Graf 1.1: Úhrnná plodnosť v ČSSR (priemerný počet detí na jednu ženu).

 

Zdroj: Štatistický úrad SR (2012)

Pokles plodnosti na Slovensku pokračoval aj po konci komunistického režimu až do konca storočia, kedy nastal jej mierny (a podľa všetkého len dočasný) nárast.


1.3.2. Deväťdesiate roky


Obdobie prechodu zo socializmu na demokraciu bolo sprevádzané obrovským rastom nezamestnanosti. V priebehu roku 1991 narástla z 0 na 11%. Súčasťou prechodu na liberálnu ekonomiku bolo aj úsilie verejného sektora vytvoriť nový sociálny systém. Najskôr vznikla sociálna sieť, ktorá bola prevzatá z nemeckého a rakúskeho sociálneho systému poistenia, pomoci v nezamestnanosti a pod. Zredukovaním tohto systému, čo bola prirodzená reakcia na ekonomické problémy (nedostatok zdrojov), vznikol postupne de facto slovenský systém.

Na Slovensku zamestnanci nevytvorili mnoho inštitúcií, ktorými by dokázali ovplyvňovať tvorbu sociálnej politiky, zamestnanecké odbory získali len pozície v správnych radách inštitúcií, ktoré nejako súviseli so sociálnym zabezpečením. Navyše, členstvo v odboroch na Slovensku od roku 1990 nepretržite klesá.

Začiatok transformácie tiež priniesol zmeny s významnými sociálnymi dôsledkami. Zrušili sa mnohé verejné jasle, štát finančne podporoval zamestnávanie a udržiavanie pracovných miest (prevažne nesystémovo), zaviedol sa rodičovský príspevok v jeho dnešnej podobe (platil rodičom za to, aby nepracovali a vychovávali deti). Zamestnanosť matiek vychovávajúcich malé dieťa tak prudko klesla. Prudký nárast nezamestnanosti silne prispel k nástupu rekonzervatizácie a opätovnému vytláčaniu určitých sociálnych skupín z trhu práce.

Vo všetkých postsocialistických krajinách došlo najskôr k porevolučnej recesii, ktorá rapídne zvýšila nezamestnanosť a spôsobila všeobecný pokles životnej úrovne. Toto obdobie však bolo vystriedané obdobím silného ekonomického rastu, ktorý nastal v polovici 90. rokov vo väčšine krajín strednej a východnej Európy. Okolo roku 2000 prišla ďalšia kríza, ktorá spolu s ďalšími okolnosťami (napríklad pokračujúcim tlakom EÚ na liberalizáciu v energetike či telekomunikáciách a posilnenie konkurencie) spôsobila ďalší rast nezamestnanosti a zlikvidovanie odvetví, ktoré boli dovtedy umelo živené štátnymi dotáciami, lacnou pracovnou silou alebo ochranou štátu pred konkurenciou.

Slovensko v podstate kopírovalo vývoj v postkomunistických krajinách – v niektorých obdobiach (druhá polovica 90. rokov) v sociálnych a ekonomických reformách za lídrami v tejto skupine krajín zaostávalo, neskôr ich predbehlo.


1.3.3. Slovensko v súčasnosti


Slovensko uskutočnilo veľké zmeny v sociálnom systéme, vrátane dôchodkovej reformy. Tak ako mnohé iné krajiny strednej a východnej Európy zaviedlo takzvaný druhý kapitalizačný pilier v dôchodkovom systéme, čo by malo zabezpečiť jeho vysokú udržateľnosť aj napriek očakávanej nízkej pôrodnosti a starnutiu populácie. Slovenský dôchodkový systém z hľadiska súčasných dôchodcov však zostal silne distributívny a solidárny, pričom medzi najnižšími a najvyššími dôchodkami nie sú príliš veľké rozdiely, čím chráni väčšinu dôchodcov pred chudobou – je to jeden z najsolidárnejších sociálnych systémov v Európe. Otázkou však je udržateľnosť tohto stavu, keď pre aktívnu populáciu platí už nový, oveľa zásluhovejší systém.

Veľkou zmenou prešiel sociálny systém aj z hľadiska podielu verejných výdavkov na sociálnu ochranu (graf 1.2) a boj proti chudobe, ako aj z hľadiska filozofie a štruktúry sociálnej pomoci. Najmä v rokoch 2003 až 2005 prešli rozhodujúce súčasti sociálneho systému – nielen dôchodkový systém, ale aj sociálna pomoc a rodinná politika – zásadnými zmenami. Sociálna pomoc sa sústredila na podporu aktívneho prístupu k riešeniu vlastnej situácie cez podporu tých, ktorí sú chudobní, ale sú ochotní pomáhať spoločnosti (tzv. aktivačné práce) alebo sú schopní si nájsť prácu (daňové bonusy na dieťa a zamestnanecká prémia). Časť podpory bola presmerovaná do vecných alebo podmienených plnení (strava pre chudobné deti v škole, sociálne štipendiá). Rodinná politika získala v tomto období na dôraze z hľadiska objemu vynakladaných verejných prostriedkov a posunula sa mierne smerom k podpore zosúladenia rodinného a pracovného života, ale zatiaľ viac cez zmeny v systéme dávok než cez iné nástroje. Na druhej strane sa dlhodobo nedarilo reformovať oblasť pomoci pre zdravotne postihnutých a sociálne služby. Zmenu znamenali až zákony z roku 2008, pri ktorých však zatiaľ nie je jasné, akú mieru skutočnej zmeny k lepšiemu prinesú. 

Graf 1.2: Verejné výdavky na sociálnu ochranu v SR (% HDP).

Zdroj: Eurostat (2012)

Najmenej sa zmenilo v oblasti celoživotného vzdelávania, vyrovnávania sa s novou formou rodiny, ochrany pred novými sociálnymi rizikami. Je tu však vysoký podiel externe študujúcich vysokoškolákov, čo je spôsobené okrem iného vysokou pridanou hodnotou vzdelania – vysokoškolsky vzdelaní ľudia majú totiž priemerne podstatne vyššie príjmy ako ľudia len so stredoškolským vzdelaním.

Globálna ekonomická kríza zrejme prispeje k urýchleniu zmien v sociálnom systéme a sociálnej politike, pričom najčastejšie sa uvažuje o výrazných zmenách v systéme povinných odvodov a tiež o zvýšení inštitucionálnej kapacity, ktorá by umožnila zvýšenie kvality sociálnych služieb bez nutnosti výrazne zvyšovať verejné výdavky. Zatiaľ sme však boli svedkami skôr kozmetických účtovno-daňových opatrení než systémových zmien. Podrobnú analýzu vývoja slovenskej a českej ekonomiky do roku 2008 nájdete tu. Analýzu slovenskej sociálnej politiky nájdete tu.


1.4. Najpoužívanejšia typológia sociálneho štátu


Hoci existuje veľa definícií a modelov sociálneho štátu, v realite sa len zriedkakedy stretávame s čistým typom. Zvyčajne ide o hybridy. (Arts a Gelissen, 2002).

Pri analyzovaní sociálnych štátov je k dispozícii množstvo typológií. Mitchell identifikuje päť hlavných prístupov k porovnávaniu usporiadania sociálnych štátov: porovnanie politík, vstupu, produkcie, fungovania a výsledku. (Mitchell, 1991). Každý z týchto prístupov je pritom možné využívať hneď niekoľkými typológiami. Jedna z nich identifikuje nie menej než 7 kritérií, na základe ktorých je možné rozlišovať typy sociálnych štátov: rozsah, dosah, kvalita, nástroje, financovanie, typ benefitu a redistribúcia.

Prevažná väčšina diskusie o typológiách sociálneho štátu v posledných 18 rokoch sa sústreďuje okolo typológie vytvorenej Esping – Andersenom (1990). A to aj napriek tomu, že nejde ani o prvú typológiu (Abrahamson, 1999), ani o všeobecne akceptovanú typológiu. Každopádne, neskoršie práce majú naozaj tendenciu používať Esping - Andersenovu typológiu ako intelektuálny odrazový mostík bez ohľadu na to, či s ním súhlasia alebo nie.

Podľa Esping – Andersena (1990) existujú tri modely sociálneho kapitalizmu:

  1. Liberálny štát má nízky stupeň dekomodifikácie pracovnej sily, prevažuje úloha rodiny v poskytovaní sociálnej pomoci a nízke dávky zo strany štátu, ktoré majú motivovať k rýchlemu obnoveniu práce či inak definovanej samostatnosti. V tomto systéme je sociálny systém určený hlavne pre najchudobnejšie vrstvy, a preto poskytuje len nevyhnutnú starostlivosť. Stredné a vyššie sociálne vrstvy majú k dispozícii súkromné organizácie, ktoré im poskytujú nadštandardnú starostlivosť, za ktorú si však musia platiť (USA, Kanada, Austrália, Írsko a Nový Zéland).
  2. Konzervatívny (korporativistický) štát je postavený na vnútro-triednej solidarite a zachovaní statusových rozdielov (zásluhovosť). Sociálne dávky sú vyplácané zo systému sociálneho poistenia a výška dávky odráža výšku predchádzajúcich príspevkov do systému. Neprispievajúci sú tiež chránení, ich životná úroveň je však oveľa nižšia. Úlohou štátu je podporovať, nie však nahradiť existujúce formy solidarity (rodina, charita). Tento sociálny systém reprodukuje existujúci stav, v ktorom ľudia získajú späť toľko, koľko doň investujú. Štát preto uspokojuje potreby nerovnomerne. Tento systém je drahý na udržiavanie (napr. Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Belgicko).
  3. Sociálnodemokratický štát dáva obyvateľom rovnosť, a to na pomerne vysokom minimálnom životnom štandarde. Jeho základom je univerzálny a štedrý systém sociálneho zabezpečenia a vysoká miera zamestnanosti. Popri všeobecnej rovnosti veľmi pozitívne vplýva aj na rodovú rovnosť. Tento systém je však veľmi náročný na štátny rozpočet a schopnosti verejnej politiky. Je veľmi ťažko udržateľný aj kvôli neustále sa meniacim požiadavkám na sociálne zabezpečenie (Švédsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko).

Rozdiel medzi týmito modelmi spočíva v rozmeroch dekomodifikácie, sociálnej stratifikácii a pomerom medzi súkromným a verejným sektorom. Tieto modely takisto odrážajú rozličné politické filozofie a tradície v daných krajinách, a obzvlášť špecifické usporiadanie mocenskej štruktúry počas vytvárania sociálneho štátu. Úspech typológie teda nie je založený len na intuitívnej príťažlivosti pre komparatívnych výskumníkov, ale aj na fakte, že spája určitý sociálny štát s jeho politickou a sociálnou históriou.

Sociálna dekomodifikácia znamená schopnosť zamestnancov vystúpiť zo zamestnania bez straty primeraného príjmu, sociálnej podpory. Tento systém využíva materské dovolenky, podporu v časoch práceneschopnosti, vzdelávania či nezamestnanosti, pričom tieto nástroje sa vyplácajú v približne rovnakej výške ako predchádzajúci príjem jednotlivca. Takéto sociálne štáty sa snažia zabrániť poklesu životnej úrovne či obmedziť riziko chudoby u jednotlivcov, ktorí prídu o prácu, alebo sa im zhorší zdravotný stav.

Sociálna stratifikácia znamená identifikáciu s určitou sociálnou skupinou. Sociálny systém sa snaží o uspokojenie potrieb všetkých sociálnych skupín a z toho dôvodu prerozdeľuje prostriedky prispôsobené špecifickým potrebám sociálnych skupín. Takto zaraďuje jednotlivcov do sociálnych skupín podľa sociálnej dávky, ktorú poberajú. Čím viac sú jednotlivci zaradení do sociálnych skupín, tým viac sociálne stratifikovaný je sociálny štát. Stratifikácia je zároveň delenie spoločnosti na základe hodnôt, ktoré jednotlivé skupiny považujú za prioritné pri pohľade na svoj ekonomický, kultúrny či spoločenský status. Týmto špecifikám sa následne musí prispôsobovať aj sociálny systém.

Všetky tieto systémy vplývajú na vzdelávací systém a demografický vývoj a naopak. Investície do vzdelávania alebo rodinnej politiky sú totiž schopné významne prispieť k celkovému rozvoju sociálneho štátu. Preto môžu byť výstupy sociálnych systémov rozdielne aj v prípade krajín, ktoré inak patria do rovnakej skupiny podľa spomínanej typológie. Zmenil sa tiež pohľad na určité profesie (lekári, učitelia, štátni zamestnanci atď.) v tom, že sa začali spochybňovať určité prirodzené autority. Zvýšili sa tiež požiadavky na služby a ich rôznorodosť. Sociálny systém tak musí čeliť oveľa väčším výzvam ako predtým.

Sociálne systémy však začali byť čoraz viac kritizované za prílišný dôraz na programy na vyrovnávanie príjmových rozdielov, neschopnosť zachytiť mutácie sociálnych režimov, konflikty medzi štátom a trhovými mechanizmami a za to, že vychádzajú z predpokladu bežného pracujúceho jedinca mužského pohlavia či domácnosti s jedným zárobkovo činným rodičom.

Ako tvrdil Esping-Andersen (1998), postupne sa začali vynárať krajiny, ktoré nebolo možné jasne zaradiť do jednej z troch kategórií sociálnych režimov z čias 70. a 80. rokov. Napríklad sociálny režim v USA je založený na liberálnych princípoch, ale napriek tomu obsahuje sociálne dávky, ktoré sa vyplácajú širším vrstvám populácie (takéto dávky nie sú atribútom liberálnych režimov).

Neskôr Esping-Andersen (1998) pridal k základným trom typom sociálnych režimov nasledovné:

  1. Sociálny režim u „protinožcov“ sa aplikuje na sociálne režimy Austrálie a Nového Zélandu. Na prvý pohľad by bolo možné zaradiť režimy v týchto štátoch medzi liberálne, ale sociálna starostlivosť je viac inkluzívna, keďže príjmová hranica pre získanie dávok sa nenachádza na hranici chudoby, ale na príjmovej úrovni strednej vrstvy. Rodinné prídavky sú tak vyplácané hlavne úplným rodinám patriacim do strednej vrstvy. Vďaka nastaveniu sociálnych dávok je však systém silne rovnostársky, čím obsahuje vlastnosti sociálno-demokratického režimu. Výsledkom sú nízke príjmové rozdiely a zároveň relatívne vysoké dôchodky. Tieto systémy však čoraz viac inklinujú k liberalizácii a postupne získavajú čoraz viac čŕt liberálnych režimov.
  2. Stredozemské sociálne režimy sú často využívané vládami na udržanie voličskej podpory, pričom najviac sa využívajú dávky pre prípady invalidity a zamestnanosť vo verejnom sektore. Tieto sociálne režimy sú teda formované viac na báze klientelizmu než sociálnej ochrany. Tento systém sa sústreďuje hlavne na rodinnú politiku a podporu rodín.
  3. Východoázijský systém (Japonsko, Južná Kórea) obsahuje atribúty viacerých režimov (úplná zamestnanosť, vysoko regulovaný pracovný trh a priemyselná štruktúra, relatívne vysoká rovnosť v distribúcii príjmov, dominancia konzervatívnych politických síl a autoritatívne politiky zamestnanosti). Tento druh sociálneho režimu má liberálne a zároveň aj konzervatívne vlastnosti. Systém v Japonsku napríklad nevytvára prílišné nerovnováhy medzi jednotlivými sociálnymi vrstvami, ale v oblasti služieb. Predpokladá totiž existenciu rôznych výhod, ktoré zamestnanci získajú od veľkých korporácií, čím súkromné korporácie nahrádzajú starostlivosť štátu. Takto sú v prístupe k službám a výhodám diskriminovaní tí pracujúci, ktorí nepracujú v korporáciách (2/3 pracovnej sily). Zároveň režim kladie dôraz na vzdelanie, keďže menej vzdelaní pracujúci nemajú veľa možností pracovať v korporáciách. Sociálne dávky nedosahujú vysokú úroveň, pretože sa predpokladá, že o človeka sa v prípade potreby postará zamestnávateľ a rodina. O podnikovej sociálnej politike sa môžete dočítať viac tu.

Tieto nové tri systémy však nie sú rovnocenné predchádzajúcim trom typológiám, pretože sú len kombináciou vlastností predchádzajúcich troch základných kategórií.

Hlavnou otázkou za čias Esping-Andersena bola schopnosť demokratického zriadenia znížiť sociálne rozdiely, ktoré sprevádzali nástup kapitalizmu. Táto diskusia prispela k vzniku liberálneho prístupu k sociálnej politike, ktorý sa snažil vytvoriť podmienky pre to, aby demokracia plynule neprešla do socializmu s jeho dôrazom na triedne konflikty. Socialistický prístup k sociálnej politike považoval demokraciu za spoločenské usporiadanie, ktoré slúži kapitalizmu a nie je schopné uspokojovať potreby pracujúcich. Dnes už manuálni robotníci (ak by aj prejavovali silnú inklináciu k socialistickým ideám, čo vôbec nie je isté) netvoria väčšinu populácie a ich vplyv neustále klesá.

Vplyv demokracie na sociálny štát videl Esping-Andersen v túžbe demokratickej väčšiny po sociálnej distribúcii, ktorá bude slúžiť ako kompenzácia rizík spojených s trhovými mechanizmami. Pracujúci budú presadzovať sociálne dávky podobne ako podnikatelia presadzujú ochranu svojich záujmov zo strany štátu. Prvé sociálne štáty sa však presadzovali v krajinách s nedemokratickým zriadením ako boli Francúzsko za čias Napoleona III, Prusko za čias Bismarcka či Rakúsko-Uhorsko za čias von Taaffeho. Na druhej strane, deformované sociálne štáty vznikali v krajinách, kde nastal skorý nástup demokracie ako USA, Austrália či Švajčiarsko. Toto bolo spôsobené schopnosťou autoritatívnych režimov efektívne zdaňovať obyvateľstvo a investovať významné prostriedky do sociálneho systému. Skoré demokracie však boli ovládané malou kapitálotvornou vrstvou, ktorá presadzovala znižovanie daní na úkor sociálneho štátu, čím jeho kapacity významne obmedzila.

Hlavný problémom európskych sociálnych systémov nie je starnutie populácie, ale nízka fertilita spojená s nízkou participáciou žien na pracovnom trhu a vysokou nezamestnanosťou mládeže. Vysokú fertilitu v Írsku a Švédsku pripisuje Esping-Andersen (1995) vysokej dostupnosti škôlok či centier voľného času, ktoré zabezpečujú starostlivosť o dieťa, kým rodičia pracujú. Ďalším pozitívom je flexibilný pracovný trh spojený so zamestnaniami na polovičný či flexi úväzok a liberálnymi podmienkami v prípade plateného voľna.

Spoločenské modely, už z ich povahy, zvyknú byť trvácne. Výskum venoval veľkú pozornosť skúmaniu, prečo sa určité krajiny zvyknú prikláňať k rôznym organizačným paradigmám, aj keď mnoho ich konkrétnych aspektov sa mení vzhľadom na významné interné a externé šoky, a tiež venoval pozornosť spôsobu, akým tieto krajiny vôbec prijímajú tieto paradigmy. (Titmuss, 1963; Esping – Andersen, 1990). Väčšina literatúry priznáva aspoň nejakú úlohu efektom závislosti od zvolenej cesty (path dependency), kde určité kľúčové rozhodnutia urobené v určitom kritickom bode štrukturujú a limitujú dostupné možnosti výberu dopredu na desaťročia (Pierson, 2004).

Z empirického skúmania vyplýva, že organizačné paradigmy usporiadania sociálnych štátov zvyknú byť veľmi trvácne, čo len zdôrazňuje extrémnu dôležitosť otázky, akým spôsobom bola pôvodná paradigma zvolená. Zároveň sociálne štáty industrializovaných krajín západnej Európy a Severnej Ameriky prešli signifikantnými zmenami počas 80. a 90. rokov, teda počas obdobia často označovaného ako „ústup sociálneho štátu“. Vedecké hodnotenie rozsahu týchto zmien však ukazuje, že rétorika „ústupu“ presahuje skutočnú zmenu. Castlesova analýza (2004) potvrdzuje hypotézu, že sociálny štát nestráca svoju pozíciu, a že usporiadania sociálnych štátov si stále udržiavajú svoju špecifickú tvár (stabilný štát, sociálny štát), aj keď existujú určité znaky konvergencie.

Kritika mainstreamovej typológie spočíva v troch základných formách rastúceho radikalizmu:

-          Kritika ukazujúca na špecifické nedostatky a obhajujúca nové typy. Ako poznamenávajú Arts a Gelissen (2002), najčastejšie postihuje kritika Esping - Andersenovu identifikáciu stredozemných sociálnych štátov ako „nezrelého konzervativizmu“ a označovanie sociálnych štátov na opačnom póle za sociálne štáty patriace k liberálnemu usporiadaniu; Castles a Mitchell (1992, 1993) zastávajú názor, že liberálne krajiny sú vnútorne vysoko diferencované; Kwon sa pokúša rozšíriť typológiu o východnú Áziu a zakončuje svoj argument potrebou vytvoriť nový typ pre krajiny ako Kórea a Japonsko.

-       Kritika poukazujúca na metodologické chyby. Abrahamson (1999) poukazuje na nadmernú pozornosť venovanú sociálnemu poisteniu, štátu a trhu na jednej strane a zanedbávanie vplyvu personálnych sociálnych služieb a občianskych spoločenských inštitúcií na strane druhej. Veľa odborníkov (napr. Sainsbury, 1999) ukazuje na chýbajúci rodový rozmer typológie, a preto uskutočnili úpravy alebo vytvorili nové typológie, zohľadňujúce aj rodový aspekt.

-      Kritika konceptu typizovania sociálnych štátov ako takého. Podľa tejto kritiky je nepravdepodobné, že nejaké krajiny sa budú približovať k rovnakému typu so spoločnými hlavnými črtami sociálnych a ekonomických politík vzhľadom na rozličnú históriu aktérov, politík a tvorby verejnej politiky v rôznych sociálnych oblastiach. Bambra (2005) podporuje tento pohľad špecifickou analýzou zdravotných politík.

Analýzu sociálneho štátu a kritiku zo strán pravice a ľavice nájdete tu. Analýzu sociálneho systému od INESSu nájdete tu
 

1.5. Modely sociálneho štátu a ich platnosť v postkomunistických štátoch


Krajiny strednej a východnej Európy (kam patrí aj Slovensko) pri začiatkoch budovania sociálneho štátu pôvodne vytvorili niekoľko skupín s rozdielnymi vývojovými cestami, ale neskôr sme boli svedkami homogenizácie ich sociálnych politík do niečoho, čo Titmuss (1963) nazval „leninistický sociálny štát“, aj keď rozsah homogenizácie by nemal byť preceňovaný. Počas zmien v 90. rokoch však prešli usporiadania sociálnych štátov v týchto krajinách veľkou divergenciou (ako naznačuje aj tabuľka 1.5) napriek podobnému externému politickému a ekonomickému prostrediu.

Tabuľka 1.5: Výdavky na sociálnu ochranu v Európe (% HDP).

Zdroj: Eurostat (2012)

Mnohé zo skorších štúdií, ktoré zahŕňali východnú Európu, začleňovali vývoj sociálneho štátu v tomto regióne (na základe typológie Esping - Andersena alebo Titmussa) liberálneho alebo reziduálneho usporiadania, v ktorých je sociálny štát založený na zmesi sociálneho poistenia a sociálnej pomoci a čiastočne na privatizácii sociálnej politiky. Niektoré z týchto štúdií však majú tendenciu príliš zovšeobecňovať vývoj sociálneho štátu a narábať s ním ako s homogénnym v celej východnej Európe. Kangas (1999) prišiel k záveru, že priradiť postsocialistické krajiny k prevažujúcim typológiám sociálneho štátu je pomerne problematické. Iné štúdie takisto zdôraznili objavujúce sa rozdiely medzi východoeurópskymi krajinami (Fodor et al., 2002).

Ďalším prístupom je snaha zoskupiť východoeurópske krajiny do samostatného, jasne rozlíšeného usporiadania, ktoré nespadá do Esping – Andersenovej typológie. Tento typ sociálneho štátu je nazývaný „východoeurópsky“ alebo „postsocialistický“ a je charakteristický tým, že zahŕňa prvky liberálneho i konzervatívno – korporativistického usporiadania, takisto ako niektoré jasné črty postsocialistických krajín (vysoká úroveň pokrytia, ale relatívne nízka úroveň benefitov a nízka úroveň dôvery v štátne inštitúcie). Teoretická a empirická platnosť pokusov zlúčiť tieto krajiny do jedného jasne odlíšeného usporiadania je pomerne slabá, keďže tieto štúdie nepokrývajú všetky krajiny a ani nie sú založené na pevných komparatívnych dátach, ktoré by dokazovali, že niečo ako postsocialistické (východoeurópske) usporiadanie sociálneho štátu vôbec existuje.



Bibliografia:


Abrahamson, P. (1999). The Welfare Modelling Business, Social Policy & Administration, r. 33, č.. 4, 394–415

Adachi, Y. (2002) 'The limits of the economic approach to public policy studies', available at http://www.ps.ritsumei.ac.jp/assoc/policy_science/101/101_01_adachi.pdf

Arts, W. a Gelissen J. (2002). Three worlds of welfare capitalism or more? A State-of-the-Art report, Journal of European Social Policy, r. 12, č. 2, 137-158

Blackaby, F.T. (1979). The Economics and Politics of Demand Management In: Cook, S.T. a

Blumer H.  (1971) Social Problems as Collective Behavior, Social Problems, Vol. 18, No. 3, s. 298-306, Berkeley: University of California

Burr, Vivien (1995). An Introduction to Social Constructionism, London: Routledge.

Castles, F. (2004). The Future of the Welfare State. Crisis Myths and Crisis Realities. Oxford: Oxford University Press.

DiMaggio, P. J. and Powell, W. W. (1991) ‘Introduction’ in Powell, W. W. and DiMaggio, P. J. (Eds.), The New Institutionalism in Organizational Analysis, Chicago: University of Chicago Press

Eastby, J. (1985) Functionalism and Interdependence: The Credibility of Institutions, Polices and Leadership, Volume 3, Lanham, Maryland: University Press of America

Esping Andersen, G. (1990). The three worlds of welfare capitalism, Princeton: Princeton University Press.

Esping-Andersen, G. (1998). Social Foundation of Post-industrial Economies, Oxford: Oxford University Press

Esping-Andersen, G. (1995) Welfare States Without Work: The Impasse of Labor Shedding and Familialism in Continental European Social Policy, Estudio Working Paper

Eurostat: Európsky štatistický úrad (2012) [on-line]. [cit. 1. 8. 2012]. Dostupný na odkaze http://www.ec.europa.eu/eurostat

Eurostat (2013) [on-line]. [cit. 24. 11. 2013]. EU Employment and Social Situation – Quarterly Report. Available at http://epp.eurostat.ec.europa.eu/cache/ITY_OFFPUB/KE-BH-13-0S2/EN/KE-BH-13-0S2-EN.PDF

Fodor, E., Glass Ch., Kawachi J. a Popescu L. (2002). Family Policies and Gender in Hungary, Poland and Romania, Communist and Post-Communist Studies 35, 475-490.

Ginsburg, N., (1992) Divisions of Welfare. A Critical Introduction to Comparative Social Policy, London: Sage

Hill, M. (2000). Understanding Social Policy, West Sussex: WileyBlackwell.

Hill, D. M., Moore, A a Williams, P. (1990). The Reagan Presidency: An Incomplete Revolution? New York: St. Martin’s Press

Holt, R. T. (1965): ‘A Proposed Structural-Functional Framework for Political Science’ in Martindale, D. (Ed.) Functionalism in The Social Sciences: The Strength and Limits of Functionalism in Anthropology, Economics, Political Science, and Sociology, The American Academy of Political and Social Science: Philadelphia

Jackson, P.M. (Ed.). Current Issues in Fiscal Policy. Oxford: Martin Robertson,; s. 185-197.

Johansen, L. N. (1986): ‘Welfare State Regression in Scandinavia? The Development of Scandinavian Welfare States from 1970 to 1980’ in Oyen, E. (Ed.) Comparing Welfare States and Their Futures, Aldershot, UK: Gower

Johnson, P. (1998). A History of the American People, New York: HarperColins Publishers, s. 734.

Jurčová, D. (2005). Slovník demografických pojmov. INFOSTAT – INŠTITÚT INFORMATIKY A ŠTATISTIKY, Výskumné demografické centrum. Dostupné na: http://www.infostat.sk/vdc/pdf/slovnik_2verdd.pdf

Kangas, O. (1999). Social Policy in Settled and Transitional Countries: a Comparison of Institutions and their Consequences (Ministry of Social Affairs and Health: 8 July 1999)

Krieger, J. (1987). Social Policy in the Age of Reagan and Thatcher, Socialist Register, The Merlin Press, s. 177-198.

Lapalombara, J. G. (1964) Interest Groups in Italian Politics, Princeton Univ. Press.

Lawson, N. (1992). The View from No. 11, London: Bantam Press, s. 301.

Lisý, J. a kol. (2005). Ekonómia v novej ekonomike. Iura edition.

Malíková, Ľ. (2003) Verejná politika. Aktéri a procesy, Bratislava: Univerzita Komenského

Marshall, T. H. (1965b) Class, Citizenship and Social Development, New York: Doubleday Anchor

Mills, C. W, (1959): The Sociological Imagination, New York: Oxford University Press

Mills, C. W, (2000) The Sociological Imagination Fortieth anniversary edition, New York: Oxford University Press.

Mitchell, D. (1991). Income Transfers in Ten Welfare States, Aldershot: Avebury.

Omran, A. R. (1971). The epidemiologic transition: a theory of the epidemiology of population change. The Milbank Memorial Fund Quarterly49(4), 509-538.

Passell, P. (1990). Furor Over British Poll Tax Imperils Thatcher Ideology, The New York Times.

Peck, J., Tickell, A. (2002). Neoliberalizing Space, In: Neil Brenner a Nikolas Theodore (ed.), Spaces of Neoliberalism, Malden: Blackwell Publishing.

Quiggin, J. (1997) The Hilmer reforms and NSW Agriculture, Report to the NSW Dairy Corporation.

Sainsbury, D. ed. (1999), Gender and Welfare State Regimes, Oxford: Oxford University Press.

Slavík, V., & Grác, R. (2009). Proces urbanizácie a migrácia obyvateľstva v kontexte vývoja sídelnej štruktúry Slovenskej republiky. Populačný vývoj Slovenska na prelome tisícročí–kontinuita či nová éra, 236-256.

Štatistický úrad Slovenskej republiky (2012) [cit. 1. 8. 2012] Dostupný na WWW: www.statistics.sk

Titmuss, R.M. (1963). Essays on the Welfare State. London: Allen and Unwin.

Tomka, B. (2003). A Social History of Twentieth-Century Europe. London: Routledge.

Van den Berg, L., & Klaassen, L. H. (1980). The contagiousness of urban decline. Economic Institute.

Wamai, R. G. (2004) Recent International Trends in NGO Health System Organization, Development and Collaborations with Government in Transforming Health Care Systems: The Case of Finland and Kenya, Department of Social Policy/Institute of Development Studies, University of Helsinki Finland

Wirth, L. (1938). Urbanism as a Way of Life. American journal of sociology, 1-24.